Dúhový pride 1/4

Bill sa neochotne obliekol do červeného trička s nápisom „mama otec dieťa“ a nahnevane si prekrížil ruky na prsiach. Nechápal, o akej tradičnej rodine to jeho matka neustále rozpráva, keď on žiadnu skutočnú rodinu nikdy nemal. Jeho otec ich opustil, keď bol ešte maličký, a matka sa nikdy znovu nevydala. Pár krát s niekým chodila a snažila sa mu nejakého toho otca zabezpečiť, ale väčšinou to dopadlo tak, že keď vypadli, tak si vydýchol. Len raz sa zoznámila s mužom, ktorého by za otca bral… a toho sa zbavila priam megarýchlo.

„Netvár sa tak. Sme tu pre dobrú vec. Musíme im dať najavo, že to, čo hlásajú, nie je správne,“ oslovila ho matka, len čo sa dohovorilas jednou z mnohých prítomných matiek. On však len prevrátil oči a nič na to nepovedal. Túto debatu už viedli niekoľko krát a vždy to bolo bezvýsledné. Najskôr sa ju snažil presvedčiť, že je to zbytočné, pretože oni svoj názor isto nezmenia. Neskôr sa jej dokonca snažil naznačiť, že možno s ňou jej názor až tak úplne nezdieľa… Ale to bolo ešte horšie. Vždy sa priam rozohnila v snahe urobiť z homosexuálov tých najzvrátenejších úchylákov, až sa jej začal báť. A tak s tým radšej prestal a už len mlčal.

Organizátori začali usmerňovať ľudí a pripravovať ich na začiatok pochodu. Bill sa ešte viac schúlil sám do seba a takmer nenávidel svoju matku za to, že ho sem priviedla. Nechcel tu byť. A nechcel, aby ho tu videli. Chcel sa zahrabať niekam pod perinu a všetok ten rozruch prečkať. Necítil sa tu dobre. A nešlo len o fakt, že musel prezentovať niečo, v čo neveril. On sem totiž ani trochu nezapadal. Bol oblečený celý v čiernom, vlasy mal prefarbené na čierno a upravené do strapatého účesu, a dokonca aj oči mal orámované čiernou ceruzkou. Videl, ako sa naňho všetci pozerajú. Pre niekoho bol emo, na iných pôsobil ako buzerant. Presne toto slovo začul od jedného chlapíka s pivným pupkom takým veľkým, že si cezeň nevidel na šnúrky od topánok.

„Môj syn nie je homosexuál. On je len umelec. Spevák. Veľa spevákov sa maľuje. Ten z Him, The Rasmus, Green Day…“ vymenovávala jeho matka presne to, čo jej Bill opakoval stále dokola snáď tisíc krát, len aby ju presvedčil. Dokonca jej ich aj vygooglil, aby jej mohol ukázať, že sú buď ženatí, alebo minimálne chodia so ženami. Trvalo to dlho, ale podarilo sa mu ju presvedčiť. Zdalo sa však, že ostatní účastníci pochodu tieto informácie nemajú. Jeho matka pôvodne aj trvala na tom, aby sa dnes nemaľoval, ale… on to nemohol neurobiť. Namaľoval sa hlavne na truc. Keď už tu musel byť…

Zástup ľudí v červených tričkách sa konečne pohol a on nevedel, či má byť preto rád, že sa to konečne začalo, a teda že to aj skončí, alebo byť naštvaný, pretože sa začína tá najhoršia časť – prechádzať ulicami a ukazovať ľuďom, že „verí v tradičnú rodinu“. Časť pochodu bola naplánovaná tak, aby sa míňali s druhým pochodom. Tým dúhovým. Dostali dokonca plánik s trasou pochodu a časom, kedy sa to má stať. Bill počúval reči všetkých tých ľudí naokolo a bolo mu z nich zle. A keď sa blížili k miestu, kde sa mali stretnúť s „dúhovými“, mal chuť utiecť a niekam sa schovať. Hanbil sa za to, že tu bol. Že si ho budú spojovať s tými zabednencami. Mal chuť sa na nich rozkričať a povedať im, že sú to hlupáci a idioti a že nič nevedia… a jeho matka s nimi tak zanietene diskutovala a so všetkým súhlasila… Keď sa doňho začal obúvať jeden manželský pár aj s takmer dospelým synom a presviedčať ho, že by sa nemal maľovať, pretože vyzerá ako jeden z tých úchylákov, radšej sa presunul na okraj davu a reálne zvažoval, že by odtiaľ utiekol. Keby tak šli popri nejakej uličke, do ktorej by mohol prekĺznuť a schovať sa… ale, bohužiaľ, stál na opačnej strane davu – práve na tej, ktorá sa mala míňať s druhou skupinou. Keď ich zbadal v diaľke, musel sa ironicky uškrnúť. Bolo ich snáď niekoľko tisíc. Oproti nim ich pomerne malá skupina vyzerala priam smiešne. Keď sa priblížili tak, že dokázal rozoznávať tváre, chcel sa presunúť na inú stranu, no vtedy sa k nemu postavil muž, s ktorým sa pred tým rozprávala jeho matka, a dal mu ruku okolo ramien.

„Len sa na nich pozri, buzerantov. Predvádzajú sa tu, akoby im patril svet, a pritom sú nechutní. Úchyláci. A akí sú zmaľovaní niektorí. Ako ty. Mal by si sa prestať machliť, lebo ťa budú považovať za jedného z nich a zle skončíš. Mal by si viac myslieť na svoju mamu a nie len na seba,“ mlel chlapík a Bill si všimol, ako sa jeho matka spokojne usmieva. Bill sa snažil v dave nájsť niekoho, kto by k tomu chlapovi mohol patriť – nejakú ženu a dieťa. Veď by sem, hádam, neprišiel chlap sám, či áno? Zdalo sa, že sa jeho matke páči… a to on nechcel. Nechcel, aby sa im práve tento nepríjemný človek nasáčkoval do života. Keď nenašiel nikoho, kto by si správanie toho muža všímal, nešťastne sklopil zrak. Nechcel sa dívať naňho ani na ľudí v druhom pochode. Všetci tam vyzerali tak šťastne a veselo… chcel tam byť. S nimi. Aj on sa chcel tak cítiť…

„Tam sa pozeraj,“ ucítil zrazu mužovu ruku na svojej brade, ako ho nútil zdvihnúť hlavu a pozerať na dav, ktorý už skoro míňali. „Len sa na nich pozri. Treba im dať najavo, ako nimi pohŕdame, akí sú nechutní! Vidíš tých dvoch, ako sa olizujú? Odporné!“ Bill sa pozrel na dvoch asi dvadsaťročných mužov, ktorí si vymieňali nežné pusinky. Podľa neho na tom nebolo nič nechutné. Mali sa jednoducho radi. „A najhoršie na nich je, že niektorých ani nerozoznáš. Vyzerajú úplne normálne. Človek sa s nimi baví, považuje ich za priateľov a potom zistí, že sú to úchylovia, čo ho celý život klamali. Odporné. Mali by nosiť nejaké znamenia, aby ich človek vedel rozlíšiť,“ pokračoval chlapík vo svojom monológu, až mu z toho začalo byť zle. Toto, hádam, ten idiot nemyslí vážne!

„To už trochu preháňate, nie? Oni za to predsa nemôžu. Narodili sa takí. Ide len o to, aby si to nechali pre seba a neobťažovali s tým ostatných. Ľudia, čo majú rakovinu alebo inú chorobu predsa tiež nechodia po ulici a nedožadujú sa špeciálnej pozornosti,“ upozornila muža jeho matka a Bill nevedel, či sa má smiať, alebo plakať. Radšej sa preto zahľadel na dav, ktorý okolo neho prechádzal. Dúfal, že jeho nešťastný výraz a to, ako si rukami vehementne schováva ten hlúpy nápis na tričku, im dá všetkým dostatočne jasne najavo, že tu nie je dobrovoľne. Prechádzal pohľadom po všetkých tých ľuďoch a bolo mu stále viac a viac do plaču. Videl tam celé rodiny, rodičov aj starých rodičov, ktorí prišli podporiť svoje inak orientované dieťa. Videl tam jednotlivcov aj páry – rovnako hetero, ako aj homo, a všetci títo ľudia kráčali svorne vedľa seba a bavili sa. Videl matku, ktorá sa spokojne usmievala na svoju dcéru a jej priateľku, a videl otca, ktorý tlačil vozíček priateľa svojho syna, zatiaľ čo ten ho držal za ruku a za druhú viedol svoju malú usmievavú sestričku. Bola to krásna rodinka, všetci tmavovlasí, až na blonďatého priateľa. Napadlo ho, čo by asi urobila jeho matka, keby jej povedal… Pohľad mu padol na ďalšiu skupinku deciek tak v jeho veku. Blonďavý chalan zrejme so sestrou, ďalší blonďák a hnedovlasý chalan veselo sa baviaci na tom, ako očumovali kamarátovej sestre zadok v kratučkej sukni a ako ju to hnevalo.

Vedľa nich bol vyšší chlapec vo voľnom oblečení a s dredmi. Billovi sa zazdalo, že ho už niekde videl, a tak sa naňho zahľadel lepšie. Pôsobil trochu ako frajer, s pearcingom v pere a drzým úsmevom. Evidentne si nerobil nič z toho, že bol tu, v dave dúhového pochodu a na sebe mal obrovské tričko s nápisom: „Mám rád vtákov. Máš s tým problém?“ Bill sa musel napriek smútku pousmiať. On by nikdy nenabral odvahu si niečo také obliecť, ani keby šiel v tom dave s ním. Naposledy dvihol pohľad k mladíkovej tvári s úmyslom ešte raz sa presvedčiť, ako vyzerá sebavedomie a šťastie vpísané v tvári mladého chalana, keď aj ten mladík pozrel jeho smerom a uväznil tak jeho pohľad. Boli od seba vzdialení niekoľko metrov, no sila toho pohľadu bola taká obrovská, že Bill nedokázal odtrhnúť oči od tých jeho. A čím boli k sebe bližšie, tým viac ho ten pohľad opanoval. Keď sa konečne míňali, takmer vykročil k nemu, no ťažká ruka na jeho pleci mu v tom zabránila. Otočil preto aspoň hlavu, aby nestratil tie oči, a ani si pri tom neuvedomil, že mu z kútika oka unikla jedna osamelá slzička. Ten druhý mladík si to možno aj všimol, pretože Bill zaznamenal pohyb, akoby sa chcel vydať za ním, no aj jeho niekto stiahol späť. A potom už boli príliš ďaleko. A on si uvedomil, že nikdy nebude patriť sem. Že celou svojou bytosťou patrí do dúhového pridu.

autor: Jasalia