autor: aKira
betaread: Janule
betaread: Janule
(mno ono je to taka mierne divná a krátka poviedka. Mala som dosť blbú náladu a ono je ešte jedná dosť podobná tejto. Prosto brať s rezervou x) aki)
Ráno. Neznášam rána. Komu sa má chcieť vstávať tak skoro?
Pozriem sa vedľa seba. Nič. Prázdne miesto. Ostatne ako už dva týždne. Nevadí mi to, pretože viem, že čoskoro sa vráti.
Zídem dolu do kuchyne, kde už sedí mamka. S hrnčekom kávy v ruke na mňa uprela opuchnuté oči. Nechápem ju. Veď on sa vráti. Sľúbil mi to. Stále sa ku mne vráti.
Beriem si veci a idem do školy. Zimné prázdniny sa skončili a krásnemu leňošeniu je koniec.
Do triedy vojde riaditeľ a zavolá si ma. Nechápem načo?! Pomaly ideme do jeho kancelárie a celý čas je ticho. Hádže na mňa len lútostivé pohľady. Vážne ho nechápem. Povie, aby som sa posadil a sám vykoná tak isto.
„Bill, počul som, čo sa stalo, a preto by som ti chcel povedať, že… že ak to potrebuješ, môžeš ostať ešte doma. Simone ťa potrebuje ako ešte nikdy potom, čo To…“ tu ho preruším. Nemôžem to počúvať… Nechcem to počúvať!!!
„O čom to vravíte? Veď sa nič nestalo! On sa vráti, sľúbil to… mne to sľúbil…!“ vravím. Riaditeľ na mňa súcitne pozrie.
„Bill, dobre vieš, že to nie je…“
„TICHO!!!“ Skríkol som a vybehol von. Zo školy na cestu. Uprostred nej som sa zastavil. Snežilo. Miloval si sneh… miloval si mňa…
Škrípot bŕzd… chlad. Osoba kráčajúca ku mne. Lepšie sa pozriem. Tak predca si prišiel! Vedel som, že to dodržíš. Že ma nesklameš… Podávaš mi ruku, zdvíhaš ma.
„Ahoj, láska,“ usmeješ sa, „mali by sme ísť.“
Prikývnem a spoločne odchádzame.
(flashback)
Bola zima, práve sa nám začínali zimné prázdniny. Bol si mi kúpiť vianočný darček. Myslel si si, že to neviem. No akosi ti to trvalo. Preto som ti zavolal.
„Tomi? Kedy už prídeš? Si preč už nejako dlho,“ vravel som smutne.
„Neboj, Billí, prídem, nenechám ťa predsa samého, nie?“ smial si sa.
„Sľubuješ?“
„Sľubujem“
No domov si už neprišiel…
(end of flashback)
„Je mi to ľúto, Simone,“ utešuje ju riaditeľ.
„Už nemohlo nič spraviť…“ vraví.
„To nič, Frank… mám pocit, že sú konečne spolu a šťastný…“ tak ako vždy… Jeden bez druhého byť nemohli. Dodá v duchu a položí kvety na hrob.
autor: aKira
to je smutny a krasny
Panebože toe náááádhernýýýýý!!!!!!! Já jsem si to myslela, páč jsem si wzpomněla na Šestý smysl xD Ae jako… *fňuk* ))´= Kwááášný…
krásný:)
je to nádherný..úžasný bbezkonkurenční,ale trochu nepochopitelný 😉 tím samozřejmě nekritizuju..je to nejhezčí jednodílka co jsem za poslední dobu četla
Ah, Aki moje jedinečná 🙂
Byla jsem tak líná, že jsem se nikdy ani nepodívala, jestli jsi psala twincest, a teď vidím, že to byla chyba…
Poslední dobou se setkávám s mnoha takovýmito povídkami a v tom rozpoložení, v kterém se teď nacházím, mi vždycky ukápne neviditelná slza…