Obete lásky

„Bret! No tak, Bret! Stoj!“ kričal plavovlasý chlapec, výzorom a rokmi skôr muž, na svojho utekajúceho psa. Hnal sa dolu kopcom, s odtrhnutou vôdzkou (A/N: Ja neviem ako vy, ale ja som sa len teraz dozvedela, že „vodítko“ nie je spisovne 😉) v ruke a nohami, až po kolená zasypanými snehom. Áno, tohtoročná zima bola k deťom skutočne štedrá.

Veľký, huňatý bernský salašnícky Bret rovnako ako školáci, idúci zo škôl domov, zatúžil po chvíľke neskrotného behu vo vysokých závejoch tvrdého bieleho snehu. A tak sa v nestráženej chvíli vytrhol svojmu majiteľovi a utekal smerom do mesta. Na miesta, kam sa jeho pán už dávno zaprisahal nechodiť. Aby predišiel hlúpym náhodám osudu, po ktorých on skutočne netúžil. Ešte nie.

„Bret! Stoj už konečne!“ Tom si počas behu strhol z hlavy nepotrebnú čiapku. Začínalo mu byť priveľmi teplo. Nebol zvyknutý na toľký pohyb. Najmä nie v toľkých vrstvách teplého oblečenia. „Bret!“ Nech sa snažil akokoľvek, vzdialenosť medzi ním a psom sa nezmenšovala. Práve naopak. Pomaly ho strácal z očí. Pokúsil sa zrýchliť svoj beh. Neúspešne. Rýchlejšie už skutočne nevládal.

Bret si zatiaľ užíval neskrotného behu, ktorý mu bol po toľké dni odopieraný. Jeho pán nerád behával. A on nemal možnosť chodiť na vychádzky sám. Zatiaľ nie. Vbehol do jednej postrannej chodbičky medzi dvoma kamennými budovami. Šiel rovno do mesta. Zaujali ho vrany, sediace na chodníku pozdĺž hlavného námestia. Odlietali pred ním. Leteli na strechy. Tam, kam Bret nemohol.

„Bret!“ Tom v duchu jasal. Medzera sa medzi nimi zmenšovala neskutočnou rýchlosťou. Chlapec si až po chvíli uvedomil, prečo tomu je tak. Prečo sa Bret zastavil. Uvedomil si to prineskoro. Prineskoro na to, aby mohol vziať nohy na plecia a zbabelo ujsť. Srdce sa mu takmer zastavilo prekvapením. Dych sa počuteľne zrýchlil. Bože, veď to očakával! Vedel, že osud zapracuje. Mal byť zmierený! Mal… lenže nebol.

„T-tom?“ Billovi prekvapením klesla sánka. Pootvoril pery v dokonalom údive a automaticky si ich navlhčil jazykom. Tak, ako už nespočetnekrát predtým.

Tom sa donútil usmiať. I keď ho svaly na tvári odmietali počúvať. Aby zakryl viditeľné rozpaky, sklonil sa ku svojmu psovi a láskyplne ho pohladil. Odmietal si uvedomiť fakt, že Bret jeho dotyky nevníma. Že svojho pána v stotine sekundy vymenil za Billa. Stačil jediný dotyk Billovej teplej rukavice a radostný pohľad z očí do očí.

„Tom! Preboha, Tom. Si to skutočne ty?“ Bill fascinovane hľadel na bratove čerstvo ostrihané vlasy, na ktorých nebol ani jediný znak toho, že ešte pred nedávnom boli ozdobené dlhými ťažkými dredmi. Pohľadom skúmal i jeho tvár, ružovú od zimy. Chvejúce sa mihalnice. Nežný pohľad, ktorý venoval svojmu domácemu zvieraťu. Nemohol tomu uveriť. Po tak dlhej dobe…

Tom sa donútil postaviť naproti svojmu dvojčaťu. Bolelo ho to. Aj po tých rokoch cítil ostrú bolesť v srdci pri spomienke na všetky krásne i tie menej pekné časy, strávené so svojim bratom, ako s milencom. Cítil neskutočnú bolesť už len pri pohľade na tú dokonalosť. Na ten špecifický zjav, ktorý na bratovi tak miloval. Na to vyžarovanie. Charizmu, nežnosť, krehkosť, oddanosť… Aj keď Tom už veľmi dávno zistil, že Billove vyžarovanie je len zjav. Vnútro nie je rovnako nepoškvrnené. Už nie.

„Bože, Tom!“ Bill so slzami šťastia a dojatia skočil bratovi okolo krku. Objal ho. Srdečne, láskyplne, nevinne. Bratsky. „Chýbal si mi. Tak veľmi!“ Ani Bill nezabudol. Nikdy nezabudol na to, čo sa stalo. Na svoje pocity, ktoré ho napĺňali pri každom bratovom pohľade. Na ich vzťah. Na všetky tie chvíle lásky a šťastia. Ani na to, ako to pokazil. Uzatvoril. Zabil.

Bill brata okamžite pustil. Rozpačito prešliapol z nohy na nohu a uprel čokoládovohnedý pohľad po zeme. Ľutoval. Znelo to ako fráza. Vedel, že áno. Preto sa so svojimi pocitmi nemienil niekomu priznať. Najmä nie Tomovi. Neuveril by tomu. A všetko by sa len zhoršilo… Už teraz išlo všetko dolu kopcom.

„Ja… Myslel som, že si sa presťahoval, Tom.“

Tom odtrhol pohľad od brata vo chvíli, keď naňho on opäť pozrel. Mimovoľne očervenel, akoby ho Bill prichytil pri niečom nezákonnom. Vlastne áno, jeho myšlienky nezákonne boli. Už zase. Prepadal spomienkam. A to nechcel! Preto sa tak dlho bratovi vyhýbal. Boli to už takmer dva roky. „Popravde, bývam len za kopcom. Ja… Nedokázal som sa vzdať rodného mesta.“

„Chápem.“ Obaja chlapci sa ponorili do nepríjemného ticha. Čo viac mali povedať? Samozrejme, bolo toho mnoho, čo potrebovali prediskutovať. Lenže ani jeden z nich nechcel začať. Nechcel byť tým, kto otvorí staré rany.

Bill si s krátkym povzdychom sadol späť na zasneženú lavičku. Sedel tam, pokým naňho Bret nevyskočil a nezačal ho oblizoval. Premýšľal. Potreboval si prečistiť hlavu predtým, než príde z roboty domov. Nechcel sa už opäť s Natashou hádať. Musel sa upokojiť. No teraz usúdil, že to nebol práve najlepší nápad ostať tu. Mohol sa vyhnúť tak vytúženému a predsa bolestnému stretnutiu, akým to stretnutie s Tomom, skutočne bolo.

„Tak… tak ako sa má Natasha?“

Bill sa zamračil. Nahnevane? Iste. Nespokojne? Ako inak. Nechcel o nej hovoriť. Pri spomienke na ich raňajší rozhovor v ňom vrela krv. V tej chvíli ju tak nenávidel. Ako v mnohých vzťahoch, ani ten ich nebol úplne idylický. Teda zo začiatku áno. Lenže po svadbe to začalo škrípať. Ona nechcela dieťa, on áno. Ona nechcela ostať v meste, on áno. No okrem zásadných otázok sa riešili aj tie ďalšie. Natasha nebola manželkou, bola vychovávateľkou. Zakazovala, prikazovala, kričala, dávala tresty. Akoby bol Bill len neposlušne neplnoleté decko, nie jej manžel. Jej polovička. Láska sa vytratila, nahradila ju nenávisť. Áno, Bill ju nenávidel. Nie za to, že bola príčinou, prečo sa vzdal Toma a s ním i nádhernej budúcnosti, ale preto, aká bola. Neoblomná, neústupčivá.

A ich spor vyvrcholil v raňajšej hádke. Vykričala mu, že mal zostať s bratom, keď sa mu manželstvo s ňou nepáči. Že je to jeho chyba, že je nešťastný… Bill nechápal, ako vie o jeho vzťahu s bratom. Až vtedy sa Bill dozvedel o tom, ako Natasha s Tomom dlho bojovala o jeho priazeň. Dozvedel sa aj o tom, ako ich nezákonný vzťah Tom obhajoval pred Natashou. Ako jej o všetkom povedal. O histórii ich vzťahu, o tom, čo Bill má rád a čo nie. O tom, ako Tom bezmedzne veril, že i keď Natasha drží v rukách všetky esá, Bill jej na sladké rečičky nenaletí. Že ostane verný. Neostal. Sklamal. Ľutoval. Ale bohužiaľ pre neho, bolo už neskoro.

„Myslím, že lepšie sa mať nemôže,“ zamrmlal Bill s hlavou v rukách. „Na rozdiel odo mňa.“

Tom sa zamračil. Nevedel, čo povedať. Už zase. Jasné, hlavou mu bežali najrôznejšie scenáre plné vášní a lásky. No vedel, že realita je iná. Že realitu zmeniť nemôže. Ani jeho hlúpe myšlienky nie. „Ideme… Nejdeme do kaviarni? Je tu celkom dosť zima.“

Bill sa pousmial. V čo dúfal? Že ho brat objíme a povie mu, že nedovolí, aby sa viac s Natashou trápil? Bol naivný. Natasha – to bol jeho boj. Musel ho zvládnuť. Vyriešiť a uzavrieť. Alebo pokračovať v doterajšom živote plnom hádok a nenávisti. V živote, kedy noci trávil na gauči v obývačke. V živote, kedy na obedy chodieval do reštaurácií, len aby sa vyhol banálnym hádkam.

„Do našej kaviarni?“ opýtal sa Bill s trochu utrápeným úsmevom na perách. Rád tak tu malú zastrčenú kaviareň na konci mesta volal. Trávili tam s Tomom neskutočne mnoho času, keď spolu… chodili? Áno. Chodili spolu. Niekedy v minulosti áno.

Toma jeho otázka zaskočila. Bál sa odpovedať? Mal pocit, že sa momentálne bojí všetkého. Každého nádychu i výdychu. Žmurknutia. Snáď preto, lebo stále nemohol uveriť, že len nesníva. „Á-áno tam.“

„A kde bude…“ Bill posunkom ukázal na Tomovho psa.

„Volá sa Bret.“

„Áno. Kde teda ostane Bret?“

„Pred kaviarňou,“ odpovedal Tom pokojne. Odrazu mal pocit, že to nie je až také zlé. Mal pocit, že odteraz už všetko bude len lepšie. Blúznil? Ak áno, boli to pekné halucinácie.

„Čo si dáte?“ Čašníčka si ich zvedavo prezerala. Poznala ich. Určite áno. Len si nemohla v momente vybaviť, odkiaľ. Ani len netušila, prečo si zapamätala práve ich. Muselo to byť už dávno, keď sem chodievali. Ale tváre ostali vryté v jej vnútri. Prečo?

„Čaj,“ vyhŕkol Bill, vyzliekajúc si teplú bundu. Následne aj čiapku a šál. „Malinový čaj.“

„S cukrom alebo bez?“ opýtala sa čašníčka naučenú formulku. V tej kaviarni obsluhovala už piaty rok. Popravde, na začiatku dúfala, že časom sa dostane k niečomu lepšiemu. Mýlila sa.

„S dvojitou dávkou cukru.“ Tom si prekvapene prikryl ústa. Sám nevedel, kde sa v ňom vzalo dostatok odvahy na to, aby odpovedal za brata. Po tom všetkom. A predsa si bol istý, že odpovedal správne. Bill obľuboval čaje len s cukrom. S dostatočným množstvom cukru.

Bill nezakryl spokojný úsmev. Už dávno ho niečo nepotešilo tak veľmi, ako táto bratova spontánna reakcia, ktorá bola odrazom dvadsiatich rokov, ktoré strávili spolu. Či už ako bratia alebo milenci. „Áno. Dvojitá dávka cukru.“

„Mne prineste jednu kávu. S cukrom a mliekom,“ zamrmlal Tom rýchlo. Sklopil hlavu k stolu a začervenal sa. Už zase. Nemohol uveriť tomu, že sa neovládol.

„A ako žiješ ty?“ Bill očividne nechcel brata trápiť rozpakmi, preto našiel vhodnú tému na vyčerpávajúcu debatu. Alebo nie? „Opäť žiješ zo dňa na deň? Večierky a tak?“ Bill sa snažil hovoriť s nadhľadom. S ľahkosťou a predstieranou radosťou.

„Ak chceš vedieť, či som si niekoho našiel,“ Tom sa na sekundu pristihol pri myšlienke na to, že by mohol zaklamať. Len raz, len aby brata vytrestal. Napokon to vzdal. „Nie. Nenašiel. Som sám.“

Bill sa zahryzol do pery. Koľkokrát radšej by počul, že je jeho brat šťastný! Že má niekoho, koho miluje. Snáď preto, aby sa mohol zbaviť pocitu hanby. Pocitu viny. Mohol by predstierať, že to Tom znemožnil návrat ich lásky. Nie jeho prsteň na ruke, ktorý symbolizoval manželstvo. S Natashou. Ach, bože!

Tom, akoby vycítil, načo Bill myslí. Natiahol sa cez stôl tak, aby dočiahol na bratovu ruku. Chytil ju do tej svojej a natočil si ju pred oči tak, aby videl ten trblietavý kov, ktorý bol predmetom ich skazy. Bol viditeľným znakom toho, že oni dvaja nie sú spolu. Že nie sú šťastní. „Pekný.“

To hlúpe tiché konštatovanie, ktoré vyšlo z Tomových úst bolo dýkou. A Billove srdce bolo v ceste tejto dýky. A ona nemala na výber. Zabodla sa. Do srdca, do pamäti, do duše. Spôsobila bolesť. Veľmi veľkú.

Bill si s tichým povzdychom vytrhol svoju ruku z tej bratovej. Tomov dotyk bol mučivý. Bolestný, vriaci. Pálil a chladil zároveň. Zraňoval a hojil. Bolo na Billovi, aby si vybral, ktorý z týchto pocitov má prevládať. Bolo na Billovi, aby si vybral, aká budúcnosť ho čaká. Vedel, že Tom nečaká ospravedlnenie. Že nečaká pocit zadosťučinenia. Nečaká odplatu. Čaká lásku. A tú mu on chcel poskytnúť. Chcel. Mienil. Musel. Okamžite!

Bill vstal prudko od stola. Pozbieral si svoje veci a doslova ušiel z kaviarne. Bez slova, bez pohľadu. Išiel napraviť všetky svoje chyby. Išiel zmazať minulosť a žiť pre budúcnosť.

„Bret! No tak, Bret! Stoj!“ kričal plavovlasý chlapec, výzorom a rokmi skôr muž, na svojho utekajúceho psa. Hnal sa dolu kopcom, s odtrhnutou vôdzkou v ruke a nohami, až po kolená obrastenými trávou a kvetmi. Áno, tohtoročná jar bola skutočne nádherná.

Veľký, huňatý bernský salašnícky Bret zatúžil po chvíľke neskrotného behu vo vysokých trávach a voňavých kvetoch. A tak sa v nestráženej chvíli vytrhol svojmu majiteľovi a utekal smerom do mesta. Osud? Áno, jeho pán začínal na osud veriť.

„Bret! Stoj už konečne!“

Bret si užíval neskrotného behu, ktorý mu bol po toľké dni odopieraný. Jeho pán nerád behával. A on nemal možnosť chodiť na vychádzky sám. Už nie. Vbehol do jednej postrannej chodbičky medzi dvoma kamennými budovami. Šiel rovno do mesta. Zaujali ho vtáky, sediace na chodníku pozdĺž hlavného námestia. Odlietali pred ním. Leteli na strechy. Tam, kam Bret nemohol.

„Bret!“ Tom v duchu jasal. Medzera sa medzi nimi zmenšovala neskutočnou rýchlosťou. Chlapec si až po chvíli uvedomil, prečo tomu je tak. Prečo sa Bret zastavil. Uvedomil si to prineskoro. Prineskoro na to, aby mohol vziať nohy na plecia a zbabelo ujsť. Srdce sa mu takmer zastavilo prekvapením. Dych sa počuteľne zrýchlil. Bože, veď to očakával! Musel sa upokojiť.

Na lavičke uprostred námestia sedel Bill. Pravou rukou si zacláňal dotieravé jarné slnko a druhou škrabal Breta za ušami. Keď zbadal Toma, s úsmevom na perách vyskočil na nohy. Bez čakania na tú správnu chvíľu alebo na niečo iné, rovnako hlúpe sa hodil Tomovi okolo krku. Nedočkavo, vášnivo, láskyplne. Už nie bratsky. Po chvíli sa od brata odtiahol. Skôr preto, aby Tom neskolaboval od nedostatku vzduchu v pľúcach, než z vlastnej vôle. Miesto pozdravu mu pred oči nastrčil svoju ľavú ruku. Už ju nezdobil ten prekliaty kus kovu, ktorý ich rozdeľoval. Už nie. Obrúčka zmizla z Billovho prsta vo chvíli, ako podpísal rozvodovú listinu…