Kráčali vedľa seba parkom, všetci spolužiaci za nimi a aj pred nimi sa dobre bavili, rozprávali sa a smiali, ale oni len mlčky kráčali, zatínajúc päste a občas na seba smutne pozreli. Tom sa pokúsil o úsmev, ale Bill nemal silu ho napodobniť. Len skĺzol pohľadom na bratove pery a zase odvrátil zrak.
„Toto je mučenie,“ povedal po chvíli Bill tichým hlasom, aby ho nik nezačul. Tom len prikývol a kráčali ďalej. Mlčky, bez jediného dotyku, len s vlastnými myšlienkami, ktoré však mali niečo spoločné. Boli o láske. Tej najkrajšej, ale aj najmučivejšej. Tej zakázanej…
O_o
Tom prebehol pohľadom po bratovom tele a nahodil sexy úsmev. Billovi tak, ako vždy, nabehla husia koža. Dnes si však neprešiel jazykom po perách, ako by to spravil inokedy.
„Čo sa stalo?“ spýtal sa Tom ostražito. Bill sa roztriasol, pribehol ku bratovi a objal ho. V tom objatí bolo toľko lásky a bolesti…
„Oni… oni…“ vytlačil zo seba Bill a Tom si ho trochu odtisol od tela, aby sa na neho pozrel. Plakal. Jeho Bill plakal. Nech sa už stalo čokoľvek, toho, kto za to môže, mal chuť chytiť pod krk.
„Kto oni, Bill?“
Bill neodpovedal, len sa zadíval na brata a potom mu venoval ten najkrajší bozk.
„Oni… vedia o nás,“ dopovedal Bill, keď sa od seba odtiahli a rozplakal sa.
„Ako?“ Tomov hlas sa zlomil.
„Videli nás… V parku… Spolu…“
Tom chytil brata jednou rukou okolo pása a druhou mu utieral slzy.
„Čo povedali?“
„Ak s tým neprestaneme, zabijú ťa.“
„ČOŽE?? Ale veď…“
„Žiadne ale… Vieš, čoho sú schopný, musíme skončiť.“
„Bill… to nemyslíš vážne… veď…“
Bill sa odtiahol od brata, zvrtol sa a odkráčal…
O_o
„Včera v noci bol v miestnom parku zastrelený známy gitarista zo skupiny Tokio Hotel – Tom Kaulitz. Hneď pri ňom sa našlo aj telo jeho dvojčaťa Billa Kaulitza – speváka tej istej skupiny. Príčina Billovej smrti nie je celkom istá. Väčšina lekárov sa však nazdáva, že zomrel zo stresu a žiaľu. Po ich smrti vyšiel najavo aj zvláštny vzťah, ktorí medzi sebou tieto známe dvojčatá viedli. Je však isté, že pozostalí a početní fanúšikovia na nich budú spomínať s úctou a láskou…“
autor: Licona
betaread: Michelle M.
