autor: misi
Tma. Existuje snáď niečo krásnejšie? Niečo tajomnejšie? Skryješ do nej celý svet a cítiš sa tak voľný. Nič nevidíš. Ani to, čo by ťa mohlo tešiť, no hlavne to, čo by ťa mohlo raniť. Necítiš žiadne pocity. Je to ako blúdiť ničotou a stále je to lepšie ako zapáliť svetlo a pozrieť sa tvárou v tvár realite.
NIE. Som príliš slabý!
Zvládneš to!
Nedokážem mu ublížiť!
A čo ty?!
Ja nie som dôležitý.
To nie je pravda! Máš rovnaké právo na život! Právo na šťastný život!
Som šťastný!
Nie si!
Nie som. Prečo?
Pretože ho miluješ.
Láska je krásna.
Láska bolí!
Neopustím ho!
Radšej sa budeš zožierať?!
Nezožieram sa!
A čo teda robíš?… ubližuje ti a ani o tom nevie… nechápe ťa… nikdy ťa nepochopí… nemiluje ťa… nevie… nechápe… nemiluje!!!!!!
„TICHO!!“ odrazilo sa od štyroch stien tmavej izby.
Áno. Aj on to skúšal. Stratiť sa v tme. Chvíľami sa mu to aj darilo. No tie hlasy. Boli v jeho hlave a nedovolili mu, aby bol rozumný.
Alebo mu snáď chceli pomôcť? Chceli mu posvietiť na cestu? Kto boli? Nikdy predtým ich nepočul! Boli to anjeli? Alebo démoni? Jediné, čo bolo isté, že sú v jeho hlave a nedajú mu pokoj. Dokedy? Kým nespraví to, čo chcú?
„Nechcem! Nemusím!“
je to tak správne
„Láska je správna!“
táto je proti pravidlám
„Hlúpe pravidlá!“ zvreskne a chytí sa za hlavu.
Nikdy nebudete šťastní
„Sme šťastní!“ krúti hlavou.
to si len nahováraš. On ťa už dávno opustil!
„To nie je pravda!“
Zmier sa s tým. Už nepríde. Dnes už nie. Baví sa. A ty?
„Príde! Mešká!“
stále tak naivný
„Miluje ma!“
raz ťa to zabije!
„Nikdy!“
zblázniš sa!
„Dajte mi pokoj! Choďte preč!“
si blázon!… blázon… blázon…
Slová, ktoré znejú v hlave, neprestávajú deptať. A človek je dôverčivý tvor. Ľahko uverí…
**
TIK… TAK… TIK… TAK…
Čas je neúprosný. Neporaziteľný nepriateľ.
…KLOP… KLOP… KLOP… KLOP…
Pomalé kroky sa ozývajú miestnosťou.
A ona je stále tu. TMA. Chráni… ubíja.
Kroky stíchli, roztrasená ruka odhrnula záves. Nič.
Kde si?
Oprel sa o parapet a rozhliadol sa po tmavej miestnosti.
Všetko je ako má byť. Každý predmet stojí na svojom mieste. No on aj tak nie je spokojný. Stále mu niečo vadí.
To oni ho o tom presvedčili.
„Bude to tak správne,“ stále opakovali
Načo ešte čaká? Chce snáď vidieť jeho tvár, keď bude odchádzať? Chce vidieť jeho pocity? Alebo mu len chce ublížiť? Nie. Dúfa, že ho zastaví.
Že príde a pomôže mu zabiť tie hlasy. Všetko bude dobré.
Ale on tu nie je. Nepomôže ti. Opäť, ako vždy, keď ho potrebuješ.
Dobiedzajú doňho a on stále váha. Nevie, či im má uveriť. Ale veď oni sú jediní, ktorí sú s ním.
Štíhla ruka zdvihne cestovnú tašku.
Vykročí ku dverám…………. Zaváha.
Choď!
Ale-…
Bež! Nepotrebuješ ho! Len ťa ničí!
Ja… on-…
Tak utekaj!
A on im znovu uveril.
Buchli dvere a v prázdnom byte zostala už len jemná vôňa. Chcela tam zostať večne a pripomínať, kto tu bol, a odišiel. Kto sa rozbehol do neznáma, sám, len so svojimi démonmi v tme.
Stratil sa ako tieň. A bol tu vôbec niekedy? Možno on bol tma. Klam a ilúzia ustráchaného klbka, ktoré sa trasie plačom, za tmavým rúškom noci…
**
Zašramotili kľúče, dvere sa otvorili. Bytom sa ozývalo ticho.
Znovu to nezvládol. Nebol dosť silný, aby ho opustil! A ani jeho démoni nie.
Zničene sa posadil na pohovku a unavene zavrel viečka.
V jeho hlave sa ozývalo čosi podivné. Bolo tam ticho. Hnevajú sa snáď naňho? Áno! Je slaboch!
Pohŕdavo odfrkne sám nad sebou. Už sa pomaly začína nenávidieť. Je nanič!
Zadrží slzy, pevne stisne viečka. Prosí spánok, aby prišiel a zmazal mu spomienky. Až potom bude dosť silný. A keď sa zobudí, bude pri ňom On. Možno, aspoň raz.
A spánok prišiel. Zľutoval sa nad úbohým stvorením, nachvíľu ho vymanil z pazúrov mizérie a prijal ho do svojej oslobodzujúcej náruče…
**
Cvakla zámka, dvere sa opäť otvorili. Pár kĺzavých krokov privádzalo do miestnosti dredatáho chlapca.
Aaaaaaaaaa!!!!
Nemý výkrik temnej krásky. Nikto ho nepočul, ale ona tam už nebola. Tma. Teraz ju pretrhlo ostré svetlo, dráždiace oči, a ona sa s jediným výkrikom stratila preč, tak ako ten prízrak s havraními vlasmi.
Teraz to bolo svetlo, ktoré vládlo miestnosti a odhaľovalo realitu.
Bola až priveľmi pravdivá, a aj tak sa zdalo, že klame.
Aj svetlo totižto veľa vecí skryje. Niektoré veci v ňom nevidíme.
Unavene si pretrel oči. Ale ani to mu nepomohlo, aby si všimol klbko na gauči.
Len tá opojná vôňa pripomínala, že tu býva ešte niekto iný.
S úsmevom prešiel pár krokov a dvere do spálne sa za ním zaklapli.
Ale čo ak sa raz vráti a tá vôňa tu už nebude?
Chcela by zostať naveky ale… čo ak raz zmizne?
Zostane naďalej oslepený svetlom, alebo sa ponorí do tmy, konečne otvorí oči a uvidí svoj milujúci prízrak?
autor: misi
betaread: Janule
Hm newiem čo na to povedať!!!
Krasne škoda že smutne!!
to je krasný!
krásně smutné ale nejak sem to nepochopila
pěkny … 🙂 chvilkama sem se v tom trochu ztracena,ale jinak moc hezky