Plačem. Prečo? Je to preto, že sa mi môj život zdá bezvýznamný? Alebo preto, že nemám žiadnych priateľov? Preto, že som sám? Že ma nikto nemiluje? Nie… je to preto, že ma TY nemiluješ! Si jediná bytosť na svete, ktorej venujem pozornosť. To sa však nedá povedať o tebe. Práve naopak… ja som jediná bytosť na svete, ktorej nevenuješ pozornosť.
Mohol by som si už zvyknúť, že mňa šťastie obchádza. Vždy. Už si myslím, že všetko je dobré, ale vždy sa stane niečo, čo to zmení. Zdá sa mi to ako kolotoč, stále to isté. Bože, ak si… povedz mi prečo?? No tie najjednoduchšie otázky sú vždy nezodpovedané. A na moje už tobôž nikto neodpovie. Prečo som sa ja… Bill Kaulitz, zaľúbil práve do môjho brata?? Viete odpoveď?? Neviete… pretože to ani ja neviem.
Pre tie jeho krásne oči? Pre jeho nezameniteľný úsmev? Netuším. Skrátka ho milujem.
**o 2 dni neskôr**
Dospel som k jednému názoru. Respektíve plánu. Už to dlhšie nevydržím a preto sa musím aspoň o niečo pokúsiť. Keď plán zlyhá, čo očakávam, že zlyhá… jednoducho sa odsťahujem. Pôjdem k otcovi, možno nie na trvalo, ale odlúčenie nám prospeje. Tom na to zabudne… všetko bude zasa OK. Chcel som sa už aj zbaliť, ale zas nádej som úplne nepochoval.
Tom bol dole v obývačke, pozeral telku. Tešilo ma, že dnes nikam nešiel, aspoň som mohol zrealizovať môj skvelý plán.
Vošiel som do miestnosti. Prejavil mi pozornosť asi tak, ako špinke na zemi. No nič Bill, dýchaj. Sadol som si k nemu. Civel na telku ako zhypnotizovaný. Mierne som zakašlal a… nič. Žije vôbec? Nanešťastie svoje myšlienky som vyjadril nahlas.
,,Žiješ?“
,,Uhm.“ No páni, toto mi fakt dodalo odvahu. Ale nevzdával som sa.
,,Tom?“ jee, obrátil na mňa hlavu. ,,Jaa, potreboval by som si niečo zistiť,“ vysypal som zo seba a Tom sa mierne uškrnul.
,,Eh… Čo?“
,,No, že… by… som potreboval niečo… eh… zistiť,“ povedal som už pomalšie. Dal mi pramienok vlasov za ucho a sladko sa usmial. Roztriasol som sa a môj dokonalý plán mi akosi vyfučal z hlavy.
,,Noo… počúvam!“ opäť ten sladký úsmev. Ja sa asi roztopím!!
,,Žee… eh, slovami… to… to…“ ty vole, ja sa červenám! „…to asi nedokážem povedať,“ usmial som sa, ale asi to vyzeralo, ako keby ma boleli zuby.
,,Tak mi to nakreslíš? Alebo ja neviem,“ zo smiechom povedal Tom. No, veru mne to smiešne ale nebolo.
,Noo eh… aj tak by sa to dalo, ale myslím, že výstižnejšie…“ môj monológ bol však akosi prerušený tým, že som mal na svojich perách nacapené tie jeho!!! Pomaly ma zvalil dozadu a začal bozkávať. Wow… skoro som prestal dýchať. Ničomu som nechápal, ale… bolo to tak krásne. Nesťahujem saaaa!! Ale počkať. Tu treba niečo vysvetliť.
Odtiahol som sa a zadíval sa mu do očí.
,,Ako si… vedel, že práve toto chcem urobiť??“ spýtal som sa a on sa usmial… a ešte sladšie ako pred tým!!
,,Billíku, nabudúce si denníček schovaj lepšie!“ To, že som hovoril, že sa červenám bolo nič v porovnaní s tým, ako som sa červenal teraz. Dal mi pusu na líčko.
,,Ale malo to jednu výhodu!“
,,A-a-akú?“ zakoktal som a túžil som byť šesť metrov hlboko.
,,No pretože som si uvedomil, že si jediná bytosť na tejto zemi, ktorá si zaslúži moju pozornosť!“
,,Nekopíruj!“ povedal som so smiechom po dlhej odmlke. Obaja sme sa rozosmiali. Moje pery vyhľadali jeho a … podrobnosti si domyslite ;D
autor: LafCa<3
betaread: Janule
betaread: Janule
