Never again

Tom sa vzrušením prehol v chrbte a silno sa striasol. Na čelo mu vystúpili kropaje potu. V dlani zvieral bielu saténovú obliečku, zanechávajúc na nej nenapraviteľné stopy. Silou hmatu sa snažil vykompenzovať svoju túžbu.

„Bill!“ vykríkol vo chvíle vyvrcholenia.

Vzápätí celý stuhol a šokovane vydýchol. Prečo? Prečo volá jeho meno? Bolo to už predsa tak dávno. A on zabudol. Alebo nie?

Pohľad namierený do svojho lona ho presvedčil o tom, že dievča, ktoré ho fyzicky uspokojilo, počulo jeho volanie. A pochopilo, že to nebola ona, kto bol stredobodom jeho predstáv. Že ona len spravila robotu za niekoho iného. Niekoho, komu patrila Tomova myseľ i duša.

Bez slova sa zdvihla a nechala zmäteného, polonahého chlapca ležať bezmocne na posteli. Nemienila hrať druhé husle, to v žiadnom prípade…

Bill sa potichu zasmial, keď dievča opustilo bratovu izbu. Vzápätí sa aj on vytratil zo svojej skrýše za bratovou skriňou a dverami, ktoré spájali jeho izbu s bratovou, vykĺzol von. Videl dosť.

Nebolo to až tak dávno, ako si Tom navrával. Nie. Bolo to len zopár týždňov dozadu. Štyri, najviac päť. Jediný mesiac. Prečo sa to Tomovi zdalo už ako celá večnosť?! Možno preto, že odkedy to s bratom ukončil, opäť žil svojím starým spôsobom života. Z dňa na deň. Z hodiny na hodinu. Z minúty na minútu. Tak, ako sa mu podarilo. Menil dievčatá, kedykoľvek mohol. Bolo to ako šialenstvo, ktoré ho zase dostihlo. Už raz sa mu vďaka bratovi vymanil. Ale teraz, zase, bolo to späť. Už dávno pochopil, že nikto okrem brata ho neupúta natoľko, aby s ním strácal svoj drahocenný čas. Tak prečo tak veľmi chcel koniec? Smutný koniec zakázanej lásky? Prečo?

Cítil sa ohrozený. Zajatý. Zajatý svojimi vlastnými citmi. Svojou láskou. Šalel z toho, že brat bol jediný, na koho dokázal celé hodiny myslieť. Nespal, nejedol, nehral. Len… len držal Billa v náručí a šepkal mu sladké slová lásky. Ale jemu to vtedy stačilo. Alebo nie?

Billovi trvalo dlho, kým sa z toho dostal. Týždne, snáď i necelý mesiac. Kým pochopil a pokúsil sa zabudnúť. Pochopil, že Tom mu za toľko trápenia nestojí. Ani Tom. Nikto mu nestojí za to, aby sám sebe škodil. Ohrozoval svoj život. Schudol neskutočných sedem kíl. Bol v kritickom ohrození a on to vedel. Dokázal odpustiť? Nie. Ale dokázal žiť ďalej. Žiť s myšlienkou na to, že nič nie je stratené. Že on dokáže brata presvedčiť o tom, že nikto nebude taký dobrý ako on. Ako jeho brat. Bill.

Trvalo mu ďalšie tri dni, aby pochopil – definitívne a nezvratne – že Tom svoje rozhodnutie nezmení. Že Billa nevezme späť do svojho objatia a nepovie, že to bola chyba. Hlúpa absurdná chyba. Pochopil. A rozhodol sa. Prečo by mal byť jediný, kto bude trpieť? Nie! Nie! NIE! Odmieta. Tom bude trpieť viac. Omnoho viac. Celým svojím telom a dušou. Stačila hodina. Jediná hodina na to, aby vymyslel plán ako Toma potrestať. A stačilo mu len ďalších tridsaťosem hodín na to, aby uvidel to, čo dovtedy nevidel. Aby uvidel, že Tom trpí. Že trpí omnoho viac ako on sám. A že Tom bude trpieť navždy. Pretože vie, že to všetko skončil on. Bolo to jeho rozhodnutie. Jeho…

„Veronica,“ zašepkal Tom s úsmevom na perách. Priblížil sa o niekoľko milimetrov ku svojej novej priateľke a prstom je prešiel po pehavom líci. Bola nádherná. Rozprávková. Neskutočná.

A on bol zamilovaný.

Skutočne? Dá sa o láske v jeho prípade vôbec rozprávať? Dá sa jeho cítenie prirovnávať k priemerného emocionálnemu človeku? Je vôbec možné, že by on – Tom Kaulitz – dokázal opätovať nejaké dievčenské city?

Je vážne možné, že by sa v jeho živote objavil niekto, okrem Billa, koho by nechcel len jednoducho využiť na prvej lavičke v parku a potom odkopnúť? Je to možné? Ale čo iné by jeho búšenie srdca, kedykoľvek sa to prekliate dievča priblíži, znamenalo? Jeho zrýchlený dych, kedykoľvek zažmurká. Jeho tras v rukách a slabosť v nohách. Nedostatok slov, strata reči v jej blízkosti. Bože. Niečo také dokázal len Bill. Jeho Bill…

„Nechceš niečo na pitie?“ opýtal sa nežne, pohladiac ju po odhalenom ramene.

Pousmiala sa nad jeho nežnosťou. Pretočila sa na deke na bok a podoprela si hlavu rukou. Práve ležali v záhrade Tomových rodičov. Ukrytý medzi stromami a kvetmi. Ukrytý pred slnečnými lúčmi, svetom i sebou samými. V ich vzťahu bola ešte stále istá nesmelosť. Nesmelosť, ktorú Tom ešte nikdy nezažil. Ale páčil sa mu ten pocit napätia zo všetkého, čo spravia.

„Celkom áno,“ zašepkala, navlhčiac si pery jazykom.

Hlasno preglgol. Bál sa. Dotyku, pohladenia, pohľadu, vety. Všetkého. Nič nechcel pokaziť. Bolo to zvláštne. Ale pekne zvláštne, to musel uznať. Skutočne sa takto cítia ľudia, keď sú zamilovaní?

S poloúsmevom sa vyštveral na nohy a s tichým „Hneď som späť“, odišiel do domu.

„Bavíte sa?“

Tichý šepot. Teplý dych na jeho krku. Zimomriavky na chrbte. Slabosť v kolenách. Silný tras rúk, prevrhnutý pohár a vyliaty džús. A potom ticho.

„Videl som vás z okna.“

Tom sa nešikovne pokúšal utrieť utierkou na riad pomarančovú tekutinu. Bol nahnevaný sám na seba. Nahnevaný za to, ako veľmi ho bratova bezprostredná blízkosť dokázala vykoľajiť. Ako veľmi ho i jediné bratovo slovo dokázalo… vzrušiť. Mimovoľne očervenel. „Nemáš čo robiť, že nás sleduješ?“

„Vlastne ani nie,“ pretiahol Bill spokojne. Odstúpil od Toma na niekoľko krokov a oprel sa o tú časť linky, ktorá nebola olepená zbytkom sladkej tekutiny. Vyzývavo sa zaklonil, až lem jeho trička odkryl jeho alabastrovú pokožku na bruchu. „Ako sa má Veronica?“

„Nezaujíma ťa to, tak prečo sa pýtaš?“

Tom sa znova pokúsil naliať džús do dvoch pohárov. Konečne úspešne.

„Prečo by ma to nemalo zaujímať?“

„Pretože ju nenávidíš!“ Tom vytočene treskol dverami chladničky a zamračil sa na svojho brata. „Na čo sa tu zase hráš, Bill?!“

Bill sa spokojne uškrnul. Vytočil ho. Presne tak, ako chcel. Vyprovokoval, dokázal s jeho emóciami trochu pohnúť. Konečne po dlhom čase dal Tom najavo to, ako sa cítil. Vystresovaný, zničený minulou láskou, zmätený. Naplnený novými zážitkami s Veronicou, ktoré ale boli príliš čerstvé na to, aby dokázali vymazať tie, už vryté do duše. „Vieš čo je tvoj problém, braček? Stále ma miluješ. Môžeš si vravieť čo len chceš, môžeš pokojne naďalej Veronicu využívať a tváriť sa, že má u teba nádej na istotu, ale ty ju aj tak po týždni pustíš k vode. Nebude ťa baviť tá hlúpa nevinnosť. A potom, potom pochopíš, že si spolu so mnou nechal odplávať všetko šťastie, ktoré ťa kedy v živote mohlo stretnúť. Pochopíš, že si spravil chybu, keď si ma opustil. Pochopíš. Dokážem ti to…“

And he’ll be through with you.
You’ll die together but alone.
You wrote me in a letter.
You couldn’t say it right to my face.
Give me that Sunday school answer.
Repent yourself away.

„Vždy som chcela, aby naše prvé milovanie bolo dokonalé,“ zašepkala Veronica spokojne a rozhliadla sa naokolo. Ešte naposledy predtým, ako sa oddá túžbe a vášni. Sviečky všade navôkol, v izbe prítmie a prijemne studený vánok vychádzajúci z pootvoreného okna. Tomova izba. Zmenená na nepoznanie. Pre nikoho iného by to nespravil. Len pre ňu. Jeho lásku. Chcel, aby to všetko bolo perfektné…

S úsmevom ju položil do mäkkých perín a nežne začal láskať jej pery. Neskôr líca. Krk. Ramená, paže, dlane, bruško. Bol taký nežný ako snáď ešte nikdy. Prečo? Miloval ju. Skutočne? Obraz jej sústredenej tváre sa mu rozplýval pred očami. Menil sa. Na koho? Bill, jeho brat. Prečo? Prečo on a prečo teraz? Nie! Už nie. Prosím.

Bola to skutočne ona, kto zapojil do ich hrátok vášeň? Razanciu? Rýchlosť? Nikdy si nemyslela, že to dokáže. Bola neistá. Bola ustráchaná. Bola nesmelá. Na Toma snáď príliš neskúsená. Tak prečo?

Niekoľko chvíľ tichých bozkov a mohlo sa prejsť na ďalšiu úroveň. Nešli na to prirýchlo? Po dvoch mesiacoch prípravy? Tom sa snažil spomaliť. Vážne áno! Ale nemohol. Túžba ho ovládla a on tušil, že sa to nemôže skončiť dobre. Pred očami akoby mal Billovu tvár. Počkať! To neboli len jeho predstavy! Stál tam. Alebo nie? V rohu izby a hladným pohľadom Toma sledoval. Strážil. NIE!

Zbláznil sa snáď?

Prudko sa vytrhol z Veronicinho objatia a vstal z postele. Hlavu držal v dlaniach. Nie, nie, nie. Nie už zase! Bill nie. Halucinácie? Preludy? Prečo? Stačí! Stop! „Vypadni!“

„Č-čože?“ Veronica si šokovane upravila spadnuté ramienko na tielku.

„VYPADNI!“ Bol zúfalý. Zmätený. Prečo? Čo sa deje? Nie. NIE!

Dievča sa s tichým vzlykom zdvihlo a mlčky vybehlo z izby. Čo spravila zle? Prečo? Ako mohol? Milovala ho! Milovala. A myslela, že aj on ju. Alebo nie? Záplava sĺz postihla jej dokonalú tvár. Bol koniec. Definitívny. Nič nechápala. Prečo? Ach, bože.

Tom zničene dopadol na posteľ. Niekoľko ďalších pohľadov do kúta izby ho presvedčilo o tom, že začína blázniť. Bill tam nebol. Prirodzene, že nie! Akoby mohol. To len on chcel, aby tam jeho brat stál. Alebo nie? Ako to Bill povedal? „Pochopíš, že si spravil chybu, keď si ma opustil. Pochopíš. Dokážem ti to…“ Áno. Pochopil. Neskoro? Alebo snáď príliš skoro? Ktovie.