Smrťou nič nekončí 4.

„Heh… bude ma to prenasledovať do konca života…“ povedal som si, keď som sa zobudil… snívalo sa mi o ňom… a určite to nebolo posledný krát… posadil som sa a odkopol od seba deku … počkať deku?? … ale ja som sa nezakrýval! … pomyslel som si, ale hneď ma to prestalo trápiť, pretože som si všímal hneď ďalšie divné veci … keď som šiel spať, krb bol vyhasnutý… ale teraz v ňom žiaril oheň. Nebol som ani v mokrom oblečení, ale bol som suchý, bol som len v spodnom prádle a na stole stála šálka horúcej kávy…

„Mami?? Si tu??“ zavolal som, ale odpoveďou mi bola iba moja ozvena. Postavil som sa a prišiel k vchodovým dverám… boli zamknuté presne tak, ako som to spravil… aj retiazka bola pripevnená na dverách… Ja som sa zbláznil!!!… hovoril som si v duchu. Vošiel som do kuchyne a opláchol som si tvár ľadovou vodou…V obývačke niečo padlo na zem… strhol som sa a opatrne som nakukol do obývačky. Na zemi ležal rozbitý obrázok mňa a Toma, keď sme boli ešte maličký…

„Je tu niekto??“ zavolal som, ale vedel som, že mi nikto neodpovie. Začala ma chytať panika. Pomaly som prišiel ku schodom, ktoré viedli na druhé poschodie, ale stále som bol tvárou otočený do obývačky. Oheň v krbe zrazu zhasol a v izbe nebolo nič vidieť. Krb bol jediný zdroj svetla. Zľakol som sa a utekal som hore. Zabuchol som dvere od mojej izby a zamkol som ich na dvakrát. Zapol som malú lampu, sadol som si na zem a oprel som sa o drevený rám mojej postele… Tento dom ma začal desiť… bol som v ňom sám a nemal som sa komu zdôveriť… predtým tu bol Tom, ale teraz… Pomaly som sa postavil a prišiel som ku komode. Otvoril som jeden šuplík a vytiahol som odtiaľ vreckový nožík… Keď jeden, tak aj ten druhý… pomyslel som si a priložil som si ho ku zápestiu. Jemne som naňho zatlačil a z ruky mi začal vytekať malý pramienok krvi. To ale nestačilo. Chcel som to spraviť znova, ale v izbe zhaslo svetlo a niečo mi vyrazilo nôž z ruky. Vykríkol som a vydesene som sa posunul bližšie k posteli. Lampa sa opäť rozsvietila a nôž ležal v rohu izby. Pohľad mi zablúdil ku stene, na ktorú dopadal môj tieň. Môj dych sa výrazne zrýchlil. Vedľa neho si sadal druhý tieň, ale vedľa mňa nikto nebol!!! Bol som natoľko vydesený, že som sa nevládal ani postaviť. Stále som pozoroval dva tieňe… môj a … Tomov … áno, bol to jeho tieň. Zreteľne som videl jeho dredy, šiltovku…položil mi ruku na rameno. na sebe som ale nič necítil… už som to nevydržal a hlasno som sa rozvzlykal.

„Prečo mi to robíš?!“ zakričal som. Tieň odo mňa odtiahol ruku, postavil sa a zrazu zmizol…

…Postavil som sa a utrel som si slzy, ktoré sa mi kotúľali po tvári. Vyčerpane som sa posadil ku stolu a odsunul som od seba blok papierov, aby som mal na stole priestor. Vložil som si tvár do dlaní a znova som sa rozplakal… bože, tak mi chýba, ale zároveň ma desí… ak to teda bol on… prečo sa to muselo stať práve nám?!… Veď ja som ho miloval… a teraz… teraz mám dom, v ktorom straší, svetlá samy od seba zhasínajú, samovolne sa tu pohybujú tieňe… ak sa mi to nezdá… takto som to nechcel… prečo ma len opustil?

„Prečo si ma opustil?!“ zakričal som do ticha domu a buchol som rukami do stola. Po chvíli som zdvihol hlavu, na šušťanie papiera. Pozrel som sa na blok, ktorý ležal na stole, s výkrikom som vyskočil a pritisol sa chrbtom ku stene… pozoroval som, ako ceruzka sama od seba čarbe po bloku. Potom sa znova pomaly položila na stôl. Opatrne som prišiel ku stolu a vzal som do ruky blok, na ktorom bolo napísané: „Ja som ťa nikdy neopustil… to si dobre zapamätaj…“ a pod textom boli nakreslené dve srdiečka… znova som sa rozvzlykal a s blokom v náručí som sa zosunul na zem. Papiere som položil vedľa seba a kolená som si pritiahol k brade …

„Ja som sa zbláznil…“ opakoval som si potichu. Pozrel som sa uslzenými očami na blok, po ktorom znova čarbala ceruzka.

„To si myslíš ty…“ stálo tam. „Ja si to nemyslím, ja to viem,“ povedal som rozhodne … na papieri sa znova objavil ďalší text, ktorý mi vyvrátil myšlienky, že sa rozprávam sám so sebou.

„Prečo si myslíš že to vieš?“ a za textom bol smajlík. Nechápavo som sa zahľadel na papier

„Myslíš si že si sa zbláznil a toto nieje pravda?“

„Bodaj by to tak bolo…“ vzdychol som si nahlas.

„Nieje…“

„Ja viem…“ povedal som a nemotorne som sa presunul k posteli, na ktorú som sa okamžite zrútil… Zrazu ma prikryla deka. „Ďakujem…“ povedal som a otočil som sa do izby a zobral som si levíka, ktorého mi raz daroval Tom… Žalúzie sa ´samy´ zatiahli a zhaslo sa svetlo … „Prečo ťa nemôžem vidieť?“ spýtal som sa, ale namiesto odpovedi sa zažlo svetlo a vedľa mňa ležalo zrkadlo. Pozrel som sa na svoj odraz a znova som zvážnel. „Ja to myslím vážne…“ zašepkal som, položil som zrkadlo na zem a svetlo sa znovu zhaslo… po chvíli som zaspal s pocitom, že vlastne som možno sám nezostal…

Ráno som sa zobudil na moje pomery dosť skoro… bolo pol ôsmej. Rukou som chcel nahmatať levíka, s ktorým som zaspával, ale nikde nebol… nebol som ani prikrytý dekou a v izbe bola strašná zima. Pozrel som sa pod posteľ, či mi nespadol, ale ani tam nebol… prišiel som k otvorenému oknu a zavrel som ho. Zohol som sa, že zodvihnem blok papierov, kde mi Tom včera nechával odkazy, ale nebol tam!… Snívalo sa mi to?!… pýtal som sa sám seba a obzeral som sa okolo seba… všetko nasvedčovalo tomu, že to bol len sen… Takže potom Tom žije!!… stôl bol uprataný, neboli na ňom nijaké veci, žiaden blok… vyšiel som šťastne z izby a automaticky som zamieril do kuchyne, aj keď som nebol hladný. Ako bolo v mojom zvyku, postavil som vodu na čaj a otvoril som chladničku. Vybral som odtiaľ maslo a jednu paradajku, aj keď paradajky nemám rád. Maslom som natrel štyri chleby, dva pre mňa a dva pre Toma a paradajky som nakrájal na tanier. Zovretú vodou som nalial do dvoch hrnčekov a dal do nich poriadne veľa cukru. Sadol som si za stôl a zahryzol som sa do chlebu… Chcelo by to soľ… povedal som si a načiahol som sa pre soľničku, ktorá stála na linke. Vyšmykla sa mi ale z rúk. S rachotom padla na zem, otvoril sa na nej poklop a biele kryštáliky soli sa rozsypali po podlahe… No výborne… povedal som si a zobral som metličku, aby som to upratal… soľ sa ale začala presypávať a vytvárala akési obrazce. Fascinovane som pozoroval ten ´úkaz´ pred sebou… na podlahe sa zrazu rysovali vety.

„Myslím, že ten jeden čaj môžeš vyliať…a tou soľou sa netráp… ja ju upracem,“ srdce mi akoby prestalo biť… To nebol len sen?!… preháňalo sa mi hlavou a do očí sa mi už znova drali slzy. Soľ sa znova začala zhŕňať na kopu a sypali sa späť do soľničky, ktorá sa sama zavrela.

„To…t-to nebol len sen?“ spýtal som sa potichu a magnetky písmeniek na chladničke mi dali odpoveď… farebnými písmenkami na nej stálo jasné a výrazné NIE… „Ale čo potom tá izba??“ povedal som nahlas ale magnetky tentoraz nespravili nič…

„Chcem ťa vidieť…“ povedal som potichu a hneď na to som sa strhol, pretože sa s rachotom otvorilo okno a magnetky popadali na zem. Slzy sa mi znova začali pomaly spúšťať po lícach… Prečo ja?? … táto otázka mi stále znela v hlave. Pomaly som sa postavil a zamieril som do kúpelne. Opláchol som si tvár a začal som s rannou hygienou. Obliekol som sa a nenamaľovaný som vyšiel s rukami vo vreckách do chladného rána… v tom dome som už nemohol byť ani minútu…

autor: Lenkka
betaread: Janule