Pomaly som vkráčal do našej izby. Bola tma a ja som mal trochu strach. Áno, nebojím sa to priznať. Vždy som sa hral na hrdinu, ale keď som v sebe objavil lásku k Tebe, inú než tú bratskú, ktorú som cítil predtým, prestal som. Už som sa nemusel pretvarovať. Načo? Nemal som na to dôvod. Mal som Teba. A tak tá tma, ktorá bola zrazu okolo mňa v našej izbe, ma vystrašila. Chcel som zasvietiť, ale… Musím sa priznať, v tej tme som videl tajomno. Tajomno, ktoré Ťa vždy obklopovalo. A počkať! Niečo som zacítil! Vôňu, ktorá vo mne vzbudilo teplo a pokoj.
Bolo otvorené okno. Tak preto tá vôňa!
Zhlboka som sa nadýchol a podišiel som bližšie. Na tvári sa mi rozhostil úsmev – prvý po roku. Bože, je to už rok. Tak veľa sa odvtedy udialo… Letmo som sa pozrel na zápästia, na ktorých sa zračili jazvy od žiletky, ktorá ma mala oslobodiť. Bol som naivný. Spôsobila mi len ešte väčšiu bolesť, akú som cítil dovtedy… Už je to rok. Dokonca, niečo vyše roka. Tak dlho som už nepočul tvoj hlas, nevidel tvoje oči, pery, krásne čierne vlasy. Ako veľmi by som Ťa chcel cítiť pri mne, hladiť Ťa po vlasoch…
Z okna prúdil vzduch a hoci bolo už tesne pred polnocou, bol krásne teplý. A voňal… Bože, tá vôňa! Čo je to za vôňa? Prečo zo mňa zrazu opadol všetok strach a smútok? Nemohol som si spomenúť. Vedel som len, že sa to týka Teba. Vlastne, vždy sa všetko v mojom živote týkalo len Teba. Keď sme vtedy- bolo to už dávno- sedeli na stoličkách na pódiu- ja som hral a ty si spieval. Vtedy akoby všetci zmizli. Boli sme len my dvaja. Ja som hral iba Tebe a ty si spieval iba mne. Vedeli sme to. Pamätám sa, keď sme tú pieseň skladali. Ó, áno! To je tá vôňa! Tá vôňa leta a trávi, tvojich vlasov, tej piesne a mojej gitary! Zrazu sa to predo mnou zjavilo, akoby to bolo včera. Ležali sme v tráve, nad nami hviezdy, všade pokoj rušený len cvrčkami, ale tie na to mali právo. To my sme tam vtrhli bez pozvania. Spomenul som si všetko, čo si mi vtedy vravel:
„Tom, toto nebol dobrý nápad, čo ak sú tu hady, mravce, komáre alebo…“
Umlčal som Ťa bozkom. Znovu sme si ľahli, v nose stále tú vôňu, v ušiach cvrčkov a v hrudi hlasno bijúce srdce.
„Tom?“
Otočil som sa na Teba na znak, že počúvam.
„Zložil som ti básničku,“ zašepkal so takmer neslyšne.
„Naozaj? A kedy?“ zaujímal som sa.
„Teraz,“ zašepkal si a začal si mi ju hovoriť. Bola krásna! Úžasná! Nádherná! Ale čo bolo najlepšie, bola len pre mňa.
Od dojatia mi vtedy vyskočili slzy. ( Vlastne, nielen vtedy, kedykoľvek si na to spomeniem.)
„Je prekrásna, Bill. Ďakujem Ti.“
Vedy som zobral gitaru a začal som hrať. Bola to melódia ako stvorená na tie slová. Po chvíľke si sa ku mne pridal. Len tak sme ležali s osobou, ktorú sme milovali a robili sme to, čo bol náš život- hudbu. Neviem, prečo som si vtedy neuvedomil, že je to najkrajší deň môjho života. Také veci nás asi napadnú až neskôr. A mňa to napadlo, až keď som zacítil tú vôňu leta…
Vrátil som sa do prítomnosti. Neuvedomil som si, že pri okne už stojím celú večnosť. Išiel som si ľahnúť do postele. Zaspal som hneď.
„Ahoj Tom,“ počujem a otočím sa za hlasom. Do očí sa mi tisnú slzy.
„Bill, Bill,“ šepkám zmätene a ty mi už kráčaš oproti. Vidím, že máš trochu vlhké oči.
„Tom, tak veľmi si mi chýbal,“ šepkáš a skočíš mi do náručia. Plačeme spoločne. Potom Ťa trochu odtiahnem a obaja sa rozosmejeme. Plačeme, smejeme sa, ja Ťa točím dokola. Potom Ťa položím opäť na zem a ty zvážnieš.
„Netráp sa, Tom. Ja som stále s Tebou. Stále. Chcem, aby si žil a bol šťastný,“ povieš a vážne mi pozeráš do očí.
„Bez Teba som nič,“ odpoviem Ti, „a môj život nemá cenu.“
„Tom, prosím, tak nehovor. A niečo mi sľúb- už sa o to viac nepokúšaj,“ povieš naliehavo a pohľadom zaletíš k mojim zápästiam.
„Ale ja chcem byť s Tebou!“ takmer vykríknem.
„Ešte nie je Tvoj čas. Ver mi.“
Tvárim sa asi dosť nahnevane a skepticky, lebo si vzdychneš.
„Ach, Tom. Ručím Ti, že budeš ešte v živote šťastný. Ver mi.“
„Ale vždy sme si vraveli, že zomrieme spolu a…“ namietam, ale umlčíš ma prstom.
„Zabudni na to. Lem mi sľúb, že si už nebudeš ubližovať.“
„Ale…“
„Sľúb mi to!“
„Sľubujem,“ šepkám odovzdane.
Sen sa pomaly vytráca. V rýchlosti mi vložíš niečo do ruky…
Zobudil som sa s plačom.
„Biiiiill!“ zakričal som do tmy. Avšak to, čo som zbadal v ruke, mi zastavilo reč aj slzy. Ruža. Preboha, ruža. Presne taká, akú som Ti dal predtým, ako sme začali nový život… Život spolu… Opäť som sa rozplakal. Tentokrát ani neviem, či od šťastia alebo od smútku.
O_o
To dievča nikdy nemali pustiť z blázinca. Teda, vôbec sa nemala narodiť. Mysleli si, že je už zdravá. Pche! Zmenili názor až keď pred hotelom zodvihla pištoľ a zastrelila človeka, ktorého som miloval a navždy budem milovať, i keď mám ženu a dve deti. Bill bude navždy v mojom srdci. A raz sa opäť stretneme, ale ešte nie je ten čas…
autor: Licona
betaread: Michelle M.
ježiši, to je úžasný!
krása nejkrásnější!
chtěla bych toho vždycky do komentáře napsat toliko, ale nejde to, když ty mi vždycky vezmeš úplně dech. 🙂