„Asi by sme už mali ísť.“
„Ešte chvíľu,“ zašepkáš roztúžene. Neprotestujem. Pomaly vrátim ruku na tvoju teplú pokožku a jemne ťa hladím po bokoch. Prisunieš sa bližšie, nohy sa nám dotýkajú, ale nám to už nestačí. Snažíme sa krotiť. Áno, poznáme sa už od narodenia. Teda, už od nášho počatia. Ale aj tak, je to ešte priskoro. Chceme si niečo nechať na neskôr.
Skončíme náš preplietavací manéver a obaja sa tlmene zasmejeme.
„Máme čas. Kopu času,“ poviem a ty prikývneš.
Tvoja ruka ma hladí po stehne. Teraz preklínam tie široké nohavice, cez ktoré nie je takmer nič cítiť. Prisunieš sa ešte bližšie a zahľadíš sa mi do očí. Zvodne sa usmeješ a jazykom si prejdeš po perách. Zastonám a okamžite vyštartujem tými mojimi oproti a už sa stretávame v nežnom bozku, ktorý však nebezpečne naberá na vášnivosti každou sekundou. V okamihu, keď je to už na mňa naozaj dosť, pobozkám ťa na špičku nosa a vytiahnem ruku spod tvojho trička.
„My by sme VÁŽNE mali ísť,“ vyhlásim pobavene. Zachichoceš sa a už vstávame z lavičky, ktorá je vyhriata od našich tiel a držiac sa za ruky odchádzame z parku plného vôní a nočných zvukov.
„Ako mi je dobre,“ povieš a obrátiš sa na mňa s úsmevom.
„Ako?“
Zasmeješ sa. Milujem, keď sa smeješ. „Veľmi.“
„Ako veľmi?“
„Takto,“ zastaneš, stiahneš si ma k sebe a už sa opäť zmietame v bozkoch.
„My byť osamote ešte hodinu, tak neviem-neviem,“ zaškerím sa, keď sa od seba konečne odtrhneme.
„Aj to raz bude,“ povieš, v očiach sa ti zalesknú iskričky šťastia a mne po tele prejdú príjemné zimomriavky.
„Nie si prekvapený, že som pri tebe taký zdržanlivý?“ pýtam sa.
„Trochu áno. Ale som rád, že si taký. A nielen to, že ti nejde len o sex, ale aj…“
„Čo?“
„No, vieš, vždy, keď som videl, ako pristupuješ ku všetkým tým dievčatám…“ zmätene pokrútiš hlavou.
„Áno, ale teraz som iný.“
„To si.“
„Ty si ma zmenil, Bill. Len ty ma poznáš takého, aký som naozaj – v srdci.“
Usmeješ sa a dolu lícom ti steká slza šťastia. Utriem ti ju.
„Neplač, že zapadlo slnko, lebo slzy ti zabránia vidieť hviezdy,“ zacitujem, a i keď to nemá žiadnu spojitosť s predchádzajúcim rozhovorom, nemám pocit, že hovorím nezmysly.
Obaja sa naraz pozrieme dohora. Na nebi žiaria tisícky hviezd.
„Sú nádherné,“ povieš užasnuto.
„Chceš ich? Prinesiem, stačí len povedať.“
Prekvapene na mňa pozrieš, ale potom sa usmeješ.
„Milujem ťa.“
„Aj ja ťa milujem.“
autor: Licona
betaread: Flixo
to je nádherný!
jééééééééééééééééé ! kráása x) a je to slovenske x) ♥♥♥♥
no existuje něco krásnějšího?
.
.
.
.
.
.
.
nééééé 🙂