A/N: Experimentovala som s upírskou tematikou a toto z toho vzniklo. Je to AU, čiže poviedka zasadená do iného prostredia. Tokio Hotel neexistuje. Hádam sa vám podarí nájsť pointu, lebo ja ju ešte stále hľadám. 8-D Žánrovo sa to tvári ako horor, možno je to tým. xD Však posúďte samy. Znesiem všetko.
Ozvena náhlivých krokov sa odrážala od pochmúrnych stien tmavých budov. Mestu vládla noc a tma zaliezala do každého kúta v úzkych uličkách ako nepríjemná nemoc. Občas ju preťalo svetlo pouličnej lampy, ale výsledok bol taký, ako keby sa niekto snažil sviečkou vohnať svetlo do veľkej tmavej priekopy.
Kroky ustali a prázdnou ulicou sa rozľahol tlmený náraz. Ticho, ktoré nasledovalo, prerušily tiché vzlyky.
V strede ulice, na studenom vlhkom chodníku, ležal mladý muž. Šaty sa mu pri páde trochu roztrhli. Odretou dlaňou si prešiel po zafúľanej tvári a snažil sa zotrieť slzy, ktoré sa mu jednostaj tisli do očí.
„Kde si… Tom..“
Bill namáhavo vstal a odhrnul si čierny prameň vlasov z očí. Ulicou sa prevaľovala hustá hmla a on nemal najmenšie poňatie, kam beží. Vedel len to, že musí utekať. Preč od nich, od tých bytostí, ktoré z celej duše nenávidel. Od bytostí, ktoré jemu a Tomovi zničili život.
Opäť sa rozbehol a už sa ani nesnažil zastaviť prúdy sĺz, ktoré mu tiekli po tvári. Bál sa. Strašne sa bál, ale ani nie tak o seba ako o svoje dvojča. Ako vo sne si vybavoval okamihy ich odlúčenia. Stále dokola sa mu premietali v mysli ako nekonečný film. Ako nekonečný horor.
Bolo to len pár týždňov, čo sa s Tomom presťahovali do tohto mesta. Už toľko krát menili bydlisko, že to ani nevedel porátať. Boli prenasledovaní, štvaní, boli korisťou. Stali sa ňou toho osudného dňa, keď zabili jedného z nich. Keď Tom jedného z nich zabil. A to všetko len preto, lebo sa snažil ochrániť milovanú osobu, milované dvojča.
Bill sa oprel o stĺp pokazenej, blikajúcej lampy a snažil sa vydýchať, nabrať nové sily. V boku ho pichalo a v hrdle pálilo. Z úst mu vychádzali malé obláčiky pary. Noc bola studená a chlad sa mu zakusával do tela. No nič z toho ho nebolelo tak ako srdce, ktoré mu zvieral strach. Opäť sa rozbehol.
Neskoro sa dozvedeli, komu Tom ukončil život. Správa o tom, že padla jedna z najvyšších hláv upírskeho podsvetia, a to doslovne, sa rozšírila ako požiar. Upír. Billa to slovo pálilo na jazyku. Chcelo sa mu z neho zvracať. Nemali zľutovanie s ničím a nikým. Robili všetko preto, aby dosiahli svoj cieľ. A pomsta bola v ich svete amen, ktoré ukončovalo každé odriekanie.
Bill zahol do pomerne dobre osvetlenej uličky a ostražito sa obzeral. Jeho myšlienky opäť zablúdili k Tomovi.
Mohlo to byť pár minút, čo tá krvilačná svorka vtrhla do ich bytu. Mohlo to byť pár hodín. Bill nevedel. Stratil pojem o čase. Dobu, ktorú boli s Tomom odlúčení, vnímal ako povraz, ktorý mu stále tuhšie zvieral hrdlo. V mysli stále počul ako Tom na neho kričí, nech beží, nech sa nezastavuje. Stále mal pred očami ako ho jedna z tých beštií schytila pod krk a tresla s ním o stenu ich izby. Zvyšok udalostí sa utopil v hmle. Bežal.
Osvetlená ulička sa rozšírila do malého námestia. V strede sa vynímala socha Fénixa, symbolizujúceho večný život. Bola to už dlhé roky nefunkčná fontána. Bill sa o ňu oprel a zosunul sa na chladnú zem. Vedel, že by sa nemal zastavovať, ale potreboval sa vydýchať. Ledva sa držal na nohách. Pohľadom šibol po časom nahlodanej soche. Zdalo sa mu, že sa mu vysmieva. Že vysmieva jeho pohnútky utekať pred niečím, čo znamená večný život. Ako keby ho to urážalo. Bill s odporom odvrátil hlavu.
Okrem jeho vlastného dýchania sa námestím neniesol žiadny zvuk. Všade vládlo hrobové ticho a strach, ktorý napĺňal Billovu myseľ, začal prúdom pretekať. Cítil, že sa niečo stane. Niečo, čo všetko zmení. Mal z toho husiu kožu.
„Kde si… chcem byť s tebou…“ zavzlykal Bill a trochu potiahol. Začínal sa triasť zimou a biele obláčiky pary sa permanentne vznášali pred jeho tvárou. Mal pocit, že to nevydrží. Bez Toma sa cítil, ako keby mal len polku tela.
Námestie potemnelo. Aspoň Bill mal ten pocit. Ako keby mu zpred očí začalo odsávať všetok život. Chĺpky na krku sa mu postavili a celý ztuhol. Pomaličky otočil hlavu a zreničky sa mu rozšírili hrôzou. Hľadel do červených očí. Červených ako krv. Boli úplne blízko, až mal pocit, že sa v tej krvi utopí. Chcel kričať, ale z hrdla mu nevyšiel ani hlások. Nemohol pohnúť jediným svalom. Vedel, že dobežal.
Ostré pazúry sa mu zatly do ramena a bledé pery sa nedočkavo vyformovali do hrozivého úškľabku. Špicaté tesáky sa rýchlo približovali.
Bill unavene zavrel oči. Predtým, než ho opustili všetky sily a on upadol do sladkého bezvedomia, mu k ušiam doľahol zúfalý výkrik.
Niekto kričal jeho meno.
Tom…
*
„Bill!“
Niekto ho volal. Chcel otvoriť oči, ale nevládal. Všetko ho bolelo.
„Bill! No tak, preber sa!“
Bill namáhavo pohol viečkami. Mal pocit, ako keby vážili pol tony. Snažil sa zaostriť a pomaly začal rozoznávať obrysy niečej tváre. Hľadel do známych hnedých očí.
„Tom?“ zašepkal.
Jeho brat sa usmial a na tvári sa mu zračila nesmierna úľava. Silno Billa objal.
„Čo som ti povedal, že sa nemáš zastavovať! Ach Bože, Bill…“ Tom hojdal svoje dvojča v náručí. „Strašne som sa o teba bál.“
Bill sa nechal kolísať a v hlave mal zmätok. Zozbieral zvyšok síl a ruku si roztrasene priložil ku hrdlu.
„Neboj sa, nepokúsal ťa,“ ubezpečoval ho Tom, keď postrehol jeho gesto.
Bill nechal ruku bezvládne klesnúť vedľa tela.
„Čo sa stalo? Si v poriadku?“ zašepkal Bill úzkostlivo. Telom sa mu začal rozlievať ten známy pocit bezpečia a úplnosti. Tom bol zase s ním.
„Utekal som za tebou, len čo sa to dalo. Tie beštie mi dali zabrať,“ povedal Tom unavene. „Všade som ťa hľadal. Bál som sa, že ťa nenájdem… že prídem neskoro…“ Hlas sa mu zlomil. Tuhšie zovrel Billa v náručí. „Ale už je to v poriadku. Už ti nikto neublíži.“
Bill sa rozhliadol okolo seba. Stále boli na námestí a upíra nebolo nikde vidieť. Trochu Toma od seba odtlačil a zadíval sa mu do tváre.
„Už to nikdy nerob, rozumieš?“ povedal Bill zachrípnuto.
„Ale…“
„Počúvaj ma,“ prerušil ho Bill. „Už ma nikdy neopúšťaj. Ja to už druhý krát nevydržím..“ Billovi sa zachvel hlas a do očí sa mu nahrnuli slzy.
Tom ho pohladil po tvári.
„Neplač. Však ja nikam nejdem,“ usmial sa.
„Sľúb mi to,“ naliehal Bill. „Sľúb mi, že už navždy zostaneme spolu.“
Tom sa sklonil, až sa nosmi takmer dotýkali.
„Sľubujem.“
Ich pery sa spojili a Bill pomaličky zavrel oči. Chcel si bozk vychutnať, ale stále ho niečo rušilo. Niečo mu nesedelo. Niečo na tom, čo jeho brat povedal.
Tom trošku naklonil hlavu a bozk prehĺbil. Bill nasledoval jeho príklad a jemne mu vsunul jazyk do úst. Zrazu prudko otvoril oči a zdesene sa od neho odtrhol.
„Tom… ty…“
Jeho brat sa usmial a odhalil biele zuby. Billom sa prevalila vlna hrozivého poznania. Stuhnutý desom sa pozeral do červených očí, červených ako krv.
„Sľubujem,“ zašepkal Tom. „Sľubujem, že navždy zostaneme spolu.“ Jazykom si prešiel po perách a pomaly sa nakláňal k divo pulzujúcej tepne na Billovom krku. „Navždy.“
Bill odovzdane zaklonil hlavu a po tvári sa mu skotúľali dve perleťové slzy. V kútiku duše vždy tušil, že sa tomu raz nevyhne, ale teraz, keď bol ten moment tu, by sto krát radšej skočil do rozbúreného mora. Pocítil bodavú bolesť, ktorú vzápätí vystriedala vlna horúčavy. Zastonal. Viečka sa mu opäť začali zatvárať, keď mu zrak padol na zvláštny kamenný útvar. Myseľ mu zaplnil ironický smiech, ako náhle si uvedomil, na čo sa pozerá.
Ležali pod krídlami Fénixa.
autor: Retez
betaread: Michelle M.
