Diablov strážny anjel 4.

autor: Nena
betaread: Janule

Bola to pristávacia plocha starého letiska. Už roky bolo zatvorené, ale na ploche sa zrejme jazdilo doteraz. Určite nie s dovolením. Už tam stálo asi desať áut. Medzi ľuďmi som rozpoznal Nenu a Georga. Keď som uvidel ich autá, zase som ledva udržal ústa neotvorené. Nena mala čierne s bielou lebkou na boku a vychádzali z nej akoby plamene. Vyzeralo to úžasne. Bolo to Mitsubishi. A Georg tiež, ale červeno biele, bez lebky. Opatrne sme pri nich zastavili a s Tomom vystúpili.

„Takže ste prišli?“ zakričala na nás Nena cez hlasnú hudbu, ktorú púšťali z áut.

„Nemôžeme si to nechať ujsť, nie?“ odkričal som.

„Samozrejme. Máš vodičák?“ odpojila sa od skupinky a podišla ku mne.

„Áno. Ale na niečo také by som si netrúfol.“

„Nieje to nič. Sila zvyku,“ milo sa usmiala, „poďte, zoznámim vás,“ chytila ma za ruku a ja som jemne pozrel na Toma. Ten hľadel na naše spojené ruky. Pokrčil som ramenami a nechal sa viesť Nenou ku skupinke ľudí. Tom išiel mlčiac za mnou. To bolo asi prvýkrát čo mi neskákal do reči. Postupne nás všetkých Nena zoznámila a povedala, že my s Tomom sme niečo ako pozorovatelia.

„Zatiaľ,“ uškrnula sa na mňa. Odišla do auta a pustila Jesus on extasy- Assassinate me. Pozrel som na Toma. Ten len ukázal grimasu ako keby chcel zvracať.

„Náhodou je milá,“ pošepkal som mu karhavo.

„Asi ako vred,“ povedal trochu naštvane.

„Čo ťa na nej štve?“

„Mňa? Nič…“ nedokončil, lebo sa vrátila Nena a odvrátil odo mňa pohľad. Všetci si do rytmu hádzali hlavami a vytiahla sa fľaša. Začala kolovať.

„Ehm… nechceli ste ísť šoférovať?“ nechápal som, keď si ju podávali.

„No veď,“ povedal Georg a napil sa. Vystrašene som na neho hľadel. S alkoholom v krvi za volant?

„Nie, veď viete, že nepijem,“ jedine Nena nepila a podala fľašu mne.

„Kto bude šoférovať domov?“ spýtavo som na neho pozrel. Namiesto odpovede vzal fľašu z mojich rúk a poriadne sa napil. Bola to vodka, takže ho hneď striaslo.

„Fuj!“ dal ju od seba a položil ju na kapotu nášho auta. Takže šoférovať s5 budem ja…“super“.

„Môžem sa s tebou porozprávať? Osamote.“ ukradomky som pozrel na zvyšok ľudí.

„Načo?“ zatváril sa ako king.

Chytil som ho za rameno a odviedol trochu ďalej.

„Prečo to robíš? Nikdy by si mi nedovolil šoférovať svoje auto a teraz ešte aj piješ?“ vybuchol som.

„Kľud! Chcem sa len zabaviť,“ usmial sa.

„Zabaviť?! Tebe to príde ako zábava?!“ už som na neho kričal.

„Áno! A choď za Nenou a možno ti aj dá, keď je tebou také unesená!“ šplechol mi rovno do tváre. Hľadel som mu šokovane do tváre. Prečo toto robí? V srdci som cítil veľkú bolesť. Citovú. Nevedel som pochopiť, prečo ma jeho slová tak vzali, prečo som mal tieto pocity, nevedel som nič! V nútri som chcel kričať. Ešte trochu a vyšli by mi slzy.

„Čo?! Ty chceš Nenu?“ iba táto odpoveď mi dávala zmysel.

„Nenu?! Keď ti ešte nedošlo, neide tu o Nenu!“ trochu ma od neho odsotil a mieril k autu. Vybral kľúče.

„Tom! Takto šoférovať nebudeš! Čo to s tebou je?!“ otočil som ho. Vzal fľašu a napil sa. Asi trikrát.

Potom na mňa upriamil pohľad.

„Vieš o čo ide? Vždy po tebe išli dievčatá. No ty nikdy po nich! Vždy tu bola hudba a aj keď si mal babu, väčšinou si dal prednosť mne! A príde ona a si ňou úplne očarený! Nemôžem to zniesť!“ pustil fľašu a rozbila sa na zemi. Môj mozog zastal. Nebol som schopný akéhokoľvek pohybu. Čo? On to myslel úplne vážne? Ale ako je to možné? Sme bratia. Dvojičky.

„Tom ja…“ odhodlal som sa na slová.

„Samozrejme,“ nasadol do auta.

„Nebudeš šoférovať!“ chcel som ho zastaviť, no naštartoval a upaľoval preč.

„Tom!“ utekal som za ním. Vôbec nezastal. Dokonca upaľoval ako zmyslov zbavený. Dostal som strach. Čo keď sa mu niečo stane?

„Chceš?“ zakričala na mňa Nena. Otočil som sa. Mávala kľučami od jej auta.

„Dik,“ vzal som ich a vyrazil za Tomom. Poviem vám, že to auto malo ale silu. Viac ma ale trápil Tom. Chcel som ho rýchlo nájsť. A porozprávať sa o tom. Kým neurobí nejakú blbosť.

Keď som tak držal nohu na plyne, moje city a myšlienky boli psychický v riti a počúval hudbu, pomaly som ani nevšímal okolie. Veľká chyba. Posledné čo som počul, bol strašný hluk a zvuk bŕzd.

Potom zvuk prestal. Následne som otvoril oči a bol na zemi. Čo sa deje? Postavil som sa. Bolo zrejme neskoro večer podľa tmy a svetla len z pouličných lámp. Bol som na ceste. Na križovatke. A nie v aute. Nič som nechápal. Otočil som sa.

„Nie!“ vykríkol som vystrašene. Musel som od strachu trochu cúvnuť. Hľadel som ako ma oživujú. Dve zrazené autá, jedna sanitka, na zemi moje telo, nado mnou dvaja záchranári s elektrickými šokmi a ja tri metre od… svojho tela? Zasa som cúval. Nevedel som čo robiť. Chcel som sa oprieť o stĺp, no jednoducho som cez neho preletel. Ocitol som sa na zemi.

„Čo sa to deje?!“ vykríkol som. Ako tak som sa ukľudnil a vrátil sa s5 k môjmu telu, ktoré stále oživovali. Ja som mŕtvy? Alebo sa mi to len sníva? Jasné. Štipol som sa do ruky.

„Au!“ nič… Stále som tam ležal bez kúska života v tele. Mŕtvy. Od krvi. A stále ten zvuk z prístroja:

Piiiip. Dostávalo ma to do depresie. Čo teraz? Len som si sadol na obrubník a pozoroval čo sa dialo. O chvíľu prišlo policajné auto. Aj s mojimi rodičmi.

„Mami,“ postavil som sa a išiel k nej.

„Och, Bill!“ pozerala na moje telo, a ako ho oživovali. Hystericky začala plakať a Gordon ju silno objal.

„Mami, ja som tu,“ chcel som sa dotknúť jej ramena, no nešlo to. Ruka mi len preletela cez. Pozeral som ako je zničená a ako narieka.

„Veď sa prebuď!“ skríkol som na svoje zohavené telo. Už aj mne padali slzy kvôli mame.

„A čo urobí Tom, keď sa to dozvie?“ vypadlo z mamy. Hneď sa mi v hlave začalo objavovať čo asi urobí Tom, keď mu povedia, že som umrel. Určite ho to vezme. Bude plakať? Určite. Pre mňa. Živo som videl ako leží na zemi a v citových mukách narieka. Toto nemôže byť pravda. Spôsobí to toľko bolesti… Prečo som len nedával pozor? Pre Toma. Čo som mu vlastne chcel povedať? Nikdy som nemal babu, lebo v myšlienkach som vždy videl tvoju usmievavú tvár? Že mi jeho vzťahy na jednu noc vadili? Že práve preto som ho v tomto vždy kritizoval? Keď sme si to mohli priznať… príde toto.

autor: Nena