Diablov strážny anjel 5.

autor: Nena
betaread: Janule

„Aj ja som žiarlil,“ pošepkal som pre seba. Nikdy som si to neuvedomoval. Vždy sme o tom hovorili ako o spojení dvojičiek. No mýlili sme sa. Nikdy tu nešlo o nič súrodenecké. Možno pár rokov. No keď prišla puberta, náš vzťah sa sám prehĺbil a my sme to len zahovárali, klamali sa, že sme tak spojení. Až teraz mi to bolo jasné ako facka. Keď ho zrejme navždy opustím. Nechcel som.

„Smrť… o 00:35. Značné vnútorné krvácanie, zlomeniny a pretrhnutie sleziny. Okamžitá smrť,“ diktoval doktor druhému, ktorý to zapisoval a podvedome som vnímal len mamine vzlyky pri týchto slovách.

„Auto patrí Márii Elene Orntovej. Dcére nášho šéfa,“ povedal jeden policajt, ktorý vytiahol doklady z rozbitého auta, ktoré som šoféroval. Spomenul som si na Nenu… ona je špiritistka!

Prečo tu neni, keď je to jej auto? Počkať… ona je dcéra šéfa polície? Všetko v hlave sa mi začalo miešať. Ničomu som nechápal. Chcel som len vidieť Toma. A povedať mu nejak, že som stále tu.

„Mali by ste ísť domov. Dám vám nejaké lieky na upokojenie. Vyspíte sa z toho. My zatiaľ telo zavezieme do márnice,“ prihovoril sa mame ten druhý lekár. Mama nesúhlasila, no otec na ňu naliehal. Poslednýkrát si ku mne kľakla, hľadela mi do očí, držala ma za ruku a nariekala. A ja som to pozoroval spredu a cítil tú neskutočnú bolesť v hrudi. Akoby som už nemal nikdy dýchať.

„Ja som tu!“ pošepkal som. No nepočula ma. Pustila mi ruku, oprela sa o Gordona a nasadli do auta. Rozhodol som sa ich nasledovať. Sadol som na zadné sedadlo auta a pozoroval ako ticho smerujú domov. Počuť boli len mamine vzlyky.

„Zlatko,“ objal ju Gordon, keď zastavil pred domom.

„Bol to náš syn!“ neudržala slzy. Presne ako ja. Pri tomto pocite a pohľade.

„Nedalo sa nič robiť.“

„Prečo sadal do toho auta?! Toma to úplne položí!“ už kričala.

„Zlatko,“ upokojoval ju, no vedel som, že tiež by najradšej plakal… prečo?, „možno to tak malo byť.“

Namiesto rozprávania sa ešte viac zaborila do jeho náručia. To nevydržal a plakal s ňou. To som nemohol vydržať. Postavil som sa, prešiel cez dvere auta, cez vchodové dvere a išiel do Tomovej izby. Na chodbe som zbadal jeho mikinu na zemi. Vyzliekal sa už za chôdze. V jeho izbe som ho nenašiel. Ale počul som zvuky sprchy z kúpeľne. Tak som tam vošiel. Čo som uvidel, mi bralo dych ešte viac. Dokonalé bratove krivky, po ktorých stekala tečúca vody a stúpala jemné para. Musel som sa pridržať skrine. A ani neviem ako, pohol som svojim parfémom, ktorý sa zrazu na zemi rozbil. Tom hneď zastavil vodu a pozrel tam. Potom sa poobzeral po celej miestnosti.

„Už mi šibe,“ potriasol hlavou a ďalej sa sprchoval. Stále som sa držal a nespúšťal z neho pohľad. Videl som ho v trenkách, či plavkách no… bez kusu oblečenia… neskutočne ma to vzalo. Jemne som cítil ako mi po chrbte steká pot… čo sa to so mnou deje? Vážne ma priťahuje… a ako.

Sadol som si na pračku a pozoroval ho.

„Ja som ti to priznal!“ vykríkol zrazu Tom. Trochu som si aj pomyslel že ma vidí.

„Myslí si že ho nevidím? Ako ma pozoruje? Ako mi sadá na nohy? Ako cez koncert príde ku mne a spieva mi pri uchu? Ja viem, že cíti to isté!“ zlomil sa mi hlas. Vedel som že vo vode vytriezvel. Alkohol mu zrejme len pomohol všetko mi to povedať do tváre. Sadol si v sprchovacom kúte na zem a uvidel som slzy. Ako mu stekajú po tvári. Spolu s kvapkami vody. Presne tak isto som plakal aj ja.

„Tom!“ zišiel som z práčky a došiel k nemu. Kľakol som si pred neho, „aj ja ťa milujem,“ zdvihol som ruku a išiel ho pohladkať prvýkrát bez pocitu, čo si o tom bude myslieť a či to bude brať bratsky. Teraz som ho išiel pohladkať ako svoju lásku. Ktorú som tak dlho hľadal. A podvedome v ňu veril. Vždy…

No ruka mi cez jeho líce len prešla. Zasa som sa rozplakal. Patrilo mu celé moje srdce. Celý ja. A predsa sa to nedalo. Zrazu sa Tom postavil. Zastavil vodu a vyšiel zo sprchy. Utrel si slzy osuškou a obliekol si trenky. Ešte bol trochu mokrý. Pozeral na seba v zrkadle. Postavil som sa za neho a zavrel oči. Pritlačil som sa na jeho telo a predstavoval si že to cítim. Povzdychol som a dal mu pusu na krk. Potom som otvoril oči. Hľadel som len na Toma. Mňa v zrkadle vidno nebolo. A ani určite necítil čo som práve robil. Veď keby som sa trochu pohol, prešiel by som cez neho. Ale keď som si tú krásu predstavoval, cítil som jeho telo, jeho vôňu, jeho celého. Zasa som pozrel do zrkadla. Vtedy sa to stalo. Ako som hľadel na Toma, a naše pohľady sa cez zrkadlo stretli, na chvíľu som sa v zrkadle aj uvidel. Prv som si myslel že to vidím len ja, no vyviedlo ma z omylu Tomove:

„Bill?!“ skoro vykríkol, no hneď na to som zmizol. Rýchlo sa otočil a ja som stál oproti nemu. No nevidel ma.

„Mne už vážne drbe,“ povedal zúfalo.

„Tom?“ počul som zdola.

„Áno mami? Som v kúpeľni,“ išiel otvoriť dvere, lenže zbadal na zemi môj rozbitý parfém. Zohol sa. Potom sa zatváril ešte viac vykoľajene a išiel k mame. Nasledoval som ho ako zvonček. Keď zbadal zničených rodičov, ostal stáť v polovici schodov.

„Čo… čo sa stalo?“ náhle mu preskakoval hlas.

„Bill… mal nehodu,“ povedal otec namiesto mamy. Tá nebola schopná slov.

„Čo? Akú? Je v nemocnici? Ideme za ním, nie?“ povedal na jeden nádych. Mama pustila otca a išla do obývačky. Ak som niekedy cítil muky, neboli nič oproti tomuto.

„Obávam sa že nie. Našli ho na križovatke pred vchodom do Loitsche… v úplne zdemolovanom aute…“

„Nehovor…“ oči sa mu naplnili slzami.

„Áno,“ priznal.

„Nie!“ vykríkol. Bol nahnevaný, „on by to neurobil!“

„Tom ja viem ž…“

„Nevieš nič! Bill by ma tu nenechal samého! Toľko vecí sme si nepovedali! Je to moje dvojča… moja druhá polovica!“ hovoril až zúfalo. Zakryl som si uši rukami. Nemohol som to počúvať.

„Tom…“ išiel k nemu otec.

„Nechaj ma! Ty mi klameš! To nemôže byť pravda!“

Sadol som si na schody a plakal ako malý. S rukami na ušiach. Neskutočne tieto jeho slová boleli.

autor: Nena