Smrťou nič nekončí 1.

„Bill??“ zakričal som naňho, ale nikto sa mi neozýval. „Bill!“ …v poslednom čase upadol znovu do nejakej svojej depresie… s nikým sa nerozprával, nikoho nevnímal, vždy, keď počul v rádiu nejakú pomalšiu pesničku, zaslzili sa mu oči… takéto stavy naňho prišli raz za čas, ale po jednom, dvoch, maximálne troch dňoch to prešlo… ale toto trvalo už vyše dvoch týždňov. Nechcel ma ani vidieť, nie ešte sa so mnou rozprávať. Stále bol zavretý v izbe a buď len tak pozeral z okna, sedel na posteli a počúval Ipod alebo si prezeral staré fotografie…vždy som ho potichu sledoval. Stál som vo dverách ale on ma vôbec nevnímal… nejedol, nekomunikoval, nespal, bál som sa že aj prestane dýchať… začal som mať oňho strach… veľmi veľký strach… úplne ma vydesil… v živote som sa o niekoho tak nebál, ako oňho, keď som ho pred piatimi dňami našiel za zábradlím balkóna, ako sa nakláňa a chce skočiť dolu… odvtedy som ho mal vždy na očiach. Spal som pri jeho posteli, vedel som o každom jeho kroku, ktorý spravil… až doteraz. Zaspal som pri nejakom filme a Bill mi zmizol. Vonku nemôže byť, pretože bundu aj topánky má tu…

„Bill, sakra, tak sa mi ozvy!“ kričal som na celý barák, ale asi som naivný… za dva týždne nič nepovedal a teraz dúfam že sa mi ozve??… pch… som asi vážne naivný… v rýchlosti som vybehol do jeho izby. Nebol tam. Prehľadal som všetky izby v dome, nikde nebol… počkať… všetky až na… prudko som otvoril dvere, ktoré viedli do pivnice

„Bill??“ zakričal som, ale počul som len svoju ozvenu „Bill!“, znova som zakričal a rozsvietil som. Zišiel som dolu po schodoch. Ani tu nebol. Vyšiel som z chladnej pivnice, zhasol som a zavrel dvere. Ešte som pre istotu vybehol na záhradu… nebol tam. Ulica zívala prázdnotou… začal som byť zúfalý. Zavrel som vchodové dvere. Nervózne som vyšiel po schodoch hore… Zamieril som si to do kúpeľne, ale dvere boli zvnútra zamknuté.

„Bill??“ spýtal som sa opatrne… nikto sa neozýval. „Bill!“ po chvíli sa mi ozvalo zvnútra tiché: „Choď preč…“ normálne mi spadol kameň zo srdca, že Bill je v poriadku.

„Bill, prosím ťa, otvor tie dvere… choď radšej dolu do obývačky, ale nebuď tu…“ začal som naliehavo.

„Nie… choď prosím preč…“ ozval sa.

„Prečo?“

„Tak… prosím choď…“

„Nie, Bill, otvor mi! Chcem ťa vidieť!“

„Prečo…“

„Chcem vedieť, že si v poriadku!“ zrazu cvakol zámok a Bill prudko otvoril dvere. Rýchlo dýchal: „Prečo by som nemal byť v poriadku?!“ kričal a po lícach mu znova začali tiecť slzy

„Ja neviem… bojím sa o teba, prosím ťa choď preč z tej kúpelne,“ povedal som a zadíval som sa na miesto pred vaňou, na ktorom bol koberček, na ktorom pravdepodobne Bill sedel… nebolo by na tom asi nič zvláštne, keby na ňom neležalo pár rozsypaných žiletiek. Odsotil som ho rýchlo od dvier a schmatol tých pár žiletiek do ruky… bolo mi jedno, že mi z ruky začala pramienkom stekať krv od ostrých hrán, ktoré sa mi zarývali do rúk.

„Čo si s tým chcel robiť?!“ zakričal som na Billa, ktorý sedel na zemi pri dverách.

„Nič…“ povedal ticho.

„Nič?? A to ti mám akože uveriť?! Chcel si sa zabiť?! Hmm?? No tak rozprávaj sa so mnou!! Chcel si sa zabiť?!!!“ kričal som a volnou rukou som ho postavil na nohy a oprel o chladnú stenu.

„No tak chcel?!“

„Chceš to vedieť??! Vážne to chceš vedieť?!“

„Samozrejme že chcem!!“

„Áno chcel!! Chcel som sa zabiť!!“

„Ale prečo… Bill, prečo?!“ hovoril som už potichu… veľmi potichu…

„Nechaj to tak, áno??“ povedal a vyšiel z kúpeľne.

„Čo?! Zbláznil si sa?! Nájdem ťa na zemi so žiletkami a ty mi na to povieš iba nechaj to tak?! Si normálny?!“

„Nie!! Asi nie a práve preto to nechaj tak!!!“ povedal a zbehol dolu po schodoch.

„Bill, počkaj!“ kričal som za ním ale počul som iba buchnutie vchodových dverí.

Zbehol som dolu do chodby, rýchlo som sa obul, z vešiaka som schmatol mikinu a bežal som za ním. Videl som, ako zahol za roh. Keď som tam ale prišiel, nikde som ho nevidel… po oboch stranách boli dlhé ulice bez odbočiek a jeho nikde … Kam teraz?? … pýtal som sa sám seba… nakoniec som sa rozhodol pre pravú stranu, ktorá viedla do centra…. prehľadal som asi každú lavičku, každý podnik a každý park, ktorý bol v meste…..

O 2 hodiny som sa unavený vracal domov… Bola už tma a potešilo ma, keď som v našom dome zbadal svetlo… hneď som vedel, že je to Bill, pretože mama sa nasťahovala k svojmu priateľovi… otvoril som dvere a očami hľadal Billa. Sedel schúlený pri krbe a pozoroval naše fotografie z detstva. Vyzul som sa a opatrne som si k nemu sadol. Mikol sa…asi ani nepostrehol že som prišiel.

„Čo ťa to napadlo… kam si šiel?“ spýtal som sa ho ticho… on sa do mňa len vpil pohľadom, z ktorého som nemohol nič vyčítať. Po chvíli odvrátil hlavu a znova začal hypnotizovať fotografie na stene.

„Tom?“ po chvíli prerušil ticho.

„Hmm??“

„Však ma nebudeš nikdy nenávidieť…?“

„Preboha, ako ťa mohlo niečo také napadnúť?! Prečo by som ťa mal nenávidieť?“ Jeho otázka mi pripadala úplne absurdná… Bill ticho povzdychol.

„Bill, čo ťa trápi?…“ spýtal som sa ho jemne.

„No….ja….“ začal.

„Ale radšej nič,“ povedal napokon.

„Nie, Bill! Hovor čo ti je? Ty nevieš ako ma trápi, že sa len túlaš po dome, nikdy mi nič nepovieš a o tých pokusoch sa zabiť už ani nehovorím!“ Billovi začali tiecť slzy, čo ma dosť zarazilo. Chytil som jeho tvár do dlaní a pobozkal som ho… neviem prečo som to urobil, ale cítil som to tak. Niečo ma k nemu ťahalo … už dlhšiu dobu… nevedel som presne čo, ale vždy keď som ho videl smutného, chcelo sa mi plakať… vždy keď sa smial, tak som mal oveľa lepšiu náladu… často sa mi o ňom snívali sny… nie ako o Billovi, mojom bratovi…. ale ako o niekom úplne inom… v tých snoch ma s ním nepútal žiaden rodinný vzťah… proste som ho nevnímal ako svoje dvojča… ale ako… neviem to ani sám vyjadriť… ako niekoho iného… Bill mi zrazu začal bozk oplácať. Odtiahol som sa od neho a všimol som si, že sa červená… jeho chovanie mi už naozaj pripadalo divné.

„Bill?“ ale on odvrátil hlavu… vtedy ma napadla zvláštna myšlienka… čo keď aj on cíti to čo ja?… čo keď sa toho bojí a preto sa mi toľko vyhýba!!……..

„Trápi ťa to, čo si myslím?“ spýtal som sa ho a on sa na mňa prekvapene pozrel.

„Č-čo si myslíš?“ vykoktal … ja som ho namiesto odpovede znova pobozkal… Po chvíli sa odo mňa odtiahol.

„Je to teda to, čo si myslím?“ znova som sa ho spýtal.

„Ak myslíme na to isté…tak….tak asi áno…“ povedal a uslzenými očami sa na mňa pozrel. „Neplač…už nie… “ zotrel som mu slzu, ktorá mu stekala po tvári. Bill ma pevne objal.

„Tom?“

„Hmm??“

„Však ma nikdy neopustíš?“

„Nie… nikdy… vždy budem pri tebe.“

autor: Lenkka
betaread: Janule