Kde sú dvaja šťastný…

autor: Sisa

Tiché zvonenie mobilu sa tlmene ozvalo do tmy. Raz, druhý raz, tretí raz. Rozsvietila sa lampička a niečia ruka vybrala mobil z kabelky.
„Tomi, sú 4 ráno…“ ozval sa rozospatý hlas.
V sluchátku bolo ticho.
„Tom? Si tam?“
„Áno…“ aj v jeho hlase bola únava, „áno, sme tu, Bill.“
„No? Tak… tak prečo voláš?“
Chvíľu bol počuť len jeho tichý dych, jak šumí do ticha. Potom sa ozval znovu.
„Vieš, Bill, ja som premýšľal. Celu noc… dlho, už od rána.“
Mlčal.
„Premýšľal som o nás dvoch…“
„Áno, láska, ale… nemôže to teraz počkať? Sú 4 v noci a ja…“
„Nie,“ znelo to mierne, aj cez to sa však kdesi hlboko v jeho hlase čosi zachvelo. Netrpezlivosť… alebo zloba. „Nie, toto je dôležité, Bill.“
Posadil sa na posteli a mierne zakrútil hlavou: „No dobre. Tak čo máš na srdci?“
„Milujem ta, Bill. Vieš to?“
„Viem. A ja teba tiež. Ale to už sme si predsa povedali toľkokrát.“
„Povedz to znovu.“
„Čo?“
„Že ma miluješ.“
Ticho povzdychol a zopakoval: „Milujem ta, Tom.“

Chvíľu bolo ticho. Potom sa v sluchátku ozval jeho tichý smiech. Dlhý, zúfalý smiech. „Pamätáš, Bill, ako sme sa stretli?“
Pomali si pritiahol prikrývku k telu. Niekde v žalúdku sa ozvala nevoľnosť. Ten smiech ho znepokojil – veď týmto spôsobom sa nikdy nesmial. Niečo sa stalo.

„Ako- ako by som mohol zabudnúť, Tomi. Tam v parku, kam-„
„-si chodieval každý deň venčiť psa. Toho rozkošného malého pudlíka. A tam som ta aj prvý raz uvidel.“

Ticho povzdychol.
„Trvalo mi poriadne dlho, než som sa ta odhodlal osloviť. A keď už som sa do toho konečne dal, povedal som najväčšiu somarinu, aká ma mohla napadnúť… Pamätáš, čo to vtedy bolo?“
„Eh… Tomi, ja neviem. A nebolo by vhodnejšie nechať to na zajt-„
„Povedal som: „Prepáčte, neviete, koľko je hodín?“ A ty si mi to s úsmevom povedal. No, a – to bolo všetko, pamätáš. Odišiel som a na nič viac so sa nezmohol… Aký som to bol ale idiot.“
Niečo mu hovorilo, aby zavesil. Počúval však ďalej.
„A potom, jedného dňa, ti ten tvoj pudlík ušiel. A bol som to ja, kto ho našiel, jak očuchával popolnice na kraji parku. Okamžite som ho poznal, veď som ho s tebou toľkokrát videl. A potom, keď som ta uvidel, ako ho bezradne hľadáš všade možne, vedel som, že toto je moja šanca. Buď teraz alebo nikdy. A tak som k tebe pristúpil a ako tvoj hrdina ti dal tvojho roztomilého malého miláčika. A odteraz to už poznáš… že áno?“
Chvíli neodpovedal. Potom ticho zašeptal:
„Prečo mi to celé hovoríš?“
„Vieš, Bill, láska moja, preklínal som sám seba. Dlho, moc dlho. A nemysli si, naozaj som si viac než raz povedal, že som asi blázon. Že som len príliš podozrievavý. Čo som mal, no čo? Len pár hlúpych drobností… cudzie vône z tvojich tričiek… pár nocí za sebou, kedy si sa trochu oneskoril… Samé maličkosti, hlúposti. Lenže ja som proste taký, vieš. Veď ma poznáš. A tak som sa jedného dňa rozhodol zbaviť sa toho hlúpeho pocitu. Uistiť sa, že sa nemám čoho obávať. Že som pre môjho krásneho Billa stále všetkým tím, čo je pre mňa aj on. Proste som musel mať istotu, vieš…“
Ticho vydýchol.
„A tak som si dodal odvahu… zobral auto a – sledoval ťa večer do mesta.“
A znovu bolo ticho. Dlhé, dusivé a neznesiteľné ticho. Keď sa potom znovu ozval, jeho hlas už nebol kludný. Triasol sa neovládateľným žiaľom.
„Nemusel som ani vystúpiť z auta, aby som ťa videl ho obíjať a bozkávať. Vlastne som nemusel ani vojsť do toho motelu, aby som ho uvidel, ako ťa vedie do svojej izby. Nemusel som ísť do záhrady a pozrieť sa dovnútra oknom, ako-“ jeho hlas sa zlomil. Chvíľu mlčal a márne sa pokúšal zadusiť svoje vzlyky, „-ale ja som to urobil. A videl som všetko… úplne všetko…“

„Nie…“ zašepkal ticho, zatiaľ čo studená slaná kvapka stiekla po jeho ľavej tvári, „…Tomi, prečo…“
„Áno, správne, Billi. Prečo…“ jeho rozrušený dych šumel v sluchátku stále rýchlejšie. V zármutku sa ozval hnev. „Toľkokrát som sa toho večera pýtal sám seba. Prečo? Čím som bol pre teba zlý, že si mi to musel urobiť? Čím som bol pre teba tak hrozným priateľom, že si mi musel klamať a ponižovať ma tím…? Prečo! Prečo si musel byť taký?“
„Prosím… Tomi, prosím prestaň… ja ti to vysvetlím-„
„Nepozeral som sa na vás dlho, Bill. Ale ta chvíľa mi stačila. Šiel som späť do svojho auta, zatiaľ čo si ty ďalej zraňoval moje srdce… a znovu… a znovu. Celý svet sa mi tej noci zrútil, vieš. Celý svet spadol do prázdnoty a mne zostala už len jedna jediná vec… – vieš aká vec to bola, Bill?“
Ale on neodpovedal. Plač zúfalstva sa dral z jeho vnútra.
„Ach, Billi, keby si vedel… keby si len vedel. Ta vec – ta strašná vec… ktorú teraz držím v ruke. Čo myslíš, že čaká tam vnútri, na konci hlavne? … Spasenie? Peklo? Alebo nebo? Kto vie, Billi, kto vie… A tak som tam sedel a hľadel som priamo do tej šialenej zbrane, ďalej a ďalej, a auta medzitým prechádzali, dážď padal a ja som premýšľal. Veľa som premýšľal… tak ako dnes.“
„Nie – Tomi… nerob to, prosím,“ predralo sa z jeho úst medzi vzlyky. Lenže on sa len zasmial.
„Ale, ale, Billi.. môj sladký Billi. Neurobil som to vtedy… a neurobím to ani teraz. Rozmýšľal som totiž strašne dlho a o strašne veľa veciach. O mne, o tebe. O ňom. A neurobil som to – ale nie kvôli tomu, že by som nemal odvahu… to ani v najmenšom. Niečo som si totiž uvedomil. Niečo, čo mi dodalo nádej… niečo, čo mi vnuklo tu šialenú myšlienku. Koniec koncov, nebol som to predsa ja, kto podvádzal…“
Jeho vzlyky sa v sekunde zarazili. Strašná predtucha stiahla jeho srdce strachom. A on sa znovu zasmial. Zle, nenávistne.
„A tak som si počkal, až vystúpiš von, nasadneš a odídeš. Potom som vystúpil z auta, prešiel pomaly ulicu a vošiel do motelu. Šťastie mi prialo a on za sebou nezavrel dvere. Mohol som to teda spraviť pekne rýchlo a potichu.“
A znovu sa do nočnej tmy strčilo ticho, prerušované len trhaným dychom. Tento krát však nemalo dlhé trvanie.
„Mal si ho vidieť, ten výraz v jeho tvári, keď som namieril tu zasranú hlaveň do jeho tváre. Mal si vidieť, ako sa celý rozklepal, ako malý smrad, čo kradol v kuchyni. Mal si vidieť, ako sa mu podlomili kolena. Ale ja som to nechcel hneď skončiť… nie, to nie. Ani v najmenšom. Miesto toho som si tam sadol a potom sme sa… – rozprávali. Dlho do noci. Bol som k nemu milý, pozorný a trpezlivý, ako k priateľovi. A vieš ty čo? On mi ani nebol schopný odpovedať na tu jediný prostú otázku – otázku „Prečo?“ Zvláštne, že áno…“
Pousmial sa a pokýval hlavou. A jeho výraz sa znovu zmenil.
„Ale potom ma omrzel. Ale ešte som to nechcel skončiť, nie, ešte nebola ta správna chvíľa. To muselo mat lepší koniec, nie jen jeden hlúpy výstrel v spiacom moteli. A tak som mu najskôr rozbil hubu, až stratil vedomie. No… a potom – potom som ho zaniesol do kufra, zamkol zámok a odišiel… Dal som ti vedieť, že budem celý deň v práci. A od tej doby, drahý Bill, premýšľam…“
Stál v strede izby a slzy mu bezmocne stekali po tvári.
„Tomi… Tomi, láska, prosím… Neurob nič… ne..-„
„Zobudil som ho pred chvíľou… sotva sa hýbal. Asi stratil veľa krvi, vieš. Je mi to ľúto. Vždycky som ale chcel byt spravodlivý a pozorný k ostatným, a tak aj jemu dám to, čo si zaslúži… čo ty na to, Andreas? Povieš Billovi, ako moc ho miluješ?“
Jeho stuhnuté prsty zovreli kŕčovito sluchátko telefónu. Vzápätí sa kdesi na druhej strane ozval zvuk strhávanej náplasti a tiché zastenanie.
„Billi…“ ktosi ticho zašeptal. „Billi, pomôž mi.“
„Andreas…!“
Tupá rana zaznela tichom.
„Povedz mu to. Povedz mu to, Andreas.“
„Milujem ta, Billi…“ jeho hlas slabol a silil, akoby zbieral všetky sily, ktoré mu ešte zostávali.
„Vidíš?“ v Tomovom hlase sa ozvala irónia. Zvuk nabíjanej pištole.
„Tomi! Nie!“ vykríkol vystrašene.
„Ale prečo, Bill? Prečo? Pýtam sa teraz aj teba, aj keď viem, že mi nedáš žiadnu odpoveď. Rovnako ako on, aj keď som sa ho pýtal tak dlho a usilovne. Miesto toho sa triasol pri pohľade do hlavne zbrane, do ktorej som ja hľadel tak dlho bez mrknutia oka. Nikto z vás mi nedá odpoveď, a mne tak nezostáva, než urobiť tu jedinú vec! Tu jedinú vec, ktorá ešte zostáva…“
Čo si zašušťalo a tlmene stenanie vyšlo z Andreasovích úst.
„Povedz s bohom, Andreas.“
„Billi… nenechaj ho…“
„Tomi!“
„Povedz s bohom, priateľ…“
Desivá rána prerušila nočné ticho. Vykríkol a ten výkrik bol plný všetkej tej hrôzy, ktorá ho zbavovala rozumu. A on sa smial.
„Ach, Bill, mal by si ho vidieť. Čo je z neho teraz… Vážne, vážne je to ešte väčšia troska ako bol predtým…“ nová vlna neovládateľného smiechu zachvátila jeho hrdlo. A on plakal, plakal dlho a zúfalo, uvedomujúc si svojej obrovskej viny. Viny, ktorá sa miesila s nenávisťou a bez mocou, so šokom a zlobou. A v sluchátku bolo znovu ticho.

„Je mi to ľúto, Billi…“ Jeho hlas bol opäť kludný a tichý. „Je mi ľúto, že to muselo skončiť takto. Poviem už jen jedno. Si nádherný chlapec a urobil si ma šťastným.“
Jeho hysterický plač skoro prehlušil jeho slová.
„Bol si pre mňa všetkým. A mne sa zviera srdce pri pomyslení, že už nič nebude ako skôr… Prosím ta o odpustenie, Billi. Láska moja.“
Ozval sa druhý výstrel a… potom už neprehovoril.