Jej pery sa približovali a ja som vôbec nevnímal, čo robím. Omámene som sa tých pier dotkol. Mala ich hebké, ako on. Razom som odskočil, keď som si spomenul, že toto by som vážne nemal robiť. Mám predsa svojho Billa! Ale bolo už očividne neskoro. Za mnou sa ozval pridusený vzlyk, a keď som sa ako v mrákotách otočil, alkohol mi zamrzol v žilách. Stál tam ten, ktorého som nadovšetko miloval. Ten, koho som práve podviedol. Moje dvojča, Bill.
O_o
„Bill,“ povedal som potichu, keď som vošiel do jeho izby. Celou cestou sem som bežal a nadával si, čo mi zrejme trochu pomohlo vytriezvieť. Zarazilo ma, že pokojne sedí za stolom a listuje si v knihe. Čakal som slzy a krik, ale toto bolo ešte horšie. Obrátil tvár ku mne a vtedy som si všimol, že má napuchnuté a červené oči. Takže plakal.
Teraz tu však sedel a na tvári mal napísanú chladnú ľahostajnosť. Opäť sa ponoril do knihy, keď som hodnú chvíľu nič nepovedal. Po chvíli som sa konečne spamätal.
„Bill,“ zopakoval som.
„Áno?“ spýtal sa tak chladne, až mi naskočili zimomriavky.
„Veľmi ma to mrzí, naozaj! Vypil som toho priveľa a …“
„Na alkohol sa nevyhováraj!“ zakričal a postavil sa, až mu kniha spadla z kolien. Všimol som si, že ju čítal hore nohami. „Ja som toho tiež vypil dosť a nevrhol som sa na prvú babu, ktorú som zbadal!“
„Ja… urobil som chybu…“
„Tak chybu?“ zvreskol. Potom sa opäť posadil a pokúšal sa nasadiť ľahostajný tón, ako predtým. „Vypadni,“ zasyčal.
Do očí sa mi pomaly ale isto tlačili slzy.
„Nenávidím ťa,“ povedal dôrazne.
Teraz som už slzy nemohol zadržať. Tlačili sa von a stekali mi po lícach.
„Bill, ja ťa milujem!“ vytlačil som zo seba zúfalo, “ A dokážem ti to!“
Len opovržlivo odfrkol.
O_o
Na druhý deň ráno som vstal s blbou náladou.
„Bill sa na mňa hnevá a navyše ma ukrutne bolí hlava. Môže byť tento deň ešte horší?“ zahundral som a pobral som sa dole na raňajky.
Na svoju otázku som si vzápätí odpovedal: „Nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť ešte horšie.“ Bill sa totiž zodvihol od stola a aj s raňajkami išiel do svojej izby. Nevenoval mi ani jediný pohľad. Vtom som si spomenul na sľub, ktorý som mu včera dal a trochu mi to zodvihlo náladu.
„Dôkaz lásky…“ premýšľal som, „dokážem mu, že ho mám naozaj rád… Ale ako?“
O_o
Po obede som sa išiel prejsť. Potreboval som si prevetrať hlavu a na niečo prísť.
Počasie nezdieľalo moju pochmúrnu náladu, ale niečo bolo predsa len lepšie ako ráno – hlava ma už nebolela.
„Dôkaz, dôkaz… Čo by to malo byť?“ rozmýšľal som úporne. Ako prvý ma napadol prsteň. Hneď som ho však zavrhol. Bill má doma toľko prsteňov, že keby ich predal, mohli by sme si kúpiť vlastný dom.
„To by nebolo zlé, mať vlastný dom,“ zamyslel som sa pri predstave, čo všetko by sme tam mohli spolu robiť.
„Vráť sa do reality,“ pripomenul som si pochmúrne. „A čo takto nejaké pekné cédečko?“ rozmýšľal som ďalej. To však tiež neprešlo. Bolo to moc obyčajné. Nehodilo sa to ako dôkaz mojej lásky k nemu.
„A čo takto… Nieee, to je úplne šialené!“ zarazil som sa. Hodnú chvíľu som tento posledný nápad prevracal v hlave a napokon som zadúfal, že vyjde.
O_o
Bol večer a hviezdy jasne žiarili – atmosféra ako stvorená na romantické činy.
„Skôr zúfalé činy,“ pripomenul som si pri pomyslení na to, čo som sa chystal urobiť. Zastal som pod Billovým oknom.
„Tak toto je vážne totálne strelené,“ ale už bolo neskoro cúvnuť. Vybral som z puzdra gitaru, odkašľal som si a spustil som…
S tebou chcem kráčať v noci tmou
S tebou chcem skočiť z útesov
S tebou sa nepýtam prečo žiť
S tebou chcem rannú rosu piť
S tebou chcem skočiť z útesov
S tebou sa nepýtam prečo žiť
S tebou chcem rannú rosu piť
S tebou mi srdce jak zvon buší
S tebou ten zvon nikto neprehluší
S tebou sa chcem stať lupeň kvetu
S tebou chcem zostať v dráhe letu
S tebou chcem plávať v oceáne
S tebou sa mi nikdy nič nestane
S tebou chcem kráčať na kraj sveta
S tebou je krátka každá veta
S tebou ten čas tak rýchlo letí
S tebou chcem prežiť dobu detí
S tebou je svet tak nádherný…
Cítil som sa hlúpo. Text som vymyslel sám a vedel som, že nie je dokonalý, ale vychádzal mi od srdca. Takto som to cítil a dúfal som, že Bill to pochopí. Už počas prvej slohy sa mi nad hlavou otvorilo okno a vonku vykukla Billova strapatá hlava. V diaľke začal brechať akýsi pes.
„Buď už ticho!“ skríkol náš milý sused a takmer si rozbil okno, čo sa tak ponáhľal, aby ho čo najskôr zavrel.
Dospieval som a s nádejou som pozrel na Billa.
„Prepáč mi ten včerajšok, Bill, prosím. Ja ťa naozaj milujem!“
„Pšššt,“ zasyčal na mňa a obzeral sa po okolí, či ma náhodou niekto nezačul. Potom svoj pohľad uprel opäť na mňa a chvíľu na mňa vážne hľadel. Ten okamih sa mi však zdal ako večnosť. Vedel som, že sa rozhoduje, či mi odpustí alebo nie.
„Poď hore, lebo vonku zmrzneš. Je poriadna zima,“ povedal napokon a mne do očí vyhŕkli slzy šťastia. Potichu som sa pobral do jeho izby, ale v duchu som jasal tak nahlas, až som sa čudoval, že to nik nepočuje:
„Odpustil mi! On mi odpustil !!!“
( Pozn. aut. – Pieseň S tebou, ktorej text som si požičala, je od skupiny Problém. Pesničku si môžete vypočuť na tejto adrese :
autor: Licona (mapa)
betaread: Janule
betaread: Janule
ahoj mas nadherny desing prosim ta nezavital/a by si na moju stranku a nezahlasoval/a za najhlepšiu celebritu?
prosiim
ta písnička byla moc krásná. 🙂 jako celá tahle povídka. 🙂 jsi teď něco jako moje pokladnice a zásobitelka příběhů. 🙂
Miluju tvoje povídky! Prostě je miluju, píšeš naprosto kouzelně! Piš prosím dál, ať mám co číst, protože je to opravdu lahůdka;)