Psycho (SK verze)

Bill sedel v lavici a slnko na neho pražilo. Po tvári mu stekal pot. Nemohol sa sústrediť na učiteľkin výklad, len neprítomne hľadel všade naokolo. Vtom zbadal malého čierneho chrobáčika. Liezol po lavici a pomaly sa približoval k jeho ruke, ktorá doteraz v pokoji ležala. Billovou tvárou preletel úsmev.

„No poď sem, maličký,“ prihovoril sa mu potichu a natiahol k chrobákovi prst. Chrobák chvíľu váhal, potom však podišiel bližšie k prstu a s námahou sa naň vyšplhal. Bill sa zachechtal. Chrobák ho jemne šteklil na prste.

„No, neboj sa,“ opäť sa mu prihovoril s úsmevom, „už bude všetko dobré.“

Ruku s chrobákom držal pred sebou a druhou sa načiahol do predného vrecka svojej tašky.

„Aha, pozri, čo pre teba mám.“ Vytiahol ruku na lavicu a otvoril dlaň. Na nej sa v slnečnom svetle zaligotal lesklý predmet. Ihla. Pomaly ju zdvihol, jemne ňou pohladil chrobáka po tele. Chrobák začal splašene pobiehať po Billovej dlani, avšak Billovmu pozornému oku neutiekol.

„Veď sa neboj, nebude to bolieť,“ znovu sa zachechtal. Splašeného chrobáka chytil medzi palec a ukazovák a ihlou sa k nemu opäť priblížil. Chvíľu ho ňou hladil, potom si ju chytil pevnejšie a pomaly ju zabodával do chrobákovho tela. Vytiahol ju a opäť ju do neho zabodol. Na tvári mu hral diabolský úškrn.

„No vidíš, ja som ti hovoril, že to nebude bolieť,“ povedal, keď sa chrobák konečne prestal zvierať v kŕčoch. Bill, bez akýchkoľvek emócií, odhodil chrobáka pod okno a ihlu opäť schoval do tašky. Poobzeral sa. Všetci sledovali učiteľku. Nik ho pri tom nevidel.

Uškrnul sa. Je tak jednoduché prinášať bolesť druhým bez toho, aby tým niekto iný trpel. Pozrel sa na svojho milého spolužiaka Nikolasa, ktorý si miesto sledovania vyučovania kreslil obrázok. Tváril sa pri tom zamyslene, takmer nevnímal okolie. Jeho hnedé vlasy spletené do dredov mu nezbedne padali do tváre a pery sa mu krivili do pohŕdavého úsmevu. Billa toto priam priťahovalo, musel nahliadnuť. Opatrne sa k nemu naklonil, aby nevzbudil neželanú pozornosť. Lenže zdanlivo nič nevediaci Nikolas mal zrejme oči všade, zachytil Billov pohľad a pohŕdavo mu ho opätoval. Do jeho vecí nikoho nič nie je a už vôbec nie buzíkovi odvedľa! Nápadne sa od Billa natočil a posunul sa na úplný okraj lavice, vďaka čomu teraz Bill videl len tri dredy v hnedej nevyživenej slame, ktoré nazýval vlasmi.

„Na moje vlasy nikto nemá, a… a kto vie, či od Nikolasa niečo nechytím. Napríklad nejaké vši… tie vraj v dredoch bývajú,“ pomyslel si Bill.

Ale nechcel to vzdať tak rýchlo, nerád prehrával. Preto do Nikolasovho chrbta, ktorý sa mu vysmieval, tvrdo drgol lakťom.

Nikolas si ho nevšímal. Veď… cez prestávku to Billovi vrátia, tým si môže byť istý. A ešte keď uvidí tento obrázok…

Uškrnul sa. Na svoju kresbu ešte pričmáral nápis, ktorý vypovedal o situácii na obrázku. Potom kresbu s tajomným úsmevom schoval do lavice, pohodlne sa usadil na stoličke a bezstarostne sa začal venovať vyučovacej hodine.

Billovi sa zrýchľoval dych. Mal podozrenie, že obrázok sa týka jeho. A z neho si teda nikto srandu robiť nebude! Rýchlym hmatom sa pokúsil vziať Nikolasovi obrázok z lavice, avšak neúspešne.

„Chcel by si to vidieť, však buzík?“ zasyčal Nikolas a obrázok hodil Patrikovi, lídrovi triedy. Potom obrázok prešiel kontrolou niekoľkých ďalších pohľadov. Väčšina triedy nemohla prichádzajúci záchvat smiechu zastaviť. Bill sa od zlosti zatriasol. Ruky zatínal v päste. Zadíval sa na Nikolasov krk. Ako by ho len chcel mať vo svojej moci! Prstami mu zastaviť prívod vzduchu, pozerať sa, ako sa jeho pohľad mení: v očiach má rešpekt.. a strach. Áno, strach. Pri tejto predstave sa Billove ústa opäť skrivili v úsmeve. Nechal sa unášať svojou krásnou predstavou.

Nikolas bol otočený k Patrikovi a potichu si s ním vymieňal úškrny na Billov účet. Zrazu ho zozadu chytili niečie ruky. Nikolas chcel vykríknuť, ale nemal na to dostatok vzduchu.

„Pani profesorka, pani profesorka!“ zakričal Patrik.

„Bill! Čo to tam stvárate?“

Billov úsmev zmrzol.

„On sa mi smial,“ povedal chladne a nepúšťal ruky z Nikolasovho krku. Ten sa doteraz nezmohol na žiaden odpor.

„Okamžite ho pustite!“ skríkla profesorka v panike a rozbehla sa k miestu boja.

„Áno, pani profesorka,“ odsúhlasil Bill. Nevadí, dokončí to inokedy. A zariadi to tak, aby videl do Nikolasových očí.

Nikolas sa konečne spamätal a po tvári mu začali stekať slzy. Takto ho zahanbiť! Vyskočil zo stoličky a s plačom vybehol z triedy. Všetky pohľady sa teraz upreli na Billa.

„Pán Kaulitz, myslím, že by sme mali zájsť za riaditeľom,“ vyhlásila profesorka po chvíli ohromeného ticha.

„To nebude potrebné,“ povedal Bill, schmatol tašku a chystal sa odísť. Na polceste k dverám sa obrátil.

„A ešte niečo… Prosím si ten obrázok,“ pokynul hlavou k dievčaťu v druhej lavici, ktoré pomaly vstalo a s obozretnosťou podalo Billovi kresbu, ktorá Nikolasa takmer stála život.

„Už ma tu nečakajte,“ zvolal Bill a tresol dverami. Celá trieda, vrátane pani profesorky, civela na miesto, kde pred chvíľou stál Bill, s údivom.

Bill sa ráznym krokom blížil k šatniam. Za žiadnym riaditeľom chodiť nebude! Ani v tejto škole už dlhšie nebude a v žiadnom prípade tu už nikdy nevkročí! Ani keby ho k tomu mocnosti pekiel nútili!

Chystal sa prejsť presklennými dverami, avšak niečo mu v tom zabránilo. Zastavil sa. V pravej ruke ešte stále žmolil papierik, na ktorom sa vynímala kresba. S obavami v očiach sa rozhodol na papierik pozrieť.

Vynímala sa na ňom kresba dvoch ľudí a nie obyčajných. Len jedna jediná slza kvapla na papier. Na tej kresbe bol Bill a Tom. To by však nebolo nič zvláštne, nebyť toho, že Tom mal hlavu položenú na dreve a Bill sa nad ním týčil so sekerou v ruke, ktorá sa nebezpečne vznášala pri Tomovom krku.

Billova tvár sčervenala, supel od zlosti a papierik roztrhal na malé kúsky, ktoré pomaly dopadli na zelené linoleum. Toto si niekto vypije… A nebude to len tá jediná osoba.

Rozhodne prešiel dverami, pred ktorými tak dlho postával, a došiel až ku skrinkám, kde si odložil školskú tašku. Predtým z nej však čosi vybral a predmet si vložil do vrecka. Ďalej pokračoval školskou chodbou až k triede, do ktorej okrem niekoľkých ľudí, ktorí ho nenávideli, patril aj Tom.

Nerozmýšľal ani pár sekúnd, sebaisto zaklopal. Presne trikrát. Počuj, ako trieda stíchla a klopavé zvuky, ktoré vytvárali profesorkine podpätky, sa rýchlo blížili smerom k nemu. Nato sa otvorili dvere, takže mohol nazrieť do triedy a zbadať nielen profesorku, ktorá si ho prezerala opovržlivým pohľadom, ale tiež žiakov, medzi ktorými konečne v rohu triedy zbadal Toma. Venoval mu povrchný úškrn, nad ktorým sa Tom zamračil. Čo len môže chcieť?

„Dobrý deň, prepáčte že ruším, ale profesorka Kleinová ma požiadala, aby som doviedol Toma do jej kabinetu,“ prehovoril Bill rozhodne. Profesorka zodvihla obočie ale neprotestovala.

„Čo ste zase vyviedli, pán Kaulitz?“ spýtala sa Toma so znechuteným výrazom. Ten len pokrčil ramenami.

„Tak už choďte,“ popohnala ho ráznym gestom, pretože Tom akoby primrzol k stoličke. Vrhol obozretný pohľad na brata, ale z jeho výrazu nevyčítal nič. Schmatol teda tašku a vybral sa za svojím dvojčaťom.

„Čo chceš?“ spýtal sa Tom, keď sa za nimi zabuchli dvere triedy. V poslednom čase sa Bill zmenil. Tom sa mu radšej pokúšal vyhýbať. A na tie chvíle, keď sa mu to nepodarilo, spomínal nerád…

Billovu jemnú tvár opäť skrivil úškrn.

„Poď za mnou. Niečo ti chcem ukázať,“ povedal a pobral sa chodbou smerom k záchodom. Tom zostal chvíľu stáť uprostred chodby, ale Billov pohľad ho nútil nasledovať ho. Pred dverami s nápisom WC-muži chvíľu zaváhal, ale napokon vošiel. Len čo sa za nimi zatvorili dvere, Bill tvrdo oprel Toma o kachličky a za dredy mu zatiahol hlavu dozadu.

„Komu si to povedal?“ spýtal sa náhlivo a snažil sa zamaskovať zrýchlený tep.

„Ja? Ja som nič…“ bolestný výkrik prerušil Tomovu reč. Billova ruka mu potiahla za dredy ešte silnejšie.

„Neklam mi! Povedal si to Nikolasovi, však?“

„Nie, naozaj, veď som prisahal, že to nikomu…“ Tomovi po líci stiekla slza. On bol tvrdý chalan a len jedna osoba ho dokázala zlomiť. A tá osoba práve stála pri ňom, ťahala ho za dredy a bolestivo ho tlačila na chladné kachličky, takže sa nemohol ani pohnúť. Jeho milovaný brat – dvojča, ktorého mal nadovšetko rád a vždy ho bránil, keď mu niekto ubližoval, teraz ubližoval jemu. Ako veľmi sa len za tie posledné dva mesiace zmenil!

„Naozaj hovoríš pravdu?“ spýtal sa Bill trochu miernejšie. Chcel to už mať za sebou. Nepáčilo sa mu, čo robí bratova blízkosť s jeho telom. A to už dlhší čas. Srdce sa mu rozbúchalo dvojnásobnou rýchlosťou a on mal zrazu šialenú chuť urobiť… Ale to je jedno. Bolo to zlé. Veľmi zlé. Keď na neho pomyslel, cítil ukrutnú bolesť. Tá bolesť sa nedala vydržať. Bolesť ho pripravila o rozum… Konečne ale zistil spôsob, ako sa s bolesťou vyrovnať…

Tom sa pokúsil prikývnuť na znak súhlasu, že naozaj hovorí pravdu, ale Billova ruka ho stále silno držala. Zrazu sa Bill akoby spamätal a pustil bratove vlasy. Trochu poodstúpil. Tom si od úľavy vydýchol. Bill sa opatrne usmial a vložil ruku do vrecka.

„Prepáč, že som ti neveril,“ povedal, „a prepáč aj za všetko, čo som spravil.“

Tom neveriacky vytreštil oči. Že by sa vrátil ten starý Bill? Ten Bill, ktorého mal tak veľmi rád?

Bill vytiahol ruku z vrecka ale dlaň nechal zatvorenú. Tom sa na ňu podozrievavo zadíval.

„To je pre teba. Zatvor oči a nadstav ruku.“

V Tomovi sa ozval varovný hlas, ale on ho nepočúvol. Chcel veriť. Zatvoril oči. Billova dlaň sa otvorila a na nej ležal predmet, ktorý prednedávnom vybral z tašky. Žiletka. Pomaly natiahol ruku k Tomovej, jemne pohladil jeho teplú pokožku od zápästia až po lakeť a vrátil sa naspäť k zápästiu. Žiletka sa ponorila do kože. Záchodom sa ozval výkrik.

Tom vystrašene otvoril oči a snažil sa vytrhnúť ruku z Billovho pevného zovretia. Nato Bill opäť priblížil žiletku, na ktorej sa teraz blýskala Tomova krv, nebezpečne blízko jeho zápästia. Výhražne sa usmial.

„Bill,“ neveriacky zašepkal Tom, keď jeho brat konečne skončil. Tomovi sa zakrútila hlava a na nohách sa držal už len kvôli stene, o ktorú sa opieral.

„Bill, prečo si to urobil?“ Tomov hlas slabol po každej slabike.

„Nabudúce mi neklam,“ odpovedal mu brat chladne a pritom pohľadom zavadil o krv, ktorá stekala po Tomovej ruke. Pár kvapiek kvaplo na zem a rozprsklo sa do okolia. Bill to s napätím a pootvorenými ústami sledoval. Krv, ktorá vytekala z jeho brata ho nesmierne vzrušovala.

„Ja sa obávam, že žiadne nabudúce už nebude…“ Tomova pleť nadobúdala sivú farbu.

„Poď na chvíľu bližšie,“ Tomov hlas sa takmer strácal. Bill zaváhal, ale napokon pristúpil k svojmu dvojčaťu.

„Čo chceš? Ešte ti nestačilo?“

„Ja chcem len toto…“ Tomove pery sa priblížili k bratovým a jazyky sa im dotkli.

Bill na moment zabudol na prítomnosť. Na to, kde je a čo robí. Nechal sa pohltiť tým úžasným pocitom, ktorý práve prežíval a sám sa zapojil do tejto žhavej hry medzi nebom a peklom. Jeho ruky po dlhej dobe nežne objal rukami okolo ramien. Všimol si slzu, ktorá bratovi stekala po líci. Od dojatia či ľútosti? Nevedel. Bolo mu to všetko tak ľúto, ale aj napriek tomu bol práve teraz šťastný. Nech už sa stane po tomto úžasnom okamihu čokoľvek, nezabudne.

Tomovi unikol bolestný ston, krútila sa mu hlava. Nohy sa podlamovali, telu odchádzala sila… Bill ho vyplašene chytil ešte pevnejšie. V očiach sa mu leskol strach, spomienky sa vracali. Myšlienky a úvahy nachádzali správnu cestu, výčitky zaplavili jeho rozum a srdce…

„Tom, nie, prosím…“ zašepkal. Toma, ktorý klesol k zemi, si položil do náručia. Uprene mu hľadel do očí, v ktorých sa odrážal nielen smútok, ale aj šťastie… Ak umrie, umrie šťastný. So spomienkou na posledný okamih svojho života, keď sa v Billovi niečo zlomilo a on sa poddal. Čierna slza dopadla na hladkú Tomovu tvár. Vtedy si Bill uvedomil úplne všetko. Ubližoval človeku, ktorého nadovšetko miloval. Bože, ako veľmi sa len za to nenávidel!

„Odpusť mi to, Tom, odpusť mi to všetko… Ja, neviem, či to nie je len poblúznenie, ale asi ťa milujem. Tak to teraz cítim. A myslím, že som ťa miloval celú tú dobu… “ vylial si Bill svoje srdiečko, ktorého tlkot sa musel rozliehať po celej miestnosti.

„Odpúšťam ti, braček… Poď sem…“ Bill vyslyšal jeho prianie a sklonil sa k jeho perám, ktoré s ľahkosťou vánku pobozkal. Druhýkrát a naposledy. Bozk, ktorý zmyl všetky prehrešky minulosti a lúčil sa s týmto ojedinelým okamihom.

Náhle Tomovo telo stuhlo.

„NIEEEEE! “ zakričal Bill a jeho hlas sa v malej miestnosti hlasno ozýval, „Tom, nie, prosím!“ Po lícach sa mu spustili slzy. Roztrasene hmatkal po bratovom krku a hľadal tep. Pomaly strácal nádej.

„Tom, neumieraj,“ zašepkal. Vtedy konečne pod prstami zacítil náznak života. Tep bol ale veľmi slabý. Tom očividne len omdlel, ale či prežije…

Potichu sa posadil do tureckého sedu vedľa brata a pevne stískal jeho ruku.

Tom… čo som to len urobil? Kládol si čiernovlasý chlapec otázku, na ktorú postrádal rozumnú odpoveď. Veď jeho braček tu umiera… len kvôli nemu. Mal by ísť po niektorú z profesoriek alebo zavolať záchranku… Ale… Nie! Bolo by to ešte horšie. Poznal svoje vnútro. Toma by sa za chvíľu opäť stránil, stal by sa ešte väčšmi nenávideným a tým by sa nič nevyriešilo.

Bill sa smutne usmial. Pohľadom vyhľadal žiletku, ktorá ležala vedľa Tomovho tela. Pomaly ju zobral do ruky a proti slnku, ktoré sem malou škárou v okne prenikalo, si ju obzeral. Krásne sa leskla a krv sa trblietala… krv jeho brata, jeho druhého ja. Usmial sa. Avšak v jeho pohľade sa odrážal strach.

Pozrel na brata a s prianím krásneho života si priložil žiletku k zápästiu. Kŕčovito zavrel oči a prudko prešiel po svojej koži. Zacítil štipľavú bolesť ale nechcel to vzdať. Čo si zaumienil, to dokončí. Zarezal druhýkrát, opäť tá bolesť. Chcel, aby to skončilo, ale smrť stále neprichádzala. Áno, možno bol blázon, ale on si ju zaslúži.. zaslúži si pykať za všetko, čo urobil. Za bolesť, ktorú spôsoboval iným.

Opäť mu na tvári zahral úsmev – je to tak dobre. Tak to má byť. Z jeho ľavého zápästia už vytekal silný pramienok krvi, ale to mu nestačilo. Nepríjemne sa mu točila hlava a telom mu prechádzal neznámy chlad. Bolo mu veľmi zle. Ešte tretíkrát, zašiel žiletkou až do mäsa. Usykol. Nebolo mu to v žiadnom prípade príjemné. Žiletka mu vykĺzla z roztrasenej ruky, nebol schopný pohybu. Tmavá krv začala po tomto smrteľnom záreze prudko tiecť, nachádzala si cestu do okolia. Z Billa vychádzalo všetko jeho zlo, jeho telo bolo oslobodené…

S posledným dychom spadol na zem. Jeho pohľad sa upieral na Toma a potom sa jeho ruka dotkla končekov Tomových prstov…

Ak pôjdeš, ja chcem ísť s tebou

A ak umrieš, chcem umrieť s tebou

Držať tvoju ruku

A odísť preč…

autor: Shellayn, Licona
betaread: Janule