Bojím sa

,,Bille?“ ,,Ano?“ ,,Bojím sa.“ ,,A čoho?“ ,,Smrti.“

Presne takto začal ich posledný rozhovor. Obaja to vedeli. Už niekoľko mesiacov žijú v strachu. Boja sa každého nastávajúceho dňa. Boja sa, že sa jeden z nich už neprebudí! Ano, bolo to kruté, každý deň čakať na smrť, ktorá sa neodvratne blíži.

Rakovina, tak znel ten krutý verdikt vynesený osudom. Obidvaja mali pomaly zomrieť, mali trpieť, za ich zakázanú lásku, ktorej ani život neprial. Hra kuličiek si ako prvého vybrala Toma.

Prečo? To nikto nevie. Jedno je však isté, za chvíľu zomrie!

Rozhodli sa v túto noc, v túto pochmúrnu hodinu, ukončiť svoje pozemské trápenie. Svôj život si jeden bez druhého nevedia predstaviť. Tak prečo sa chcú zabiť? To je jednoduché, zajtra by už mohlo byť neskoro.

,,Neboj sa, potom bude všetko znovu v poriadku, budeme spolu, navždy.“ odvetil chlapec s havraními vlasmi a po líci mu stekala prvá slza.

,,Bojím sa, že ťa nenájdem. Bojím sa, že už ťa nikdy neuvidím.“ ,,To sa nestane, sľubujem.“ Vedel, že to sľúbiť nemal. Vedel, že to splniť nemôže. Ale vedel aj to, že teraz musí byť on ten silnejší.

„A bojím sa ešte jednej veci.“ „A čoho Tome?“ „Že…že stratím to najcennejšie vo mne samotnom. Bojím sa, že stratím svoje spomienky. Bojím sa, že zabudnem na náš prvý bozk, prvé milovanie. Bojím sa, že zabudnem na tvoj okúzlujúci úsmev a plné rty. Bojím sa, že zabudnem na tvoje oči, plné mliečnej čokolády. Bojím sa, že zabudnem na tvoje nádherné havranie vlasy, vždy voňajúce vanilkovým mliekom. Bojím sa, že zabudnem na tvoje jemné, ale pri tom vzrušujúce dotyky. Bojím sa, že zabudnem na tvoj podmanivý pohľad. Bojím sa, že zabudnem na noci strávené v tvojom objatí. Bojím sa, že zabudnem na to, ako vyzerajú hviezdy. Bojím sa, že zabudnem význam slov milujem ťa.“

Obaja sedeli v izbe ožiarenou malou stolovou lampičkou a mesačnými paprskami linúcimi sa spoza zatvoreného okna. Po tichu, bez hnutia, len oči sa im plnili slzami a po lícach im stekali slané potôčky a nahořklou príchuťou. Toto bolo to najkrajšie vyznanie, čo mu niekto niekedy povedal. Ale prečo práve teraz? Prečo práve dnes? Prečo sa tahle pohádka musí skončiť zle? Na toto už slová nestačia. Nestačia na to, aby vyjadrili, čo všetko tieto mladé duše cítia práve v tomto okamihu. Uprene si hľadeli do očí. Vedeli, vnímali, rozumeli tomu, čo ten druhý práve prežíva, lebo obaja cítili to samé. Pomaly sa k sebe začali približovať, až sa jejich rty spojili v tom najkrajšom polibku, avšak posledom. Bolo v ňom vše zakázané… láska, smútok, obavy, strach, napetie a tá túžba. Túžba, aby vše bolo ako predtým. Túžba po čistej a nepoškvrnenej láske.

Oddialili sa od seba plný energie ku konečnému súdu.

Bill vzal svojimi dokonale nalakovanými nechtami dve tabletky z načatej krabičky. Boli napustené jedom! Stačilo si ich len vziať a prehltnúť. A presne to boli odhodlaný vykonať. Pomaly si obja vzali svoje posledné sústo a ulahli do rozostlanej postele. Ležali spolu v objatí niekoľko minút. Nič nehovorili, len si s tou največšou oddanosťou hľadeli do očí.

,,Milujem ťa.“ pošepkali obaja bratia naraz. Cítili, že ich muky sa za chvíľu stratia. Venovali si posledný pohľad a naveky privreli viečky. Zomreli.

Zomreli spolu, v pevnom zovretí, ako si to vždycky priali.

No priali si byť po smrti spolu a šťastný. Priali si žiť sami a v nehynúcej láske. Priali si, aby nezabudli na svoje spomienky.

Ale či sa im to splnilo, to sa my, nikdy nedozvieme…..

autor: Melinda
betaread: Janule