Dievčatko

V kostole sa už zhromaždila pekná hŕstka ľudí.

„Nezabudli na neho,“ šťastne pošepkal Tom chlapcovi vedľa seba.

„Pravdaže nezabudli,“ ubezpečil ho chlapec stojaci vedľa neho z druhej strany – takmer už dospelý muž.

Bolo to presne tri roky, čo Bill zomrel pri dopravnej nehode. Pre Toma skutočne ťažké tri roky. Všetci ho síce ubezpečovali, že on za to ani najmenej nemôže, ale Tom vedel pravdu. Na bratovej smrti mal najväčšiu vinu. Keby sa s ním vtedy nepohádal a nevyhodil ho zo svojej postele, Bill by nenasadol do taxíka, ktorý ho nikdy nemal dopraviť do cieľa jeho cesty…

Tom sa s tým pokúšal žiť, to áno, ale i keď sa po čase začal tváriť, že na to už nemyslí a že to zvláda, nebolo to tak. Ak mal pravdu povedať, za posledný rok sa to len zhoršilo.

Ale teraz už bude dobre, to vedel. Dnes sa so svojou láskou hodlal znovu stretnúť. Nikto o tom, že už je úplne pripravený a vo vrecku má skrytú žiletku nevedel a Tom, hoci bol nervózny a nedočkavý, to na sebe nedal znať. S tajením už mal nemalé skúsenosti.

ooo

Tom sa snažil počúvať kázeň farára, ale pred očami mu stále vybiehala Billova tvár. Spomínal na to, ako mu prvý raz vyznal lásku. Ako raz Billa skoro podviedol, ale našťastie len skoro – Bill sa o tom nikdy nedozvedel a Tom bol rád, pretože by mu isto neuveril, že to ich vzťah len posilnilo. Vtedy si totiž Tom uvedomil, že Billa mu nikto nikdy nemôže nahradiť – že je preňho jediný. A spomenul si aj na tú noc, keď život stratil zmysel. Tom nemal dobrú náladu a Bill prišiel do jeho izby a provokatívne sa začal prevaľovať na jeho posteli. Vtedy otrávene povedal Billovi, že teraz nemá chuť a nech ide preč. A on išiel. Natrvalo. Spomínal, ako prišiel na miesto nehody, auto úplne roztieštené, všade polícia, hasiči, záchranka, plno ľudí a Bill – práve ho vybrali z auta, keď tam prišiel – jeho telo celé dolámané a jeho hlava… DOSŤ!

Opäť sa pokúsil vrátiť sa do reality a vnímať kňazové slová, ale napadla ho myšlienka, ako vyzeral Bill vtedy a ako asi vyzerá teraz – po troch rokoch zakopaný pod zemou, a tá myšlienka ho donútila vybehnúť ku dverám kostola. Niektorí ľudia na neho súcitne pozerali, ale nik sa ho nepokúsil zastaviť.

Sadol si na múrik pred kostol, zložil hlavu do dlaní a plakal. Po pár minútach sa trochu ukľudnil, zodvihol hlavu a zbadal drobnú postavu, ktorá na neho hľadela. Dievčatko malo najviac štyri roky. Malo blonďaté vlásky a modré očká, ktorými pozeralo veľmi zvedavo, ale aj akosi dospelo.

„Ahoj,“ oslovilo dievčatko Toma.

Tom sa usmial, i keď mal stále v očiach slzy.

„Ahoj,“ odpovedal jej.

„Ako sa voláš?“ spýtalo sa dievča a drobnými krôčkami pricupitalo k Tomovi a sadlo si mu na koleno.

„Tom,“ predstavil sa jej mierne zmätený chlapec.

„Ja sa volám Niki.“ Chvíľu na neho len tak hľadela, a potom povedala:

„Ty si smutný.“

„Áno, som,“ slabo sa pousmial Tom a pohladil Niki po blonďatých vláskoch. Chcel sa jej niečo spýtať, ale Niki akoby čítala jeho myšlienky.

„Moja mamička je dnu,“ ukázala na kostol, „musela som ísť na chvíľu von, lebo sú tam všetci smutní.“

Zadumane si Toma prezerala.

„Bol to tvoj kamarát?“ spýtala sa.

„Bol to môj brat, dvojča,“ opravil ju Tom a po líci mu stiekla jedna slza. Dievčatko zdvihlo ruku a prstom mu pomaly slzu utrelo.

„Aj ja by som plakala, keby mi umrel braček,“ povedala Niki a už len pri tej predstave jej po líčkach stekali slzy.

„Mal som ho veľmi rád. Ako nikoho na svete,“ zdôveril sa Tom.

„Veľmi, veľmi rád?“

„Áno,“ priznal Tom.

„Vidím to v tvojich očiach. Aj on to videl,“ ubezpečilo ho dieťa, ktoré chápalo lásku úplne inak a Tom musel uznať, že tak nejako správnejšie ako väčšina ľudí.

Dievčatko zosadlo z Tomovho kolena, sadlo si na múrik vedľa neho a chytilo jeho ruky do svojich.

„Niečo ťa trápi,“ to nebola otázka.

„Áno,“ Tom pozrel na to bystré malé dievča, “ áno trápi. Vieš, urobil som hlúposť. Povedal som, čo som povedať nemal. Predtým, ako zomrel, sme sa pohádali.“

„On ti už dávno odpustil. Odpustil ti hneď potom. Tiež ťa mal veľmi rád.“

„Kiežby,“ zlomene vzlykol Tom a opäť sklonil hlavu do dlaní. Niki ho pohladkala po chrbte.

„Mal ťa najradšej na celom svete. Nechce, aby si sa preto trápil. A už vôbec nechce, aby si si pre to vzal život. Stále ťa miluje,“ šeptom dokončilo dievča.

Tom prekvapene zodvihol zrak a oči mu padli na prázdne miesto, kde ešte donedávna sedela jeho spoločníčka. Zmätene sa obzeral, ale nebola tam.

Vtedy si naplno uvedomil, čo povedala a opäť sa rozplakal. Bol to Bill. Alebo posol, ktorého poslal…

„Tak tu si,“ povedal hlas za ním, “ s Gustavom sme sa už o teba báli.“ Kamarát si ho ustarostene obzeral. „Nechceš sa vrátiť dnu?“

Tom ešte raz vzlykol, utrel si slzy a už chcel kráčať za kamarátom, ale po pár krokoch akoby si to rozmyslel.

„Počkaj,“ povedal čo najpevnejším hlasom. Pribehol ku košu na odpadky, z vrecka vybral žiletku a hodil ju dnu…

autor: Licona (mapa)
betaread: Janule