Moje kroky sa strašidelne odrážali od stien bielej chodby.
„Á, to ste vy, pán Kaulitz,“ prihovorila sa mi sestrička, ktorá vykukla z izby číslo 217.
„Čakali sme vás trochu skôr.“
„Áno, prepáčte. Bola zápcha a…“
„To je v poriadku,“ prerušila moje ospravedlňovanie sestrička a dobrosrdečná tvár sa jej stiahla do posmutnelého úsmevu, „len vám musím povedať, že vášho brata preložili inde.“
„Čože?“ Oči sa mi rozšírili hrôzou a čakal som na najhoršie.
„Váš brat ráno opäť prekonal zástavu srdca,“ vyriekla sestrička pomaly, „odviedli si ho preto na pozorovanie na tristo osemnástku.“
„A ako je na tom?“
„To vám žiaľ neviem povedať. Povedali mi len, že vám mám odkázať, čo sa stalo a kde ho preložili.“
Poďakoval som a rozbehol som sa naspäť chodbou, ktorou som prišiel. Oči som mal vypleštené od strachu a tisli sa mi do nich slzy. Musel som však byť silný. Ten, kto potrebuje utešiť, je predsa Bill.
O_o
Izba 318. Hypnotizoval som jej dvere. Po chvíli sa konečne otvorili.
„Môžete ísť, pán Kaulitz. Ale len na chvíľu. Váš brat potrebuje odpočinok,“ zdelila mi doktorka a pustila ma dnu.
Rýchlim pohľadom som ti prezrel izbu. Bola ako iné nemocničné izby. Jediný rozdiel bol ten, že bola menšia a bola len pre dvoch ľudí. Pozrel som na Billovho spolubojovníka, ktorého posteľ bola bližšie. Poznal som ho. Bol to Chris a bol tu asi tak dlho ako Bill.
Statočne som sa na neho usmial, i keď som postrehol zmenu, ktorá sa s ním za ten týždeň, keď som ho videl naposledy, udiala. Úsmev mi opätoval a ja som už ďalej kráčal k posteli pod oknom.
„Ahoj, Bill,“ prihovoril som sa Billovi potichu, “ ako ti je? Povedali mi, že…“ nedokončil som. Očividne o tom nechcel hovoriť.
„Ahoj. Poď, sadni si,“ Billov slabý hlas mi spôsobil husiu kožu. Sadol som si na stoličku vedľa postele a zadíval som sa na neho. Hlava bez vlasov sa mu leskla od potu, kedysi veselé hnedé oči mali neprítomný pohľad. Veľké kruhy pod očami, vystupujúce lícne kosti, priesvitná pokožka… Z toho všetkého mi bolo doplaču. Ale ako som už povedal, musím byť silný…
„Aha, čo som ti doniesol,“ povedal som neprirodzene vysokým hlasom. Vytiahol som z vrecka čokoládu, Billovu najobľúbenejšiu, a položil som mu ju na stolík vedľa pohára s vodou.
„Ďakujem. Dám si ju hneď, ako ma odpoja z tohto,“ poklopal si prstom na hadičku, ktorou mu do žíl prúdila umelá výživa. „Ak ma z toho niekedy odpoja…“
Chcel som povedať niečo povzbudivé, ale prerušil ma Chrisov kašeľ. Keď som Chrisovi podal vodu a vrátil som sa späť k Billovi, ten sa len slabo usmial a pokrútil hlavou, nech to nechám tak.
„No… ako kapela?“ spýtal sa ma.
„Celkom dobre, len nám všetkým veľmi chýbaš,“ odvetil som.
V tom momente mu tvár rozžiaril úsmev a ja som v ňom zbadal toho starého Billa, veselého a tešiaceho sa z každej maličkosti. Hrdlo sa mi stiahlo.
„Keď sa vrátiš, opäť začneme koncertovať a všetko bude…“
„Tom,“ opäť ma prerušil, „nedopovedz to, prosím. Čo povieš na to, keby sme len tak spomínali?“
Trochu som sa zamračil, ale pristal som.
„Pamätáš sa, ako sme prvýkrát stáli na pódiu?“ začal Bill.
„Áno. A ty si bol taký nervózny, že si sa pred vystúpením takmer povracal!“
Bill sa zasmial: „Ani ty si na tom nebol najlepšie! Chcel si utiecť, pamätáš?“
Uškrnul som sa.
„Alebo… pamätáš na ten deň, keď sme spoznali Gustava a Georga?“ spomínal som zase ja.
„Hej. Gustav sa ťa vtedy spýtal, či si môže prisadnúť. A ty mu na to, že prisadnúť si môže jedine ak je basák alebo bubeník, lebo práve hľadáme nejakých do kapely!“
Úškrny.
„Áno, a prisadli si obaja aj s Georgom. Mal si vidieť, ako si sa tváril, Tom!“
Na chvíľu sa odmlčal a zbieral sily. „A vtedy… presne pred dvoma rokmi…“
Vrhol som na neho varovný pohľad a pohodil som hlavou smerom ku Chrisovi.
Billova tvár nadobudla odhodlaný výraz. Keď sa tváril takto, vždy si urobil po svojom.
„Pred dvoma rokmi sme sedeli v hotelovej izbe. Bolo to po jednom obzvlášť vydarenom koncerte…“ došiel mu dych a oči sa mu začali zatvárať od únavy. Pokynul mi, aby som pokračoval.
„Chceli sme náš úspech osláviť, ale len my dvaja. Vytiahol som teda fľašku Ginu z baru a začali sme si nalievať…“ trochu som stíšil hlas. „Po piatich pohárikoch som konečne dostal odvahu začať ťa baliť. Prehrabával som sa ti vo vlasoch, jemne som ťa hladil po tvári a chrbte. Držal si, ale neurobil si nič pre to, aby som zistil, ako na tom som.“
„Nevedel som, ako to myslíš,“ usmial sa Bill jemne.
„Ale teraz to už vieš,“ podvihol som obočie.
„Áno. Teraz už áno. Ale dobre, že si to vtedy nevzdal…“
„To by som si nikdy neodpustil.“
Musel som sa skloniť a pobozkať ho. Nečakal to, ale nebránil sa. Vložil som do toho všetko – ako vtedy, keď som ho pobozkal prvýkrát. Teraz v tom však predsa len bolo niečo viac – bol v tom strach, smútok a túžba. Strach z odlúčenia, smútok z bolesti, ktorú prežívame a túžbu po peknom živote. Po živote bez strachu, smútku a choroby.
Keď sme sa od seba konečne odtrhli, obom nám po tvári stekali slzy.
„Tom, myslím, že ďalší deň už neprežijem. Cítim to,“ povedal Bill po chvíľke ticha.
„Ale ty musíš!“ povedal som naliehavo.
„Tom, zostaň so mnou, kým nezaspím. Prosím,“ oči sa mu už naozaj zatvárali.
„Pravdaže zostanem. Ale musíš bojovať!“
Bill sa smutne usmial a pokrútil hlavou. S námahou zodvihol ruku a zotrel slzy, ktoré mimovoľne stekali po mojej tvári.
„Viem, že to cítiš aj ty. Môj čas prichádza.“
„Ale… ale… Keď odídeš, čo mi zostane?“ vedel som, že to znelo sebecky, ale nemohol som si pomôcť. Silno som stisol jeho dlaň.
„Zostanú ti spomienky…“ povedal, zatvoril oči a už ich nikdy viac neotvoril…
autor: Licona
betaread: Flixo
Ou…Proč to nemělo veselejši koneec?…x´(
Presnemsuhlasim si kikush,je to vel´a smutne ale take plne lasky.Krasne..
jakto, že umíš napsat tak dokonale veselé nebo naopak strašlivě smutné příběhy? nikdy nic napůl. 😀
to bude prostě tím tvým darem. jsi jasná královna jednodílových na doraz emotivních povídek! 😉
Moc pekné , ale smutné 🙁