autor: WildWind
„Tak, a sme tu!“
Bill za nami zatvoril dvere nášho bytu a ja som si vydýchol. Konečne, po dlhej dobe, som bol doma.
Hoci prostredie, ktoré sa mi doteraz zdalo také známe, bolo zrazu cudzie.
Dýchal som vzduch napĺňajúci chodbu, počúval som, ako sa bytom nesie ticho, prerušované len zvukmi, ktoré dnu prenikali otvorenými oknami z ulice.
Zdalo sa mi zvláštne, že nepočujem známe ťapkanie psích labiek na podlahe a radostný štekot. Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomil, že psy boli teraz u našej mamy, ktorá sa o ne starala, keďže Bill bol skoro celý čas so mnou v nemocnici a nechcel našich miláčikov zanedbávať.
Všetko bolo zrazu tak iné, akoby som sa ocitol na mieste, ktoré poznám len z fotografií a neviem, čo na ňom môžem čakať.
Odrazu som sa cítil neisto.
Predtým mi bolo jedno, či som nechal svoje topánky rozhádzané, kam som odsunul kreslo alebo kde som položil misku na jedlo pre psy. Teraz to bolo viac než dôležité, ak som nechcel znovu skončiť v nemocnici, tento krát so zlomenou končatinou alebo rozbitou hlavou.
Desilo ma uvedomenie, čo všetko pre mňa teraz tvorilo prekážku. O čo som sa mohol potknúť, na čo som mohol stúpiť, čo som mohol zhodiť…
Cítil som sa ako… ako slepec. A ten pocit som nenávidel o to viac, že som teraz slepcom bol.
„Tom, je všetko v poriadku?“
Bratov hlas ma prebral a vrátil späť do reality.
„Je, len… Neviem, nejako…“ nevedel som sa vykoktať.
„Vieš, neviem, kadiaľ mám íst, bojím sa, že o niečo zakopnem alebo dačo zhodím…“
„Poď.“ Bill ma vzal za ruku a viedol cez chodbu do obývačky, kde som sa posadil na gauč. Nastalo ticho.
„Nemusíš sa báť, Tom. Zvládol si sa pohybovať po nemocnici, kde si to vôbec nepoznal, takže prechádzať cez vlastný byt ti nebude robiť problém. Len si musíš zvyknúť.“ Na chvíľu sa odmlčal.
„A tiež tu budeme musieť udržiavať poriadok a ukladať každú vec stále na to isté miesto, aby si sa tu vedel zorientovať a nájsť všetko, čo budeš potrebovať,“ povzdychol si a ja som sa zasmial. To rozhodne bude problém. Neboli sme s bratom bordelári, ale na vojenský poriadok sme si tiež nepotrpeli.
„To dáme,“ zasmial som sa a natiahol sa na pohovku.
„Dáš si niečo na jedenie? Tá nemocničná strava ti veľmi neprospela, vyzeráš ako anorektik,“ vyhlásilo moje dvojča a pichlo ma prstom do boku. Zasmial som sa.
„Ty máš teda čo hovoriť… Ale fajn, niečo si dám… Máme pizzu?“
„Jasné, dám ju piecť.“
Počul som, ako prešiel do kuchyne a otvoril chladničku.
Bolo to celé čudné. Ležal som na gauči vo vlastnej obývačke, ktorú som ani nevidel. Rozprával som sa s bratom, akoby sa nebolo nič stalo, a pritom sa mi celý život obrátil naruby.
Tak som sa zamyslel, že som ani nepočul, kedy Bill vošiel do miestnosti a zaregistroval som ho až vtedy, keď sa pod jeho váhou prehla pohovka.
„Ježiši, vydesil si ma,“ vydýchol som, keď som na tvári zacítil jeho dlaň. „Nechceš ma, dúfam, zase dostať do toho sterilného ústavu?“ zasmial som sa.
Cítil som, ako sa Bill usmial a pohladil ma po tvári.
„Prepáč, musím si dávať väčší pozor,“ povedal a objal ma. Uvelebil sa na mne, tvár mi zaboril do krku a prsty vplietol do vlasov. Potom znehybnel.
Nevedel som, čo mám robiť. Bill sa predtým takto nechoval, nechápal som, prečo tá zmena. Ale po chvíli som mu ruky nesmelo položil na chrbát a trochu sa uvoľnil. Až teraz som si uvedomil, aký som stuhnutý.
Ležali sme tak, bez slova, bez pohybu, asi dvadsať minút. Potom Bill vstal a opäť prešiel do kuchyne, aby vybral z rúry našu večeru.
A ja som nechápal.
***
Billove záchvaty maznavosti sa opakovali približne každý druhý deň. Vždy za mnou prišiel, objal ma a nepustil, kým sa nedialo niečo, čo ho k tomu vyslovene nedonútilo.
Nevadilo mi to. Naopak, bolo mi to príjemné, cítiť niečiu prítomnosť a hlavne, keď to bola prítomnosť človeka mne tak blízkeho. Už som sa to ani nesnažil pochopiť, hoci hlboko v mozgu mi to stále vŕtalo
prečo, a užíval si tie chvíľky vzájomného pochopenia.
To však nebola jediná vec, ktorá sa zmenila.
Samozrejme, chýry o tom, že som znovu doma, vo svojom byte v Nemecku, obleteli internetom rýchlosťou blesku. Kedykoľvek Bill chcel íst von so psami alebo na nákup, akonáhle otvoril dvere, ozvalo sa cvakanie fotoaparátov a nekonečné otázky novinárov, ktorí pred bytovkou div nestanovali. Poštu a mailovú schránku sme mali zahltenú správami od fanúšikov, ktorí chceli vedieť, čo sa to stalo, či som v poriadku, a hlavne či sú správy o mojej slepote pravdivé. Hoci sa totiž tieto informácie na verejnosti objavili, nikto z nás či z týmu ich ani nepotvrdil, ani nevyvrátil. A tak nastali ďalšie a ďalšie špekulácie, dohady a scenáre mnohokrát tak bláznivé, že sa mi zdali absurdné aj v mojej, už aj tak dosť nereálnej situácií.
A tak sa nakoniec rozhodlo, že sa usporiada tlačová konferencia.
Samozrejme, že som na nej nebol. Nedokázal by som sa postaviť pred tie haldy novinárov a pokojne vyhlásiť:
„Áno, je to pravda, som slepý a už navždy budem.“ Viem, že by som sa zrútil.
A tak som túto nepríjemnú povinnosť nechal na svojom bratovi a Géčkach.
Všetci boli, samozrejme, šokovaní a zdesení. Pošta a mail už neboli zahltené, pretože ani keby som sa s Andreasom tajne oženil v Las Vegas, nebol by z toho taký poprask. Mal som pocit, akoby som nemohol ani dýchať, akoby bol každý môj nádych, každé moje žmurknutie starostlivo zaznamenané a analyzované, akoby ma videli všetci, nech už som robil čokoľvek.
No ako sa hovorí, zíde z očí, zíde z mysle a na mňa a moje problémy sa postupom času pomaličky zabúdalo.
Už som neobsadzoval titulky časopisov a rubriky televíznych relácií, fotografov pred naším domom bolo čoraz menej a ja som mohol konečne voľnejšie dýchať.
Po čase, keď rozruch okolo mňa dostatočne utíchol, som sa odvážil vyjsť s Billom von. Išli sme sa prejsť so psami, nadýchať sa čerstvého vzduchu.
Bolo to pre mňa tak nové, tak nepoznané, až ma to desilo, vzrušovalo a fascinovalo zároveň.
Opäť som objavoval svet ako malé dieťa, ktoré nechápe, čo je to a tamto, a učí sa to spoznávať.
A ja som bol ako dieťa.
Neviete si predstaviť, aké potešenie mi pôsobilo dotýkanie sa kôry a listov stromov. Aký som bol nadšený, keď som prechádzal prstami po lupienkoch kvetín, keď som sa dotýkal chladného povrchu chodníka. Každú chvíľu som sa zastavil, aby som preskúmal niečo, na čo ma upozornil Bill, neúnavne opisujúci krajinu okolo nás. A ten sa na mne smial, smial sa, keď som nadšene skočil do kaluže, keď som sa zvalil do trávy; smial sa a nakazil tým smiechom aj mňa.
Od tej nehody som nebol tak šťastný, tak nadšený ako v tej chvíli. Život, ktorý som sa naučil nenávidieť, sa mi zrazu nezdal tak príšerný, práve naopak; možnosť cítiť na tvári slnečné lúče a počuť smiech môjho brata bola tak úžasná, až som sa rozplakal. A Bill plakal so mnou, plakal od šťastia, že svet je svetom a my sme tu, že žijeme a dýchame tento vzduch.
Ešte dlho po tom, ako sme sa vrátili do nášho bytu, vyčerpaní, špinaví ale neskutočne šťastní, mi na tvári pohrával úsmev. A vedel som, že rovnaký úsmev zdobí aj tvár môjho dvojčaťa.
Ten večer, keď už som pomaly upadal do ríše snov, som počul, ako sa dvere mojej izby otvorili a okrem ťapkania labiek psov som rozoznal aj kroky môjho brata.
„Spíš?“
Potichu som sa zasmial, keď som si uvedomil, aká je tá otázka hlúpa, a pokrútil som hlavou.
„Ešte nie.“
„Môžem íst k tebe?“
Na okamih som nevedel, čo tým myslí, ale potom som pochopil a prikývol.
Bill okamžite vliezol pod prikrývku a ja som zaúpel, keď mi moje vyhriate hniezdočko narušil príval chladu. Bill sa ku mne pritúlil, objal ma okolo pása a urobil si zo mňa vankúš.
„Máš ľadové nohy. Zase budeš chorý,“ zamrmlal som, keď som sa dotkol jeho studenej pokožky. Bill len zavrtel hlavou a pohodlne sa uvelebil.
Psy sa zložili pri mojej posteli a ja som v tichu izby počul ich oddychovanie. Cítil som, ako mi Bill dýcha na krk a objíma ma a odrazu ma obostrel úplný pokoj.
Ležali sme tak niekoľko minút, keď sa môj brat ozval znovu.
„Tom?“
„Hm?“
„Ja… Mám ťa strašne rád, vieš?“ hovoril Bill tak potichu, že keby neležal hneď vedľa mňa, nerozumel by som mu.
„A nedokážeš si ani predstaviť, aký som šťastný, keď viem, že už… Nedokážeš si predstaviť, aký som bol šťastný, keď som ťa dnes videl. Vieš, ja… Od tej nehody som sa o teba strašne bál. Mal som pocit, že ťa strácam, že… že sa mi strašne vzďaľuješ a ja ťa nemôžem priviesť späť.“ Zamechril sa s stisol mi ruku, prsty preplietol s mojimi.
„Vždy som si strašne zakladal na tom našom pute, na tom, čo sme všade tak vyhlasovali. Ako si rozumieme, ako vždy vieme, na čo ten druhý myslí…
Ale nikdy som nepochopil, čo to naozaj znamená.“
Počúval som Billa so zatajeným dychom a cítil sa zvláštne, lebo hovoril presne to, čo som ja cítil.
„A potom tu bola tá nehoda,“ pokračoval ticho ďalej. „Nedokážem ti opísať, čo som vtedy cítil. Viem len, že to bol ten najhorší pocit, aký som kedy zažil. Po tom výbuchu mi zaľahlo v ušiach a ja som nechápal, čo sa to deje. Ale videl som, ako ťa to odhodilo, ty si preletel niekoľko metrov a vrazil si rovno do mňa. Zvalil si ma na zem a nehýbal sa, a ja som sa nehýbal tiež. Myslel som… Neviem, na čo som myslel, ale bol si strašne ťažký a ja som sa v prvom momente nedokázal pohnúť. Všade bolo strašné ticho… Akoby niekto zrazu vypol zvuk a svet okolo mňa zmĺkol. A potom sa ozval krik.
Všetci strašne jačali a ja som nič nechápal a potom som si uvedomil, že na mne ležíš a nehýbeš sa a zacítil som, ako mi niečo steká po tvári. Zotrel som to a bola to krv… Najskôr som si myslel, že je moja, ale potom som uvidel teba…“
Zacítil som, že mám mokrý krk a pochopil, že Bill plače. Srdce mi zovrelo, no neprerušil som ho, dokonca ho ani pevnejšie neobjal. Cítil som, že to zo seba potrebuje dostať a čokoľvek z toho by ho len vyrušilo a zabránilo mu ďalej hovoriť. A hoci ma to znútra trhalo na kúsky a vnímanie jeho bolesti ma ničilo, vedel som, že ako náhle to zo seba dostane, bude v poriadku.
Bill sa trhane nadýchol, a pokračoval:
„Krvácal si a ja som mal tú krv všade. Bolo to… Bolo to strašné, vidieť na mojich rukách na mojej tvári a oblečení, všade tam vidieť tvoju krv. Bolo jej toľko…
Nejako… Nejako sa mi podarilo ťa zo seba odvaliť, a potom som uvidel to zničené pódium. Diváci kričali a odpadávali a bol tam strašný zmätok. Georg tam len stál a pozeral na mňa, ale vyzeralo to, akoby ma ani nevidel. A potom mi pozrel priamo do očí a začal kričať tiež.
Nikdy som ho tak nevidel, bol úplne v šoku, hysterický. Gustav len sedel pri bubnoch a nehýbal sa. Ani len trošičku sa nepohol, bolo to desivé…
A stále si tam bol ty a krvácal si a ja som nevedel, čo mám robiť, tak som ťa len objímal…
Potom prišli záchranári a ja si viac nepamätám. Len ako som sa zobudil v nemocnici a mama sedela pri mojej posteli, opakovala tvoje meno a strašne plakala.
V prvom momente som si myslel… Myslel som si, že si… mŕtvy.“ Posledné slovo temer nečujne zašepkal.
„Bolo to… Neviem to opísať. Akoby mi zaživa vytrhli polovicu vnútorností. Normálne to fyzicky bolelo, ten pocit… Ale nejako som vedel, že až také zlé to nie je. Nechápem ako, ale vedel som, že žiješ. Možno nie si pri vedomí, možno ani nikdy pri vedomí nebudeš, ale si nažive, srdce ti bije a mozog pracuje. Cítil som to.
A mal som pravdu. Ale keď som ťa tam potom uvidel, napojeného na prístroje a s obväzmi na očiach a dozvedel sa, že si a budeš slepý… Nikdy som tak neplakal, nikdy za celý svoj život.
A keď si sa prebral… To šťastie opísať nedokážem.“
Bill zmĺkol. Slzy mu tiekli z očí, stekali po mojom krku a vpíjali sa do plachty. A ja som ho konečne objal a privinul k sebe a pocítil som, aký je tento človek pre mňa dôležitý. Ako veľmi ho milujem.
„Som rád, že ťa mám,“ zašepkal som.
Bill sa rozosmial cez slzy a zodvihol ku mne mokrú tvár.
„Aj ja som rád, bože, ani nevieš ako som rád!“
***
Bol to zvláštny pocit, začínať odznova. A to nielen s bežným životom, ale aj so vzťahmi, či už tým s Billom alebo ostatnými ľuďmi v mojom okolí.
S Billom sme si boli bližší ako kedykoľvek predtým. Teraz sme skutočne vedeli, na čo ten druhý myslí, bolo to až desivé sledovať, ako som napríklad dostal chuť na zmrzlinu a Bill sa vrátil z prechádzky so psami a strčil mi do ruky kornútok s tým, že uvidel stánok, spomenul si na mňa a neodolal. Alebo ako sme raz, keď prišli na návštevu rodičia, odpovedali skoro na každú tretiu z ich otázok naraz tou istou vetou.
No obaja sme si tento dar vážili, obaja sme vedeli, že je to niečo úžasné a boli sme z toho nadšení.
Georg a Gustav niesli zo začiatku moju slepotu ťažko. A nielen kvôli môjmu stavu. Predstava, že by už nikdy nehrali, ich zožierala.
Ale potom sme ich raz s Billom ukecali, aby sa s nami išli prejsť. Sadli sme si na terasu jednej zastrčenej kaviarničky, objednali si horúcu čokoládu a celé štyri hodiny tam sedeli a rozprávali sme sa o tom, čo nám slina priniesla na jazyk. Skoro tak ako pred koncertmi, keď sme rozprávali doslova čo nám prišlo na um a veľakrát to boli samé hlúposti a nikto nás pri tom nesmel vyrušovať.
Keď sme sa vtedy lúčili, obaja ma pevne objali a opýtali sa, kedy si zahráme. Len tak, pre radosť a pre hudbu, bez fanúšikov, ich energie, lásky a radosti. Iba pre nás štyroch.
Myslel som si, že sa tam rozplačem, tak ma to dojalo.
David nebol nadšený, keď sa dozvedel, že ak sa skupina vôbec niekedy znovu dá dokopy, nebude to vôbec skoro. Vyzeralo to skôr na náš koniec než na dlhú prestávku, a ako manažér to niesol veľmi zle.
Ale zvládol to. Za ten čas sme mu prirástli k srdcu a boli sme skôr ako jeho deti než kapela, pomocou ktorej mal zarábať peniaze. A tak bol rád, že som v poriadku.
A ja?
Bol som pokojný, ako nikdy predtým. Život slávnej hviezdy bol úžasný, ale neskutočne náročný, a ja som si užíval dni plné pokoja a pohody, keď som sa nemusel stresovať, ako vyzerám, čo poviem alebo urobím, lebo všade striehnu fotografi a čakajú len na nejaký „prehrešok“, ktorý by mohli predať na verejnosť.
Užíval som si prechádzky so psami, rozhovory s Billom a súkromné večierky s Géčkami.
Žil som jednoducho od sekundy k sekunde, odo dňa ku dňu, od mesiaca k mesiacu a nestaral sa o to, čo bude.
Samozrejme, tá nehoda mala ešte nejakú dohru a súd so šialencom, ktorý dal na pódium bombu, bol celosvetovo sledovaný prípad.
Ten človek, čo to urobil, bol mentálne narušený chudák, ktorý nás nenávidel preto, lebo mal pocit, že ho kvôli nám opustila priateľka. Skončil na psychiatrii.
Na súd som svedčiť nešiel. Nebolo to treba, a aby som bol úprimný, po čase som, hoci som zo začiatku neveril, že som niečoho takého schopný, tomu človeku odpustil.
Zo začiatku som mal pocit, že mi zničil život, no postupne som pochopil, že všetko, naozaj všetko zlé, čo sa nám stane je aj na niečo dobré a život nám nikdy nič nevezme bez toho, aby nám na oplátku niečo nedal.
Mne zobral zrak, ale vrátil mi milovaného brata. Vrátil mi pochopenie, lásku, pokoj, uvedomenie si krás života, ktoré som dovtedy bral ako samozrejmosť.
A tak som nakoniec videl viac, než za celý môj predošlý život.
***
Ležal som na gauči, moje dvojča vyvalené vedľa mňa. Jedli sme chipsy a gumové medvedíky, zapíjali to Colou a pozerali film.
Teda, Bill pozeral, ja som počúval dialógy hercov a Billove výstižné opisy, vtipné hlášky a komentáre, a smial sa. Keď začala reklamná pauza, zobral som z bratovho brucha diaľkové ovládanie a vypol zvuk.
„Ty, Bill,“ ozval som sa po chvíli ticha, „myslíš, že raz bude náš život zase normálny? Ja viem, že to už nebude tak ako predtým, ale… Nedokázal by som sa zaobísť napríklad bez hrania. Viem, že to nepôjde hneď, ale raz by sme mohli zase nahrávať a vystupovať, nie? Chcem povedať, môžeme o tom snívať, nie? Veď sny sa niekedy plnia…“
Miestnosť opäť naplnilo ticho, ale ja som vedel, že Bill sa usmial.
Bill sa usmial a všetko bolo odrazu jasné.
***
Tri roky po Tomovej nehode skupina Tokio Hotel šokovala verejnosť, keď bez akýchkoľvek predchádzajúcich správ či upozornení vydala ďalší album. CD-čko oslávilo obrovský úspech, taký, ako snáď kapela ešte nezažila. Z pultov zmizlo priam behom niekoľkých hodín od spustenia jeho predaja a vynieslo skupine obrovské zisky.
Niekoľko piesní nadlho obsadilo prvé priečky hitparád a skupina s albumom vyhrala tri prestížne ceny MTV.
—–
24.12.2016 hrala skupina v kompletnom zložení malý súkromný Vianočný koncert v Magdeburg-Clube.
autor: WildWind
betaread: Janule
Počet zobrazení (od 15.6.2021): 7
Tom bol euveritelne silný a obdivujem ho, že sa s niečím takýmto dokázal vyrovnať. Mal okolo seba veľa ludí ktorý mu pomohli, krásna poviedka.
Wow. Tak to musím říct, že bylo naprosto dokonalé. Skoro bych to Tomovi až záviděla, takový pevný zázemí a lidi, co ho maj opravdu rádi, o kterých ví, že ho neopustí.
Opravdu nádherně napsaný. ♥
Nemám k tomu slov.. Je to totálně.. Dokonalý… Ze začátku mi Toma bylo líto a ze samé lítosti se mi do očí draly slzy… Ke konci jsem byla šťastná i za něho a z toho štěstí a síly a těch lidí, co kolem sebe měl, co ho drželi nad hladinou, když se potápěl na dno, jsem znovu měla slzy v očích… Prostě dokonalost… <3
Tak toto bolo naozaj neuveriteľné. Tak
silné , plné emócii a pocitov , ktoré
nepochopí asi nikto z nás. Nikto , kto
naozaj také niečo nezažil naplno
nepochopí , ako sa cíti slepý človek.
Ale Tom nebol slepý , Bill bol jeho
očami. Aj napriek strašnej nehode ,
ktorá Toma postihla získal niečo , čo
opäť raz nikto nemá. A to dvojča , ktoré
je tu preňho. Len preňho a pre nikoho
iného , plne venujúce sa mu. Ktoré ho
vypočuje , pomáha , je jeho druhou –
vidiacou- osobou.Veď nie nadarmo sa
hovorí , že je to jeden človek rozdelený
do dvoch tiel. V tomto príbehu sa to
potvrdilo asi najviac zo všetkých
jednodielok , čo som kedy prečítala. A
že to bolo dosť veľa jednodielok. Budem
sa opakovať ale je to proste
neuveriteľne silný príbeh a ako si
hovorila , vieme si h o každý z nás
super doplniť 🙂 DOKONALOSŤ
Ďakujem veľmi pekne za komentáre, naozaj ma potešili! 😀 Som rada, že sa vám poviedka páčila. 🙂