Mám tu pre vás ďalšiu poviedku. Dlho som však rozmýšľala, komu priradím akú rolu… nakoniec som sa rozhodla, nech si to každý vníma ako chce xD Keď nechápete… po prečítaní snáď pochopíte xDD
Opäť padám na posteľ a na pravom líci pociťujem pálčivú bolesť. Na tvári máš len surový výraz. Nestihnem ani pípnuť a priletí druhá rana. Toto sa už deje týždeň v kuse. A ja neviem čo mám robiť. Nemám dosť síl sa ti vzoprieť a nemôžem ani pre to, že ťa tak veľmi milujem. Ticho trpím tie rany čo prichádzajú, ale oveľa horšie sú tie rany, čo mám na srdci. Stále sa pýtam, prečo sa to všetko deje… odpoveď je však neznáma. Prečo ta tyrania? Urobil som ti snáď niečo?? Veď ťa len milujem…
***
Opäť som to urobil. Nechápem prečo, ale to, že si na ňom vybíjam zlosť, mi prináša akési zadosťučinenie. Keď vidím ako ticho trpí, akoby vedel, že to on môže za všetko. Keby nie tej jeho krásnej tváričky, úžasného úsmevu… všetko by bolo inak. Nemuseli by mu teraz po tej alabastrovej pleti stekať slzy a mňa by nemusel pomaly zaplavovať pocit viny. Takto je to už celý týždeň. V jednej chvíli sa neudržím a udriem ho… nasleduje pocit uvoľnenia… no pomaly ho strieda pocit viny a chuť zobrať ho do náručia a utíšiť ho. Teraz sa to deje znovu, no akosi zabúdam na svoju hrdosť a pomaly ho chytím za ruku. Ani na mňa nepozrie….
***
Chytil ma za ruku. Očakávam ďalší náraz. No drží mi ju akosi jemne, s citom. Nechápem, čo sa deje. Bojím sa ho. Pohľad mám radšej sklopený a zrazu cítim, ako si ma ochraniteľsky privinie a pobozká ma do vlasov. V tom okamihu zabúdam na všetko a vnímam len vôňu jeho tela. Odvážim sa naňho pozrieť a vidím, ako mu po líci steká slza. Nesmelo zdvihnem ruku a zotriem mu ju.
,,Som hrozný brat…“ počujem ako šepne.
***
,,Odpusť… odpusť… odpusť,“ šepkám a slzy už nevládzem zastaviť. Mlčíš. To ticho ma zabíja. Teraz som ja ten, kto sklopil pohľad. Zrazu cítim tvoju ruku na mojom líci. Bojazlivo ma hladíš. Pomaly sa jej dotknem svojou rukou. Role sa vymenili. Teraz si ty ten, kto ma objíma a utešuje. Pri tom nemáš prečo. Ja som všetkému na vine. Pre mňa si musel trpieť, ale je trochu pravdy na tom, že aj ja som trpel pre teba.
***
Trasie sa. Cítim ako mu splašene bije srdce.
,,Zabudneme,“ poviem odhodlane a pomaly sa začnem približovať k jeho perám, ktoré túžim už ako keby odjakživa pobozkať. Nebrániš sa. Bozk mi oplatíš… ľahneš si na posteľ a pritiahneš si ma k sebe.
Áno, je čas spať… a zobudiť sa do nového života…
autor: LafCa<3
betaread: Janule
