Prší. Kvapky stekajú po oknách ako moje slzy po lícach. Už nevládzem. Môj život je ako zlý sen. Nič sa mi nedarí, všetko ide dolu vodou. Kapela už nie je to, čo bývala, fanúšikovia už nie sú to, čo bývali.. A najmä môj vzťah k bratovi nie je taký, ako býval. Milujem ho, asi pred mesiacom som sa naňho zahľadel a od vtedy nemôžem a ani neviem prestať. Možno si to všimol, dosť sa mi vyhýba. To ma bolí, nemôžem dýchať. V tomto začarovanom kruhu, z ktorého nie je východisko. Raz som do neho vstúpil a už sa odtiaľ nedostanem. Najhoršie je, že nikto mi nevie, ale ani mi nikto nemôže pomôcť. Pomohli by mi akurát tak do ústavu.
No niečo mi predsa môže pomôcť. Dlho nad tým uvažujem a myslím, že nikto mi to na mojom mieste nemôže zazlievať. Som presvedčený, že je to jediné, síce nerozumné východisko, východisko z tohto pekla. Smrť. Aké jednoduché slovo, ale význam má závažný. Pre mňa už nie. Všetky city som stratil, len jediný mi ostal, ten, ktorý ma pomaly zabíja a to je láska k môjmu dvojčaťu.
Nichts wird besser ….
***
Čiernovlasý chlapec s voskovo bielou pokožkou, stál nad hlbokou priepasťou a pozeral pred seba. Stačil jeden maličký krôčik a všetko je preč, všetky doterajšie problémy zmiznú, zabudne, bude pokoj. Akosi však ešte stále čakal, čakal nevediac na čo.
Zrazu začul hlas, krásny, príjemný, ten, ktorý ho vie vždy rozosmiať, vždy mu priniesť dobrú náladu. No teraz sa akosi jeho kúzlo stratilo. Spôsobuje mu iba bolesť.
Dredatý chlapec stál za ním a nechcel veriť tomu, čo sa odohrávalo pred ním. Prudko stiahol Billa dozadu a otočil tvárou k sebe. Neplakal, len hľadel do zeme.
,,Čo to prosím ťa robíš?“ spýtal sa Tom plačlivo, na rozdiel od brata nevedel plač zadržať a jedna slzička si už drala cestu von.
Ten však nebol schopný slova. Takto to nemalo byť, nechcel, aby ho niekto videl, tobôž človek, ktorého tak miluje. Kvôli ktorému šalie a zošalel až tak, že stojí tu, na tomto mieste.
Pomaly zdvíhal hlavu a zahľadel sa mu do očí, mohol v nich čítať veľkú bolesť a nechápavosť, priam to z nich sršalo.
Bill sa len začal približovať, ,,Milujem ťa!“ vydýchol a prvýkrát Toma pobozkal. Ten bozk patril len Tomovi…prvý…a posledný…
Následné Billove dva kroky dozadu, boli pre Toma ako rana dýkou do srdca.
Neveriacky hľadel za ním, ako ho pohltila tma. Toma sa zmocnila nepopísateľná úzkosť, kvôli slzám nevidel, nevedel čo má robiť. No vedel jedno. Oni dvaja boli stvorený na to, žiť spolu, ak zomrie jeden, zomrie druhý… na tomto svete nie je miesto len pre jedného z nich. Vedel, že sám by neprežil.
Stačil jeden krok a dve duše našli miesto v nebi, spolu, už naveky….
autor: LafCa<3
betaread: Janule
nádherný..