A/N: Tak teda, posledná kapitola. Niektoré z vás už možno tušia, čo sa stane.
Bill si sadol ku svojmu dvojčaťu na posteľ.
„Prečo máš na sebe to strašné tričko? Vieš, že ho neznášam,“ povedal Bill zamračene a potiahol za krikľavo zelenú látku.
Tom bez slova chytil lem trička a pretiahol si ho cez hlavu.
„Lepšie?“ uškrnul sa. Bill sa usmial.
„Áno,“ povedal a zvalil Toma na posteľ. Ľahol si vedľa neho, zatiaľ čo si jeho ruku pritiahol ku perám. Vtisol mu bozk do dlane a preplietol si s ním prsty.
„Si taký studený…“
„Tak ma zohrej,“ povedal Tom provokatívne. Bill mu položil ruku na hruď a pevne sa k nemu pritisol.
„Prečo sa to muselo takto skončiť?“ zašepkal Bill. Tom brata objal a zamyslene pozeral do stropu.
„Nie všetky rozprávky sa vždy končia šťastne.“
„Nie je to fér,“ povedal Bill zaťato.
„Život nie je fér.“
Bill sa trochu nadvihol a celým telom sa položil na Toma. Končeky čiernych vlasov pošteklili jeho dvojča na tvári. Tom zdvihol ruku a zapravil mu pramienky za ucho.
„Ešte stále ma miluješ?“ zašepkal Tom.
Bill nežne pohladil svoje dojča po tvári.
„Nič na svete ma nedonúti, aby som ťa prestal milovať,“ vyhlásil a so zúfalou túžbou ho pobozkal.
Slnko zapadlo za obzor.
*
Ozval sa výstrel.
Bill zdesene vyskočil zo stoličky, až s buchotom narazila do klavíra. Rozbehol sa ku schodom a závratnou rýchlosťou ich zdolal. Mal pocit, že v živote nebežal rýchlejšie. Splašene sa rozhliadal po obývačke. Kde je? Kde je?!!
Rozbehol sa ku dverám. Ako náhle zahol za roh chodby, zhrozene sa zastavil a zatmelo sa mu pred očami.
Vchodové dvere boli otvorené dokorán a v diaľke bolo počuť pískanie pneumatík. Na ulicu sa začali trúsiť ľudia, niektorí zvedavo pokukovali za rýchlo odchádzajúcim autom, niektorí so strachom hľadali, odkiaľ sa ozval ten výstrel.
„Čo sa stalo? Začula som nejaký rámus a… Panebože. Zavolajte sanitku! Rýchlo, zavolajte niekto sanitku!!!“
Bill nevnímal. Zvuky k nemu doliehali z veľkej diaľky a jediné, na čo sa vedel sústrediť, bolo to nevládne telo, ležiace vo dverách. Mal pocit, že sa mu sníva zlý sen.
„TOM!“
Vrhol sa ku svojmu dvojčaťu a padol na kolená. Zúrivo s ním triasol, vymáhajúc nejakú reakciu, náznak, hocičo…
„… zavolať políciu…“
Bill prevalil Toma na chrbát a dych sa mu zastavil. Veľká červená škvrna sa hrozivo vynímala uprostred krikľavo zeleného trička a stále sa rozširovala.
Nie…
„… pravdepodobne prepad…“
Bill položil roztrasené ruky na Tomovu hruď a zúfalo sa snažil zastaviť silné krvácanie. Teplá tekutina mu presakovala pomedzi prsty a miešala sa s horúcimi slzami, ktoré Billovi stekali po tvári.
Ako mohol.. po všetkých tých sľuboch… že odídu spolu… ako mohol?!
„… si zapamätal značku auta…“
Billa začali opúšťať sily. Naposledy zatriasol s Tomovým telom, akoby dúfal, že z neho vytrasie aspoň štipku života. Položil mu ruku na srdce, ale necítil ten tlkot, ktorý ho v noci toľko krát upokojoval.
Prečo na neho nepočkal… chceli predsa skočiť spoločne.. prečo..
Bill sa trochu posunul a oprel si Tomovu hlavu o stehno. Snažil sa pohľadom zaostriť na jeho krásnu tvár, no cez slzy takmer nič nevidel.
„Tom?“ zašepkal.
Opustil ho. Odišiel z jeho rozprávky a spolu s ním všetky jeho sny. Jediné, čo mu zanechal, bola trpká chuť spomienok.
Bill zaklonil hlavu a vydal z hrdla zúfalý, do kostí prenikajúci výkrik zlomeného človeka, ktorý v jedinom momente všetko stratil.
Prosím, chcem ísť s tebou…
*
Bill zišiel po schodoch. V obývačke stála jeho matka a v ruke držala kyticu kvetov.
„Ideš na cintorín?“ spýtal sa Bill. Simone prikývla.
„Naozaj nechceš ísť so mnou?“ spýtala sa.
Bill pokrútil hlavou. „Keď sa vrátiš, môžeme si niekam vyraziť. Napríklad do kina,“ usmial sa.
Jeho matke sa rozjasnila tvár.
„Sľubuješ? Nieže sa vrátim a ty tu už nebudeš,“ pohrozila mu prstom.
„Neboj sa,“ ubezpečoval ju Bill. Cez okno sledoval ako odchádza a šťastne si pospevuje. Trochu si vyčítal, že sa tak málo vidia. Vedel, že ju tá samota ubíja. To kvôli nej vtedy zostal. Vedel, že smrť ďalšieho syna by už nezniesla.
*
„Hovorí sa, že láska prekoná všetky prekážky. Niekedy je láska dostatočne silná na to, aby prekonala smrť. A niekedy je práve smrť momentom, kedy začína láska prekvitať,“ povedala kvetinárka záhadne. Niektorí zákazníci sa na ňu divne pozerali, ale Billovi sa v očiach zračilo porozumenie. Pohľad mu zablúdil ku kytici žltých tulipánov.
„Sú nádherné, že?“ poznamenala kvetinárka.
„Áno,“ usmial sa Bill. „Jeden si vezmem.“
*
Podnik bol plný na prasknutie. Zákazníkov neodradila ani skutočnosť, že tu v poslednom čase vznikali nezhody a pletky so zákonom. Bolo to vychytené miesto. Malé okrúhle stolíky boli osvetlené matnými stolnými lampášikmi a vzduchom sa niesla ticha vrava. Niektorí ľudia oddychovali po namáhavom dni, niektorí sa prišli nabažiť dobrej hudby a niektorí sa prišli pokochať pohľadom na bývalého speváka už neexistujúcej skupiny.
Na nízkom pódiu, za nalešteným klavírom, sedel Bill. Práve sa prezentoval skladbou Yesterday od Beatles, prispôsobenou na klavírne prevedenie. Na perách mal smutný úsmev.
Keď Tom zomrel, Bill prestal spievať. Už nemal pre koho. Netrvalo dlho a skupina Tokio Hotel ľahla popolom. Bill si začal privyrábať ako klavirista po rôznych podnikoch. Hrať prebraté skladby bolo predsa len iné ako spievať piesne, nad ktorými často spolu s Tomom strávili dlhé hodiny. Okrem toho nemal veľmi na výber. Nebolo to ťažké, keďže jeho tvár bola stále dobre známa. Nakoniec skončil tu, v podniku na okraji Švajčiarska.
Bill dohral posledné tóny skladby a zožal veľký potlesk. Keď rozmýšľal, čo zahrá ako ďalšie, pocítil zrazu jemné pohladenie po tvári. Strhol sa a prekvapene sa rozhliadal po podniku.
Tom?
Jeho pohľad sa opäť uprel na klávesy.
Ty myslíš, že..
Váhavo si rukou hrabol do vlasov. Napokon sa rozhodol. Nahol sa ku mikrofónu.
Mami, odpusť mi.
„Teraz by som rád zahral skladbu, ktorú som doteraz hral len jedinej osobe. Kedysi dávno som ju zložil pre svoje dvojča.“
Podnikom to zašumelo.
„Volá sa… Posledná.“
Bill sa vzpriamil, ruky položil na klávesy a spustil. Hral. Hral ako ešte nikdy predtým. Do každého tónu vložil kúsok zo svojich spomienok, kúsok zo svojho boľavého srdiečka. Pri veselej melódii jeho myšlienky opustil ich prvý bozk, pri smutnej ich prvá hádka. Kúsok po kúsku sa zbavoval tej tiahy, ktorá mu celé tie roky nedovolila voľne sa nadýchnuť. Keď dozneli posledné tóny, v podniku vypukol búrlivý potlesk.
Bill sa spokojne usmieval. Nepočul, keď sa potlesk zmenil v panický krik, nevidel, keď sa ľudia začali tlačiť z podniku, necítil, keď sa mu horúci kus olova prevŕtal pokožkou.
Idem za tebou.
autor: Retez
betaread: Michelle M.
konečně dokážu zaostřit na obrazovku, tak se mi snad povede vyplodit nějaký smysluplný komentář. 🙂
když jsem tady na blogu zaregistrovala první díl, očima jsem přejela přes děj až k autorce. jakmile jsem si všimla, že to píše opravdu hodně nadaná Retez, pár dní jsem si raději počkala na všechny části. 🙂
.. a od konce té první jsem nezadržitelně brečela jak malé dítě. není hodně povídek, které ve mě dokáží vyvolat tak silný a nezapomenutelný pocit, ale tobě se to teď povedlo. stále se mi v hlavě přehrává ten tragický příběh.. ach bože, bylo to úplně odzbrojující. stále se snažím popadnout dech..
chtěla bych ti poděkovat za každou mou slzu, díky jimž vím, že mi nějaké ještě zbyly a ta prázdnota ve mě není definitivní.. 🙂
jezis …….mam celu mokru tvar …hnusne slzy ……nááááááádhera! kazdicky detail je napisany x) ! ♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥
♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥
♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥
♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥
♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥
♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥
🙂 ♥