Spolu s ostatnými vojakmi vtrhol do jednej z miestnych krčiem. Držal sa trochu vzadu. Nechcel vyvolávať konflikty. Ticho si sadol k stolu medzi ostatných a vypil si svoje víno. Sedeli tam dlho do noci kým sa odobrali do izieb. Chlapec odchádzal medzi poslednými a rozhodne v sebe nemal toľko alkoholu ako ostatný a jeho posteľ mala dnes v noci ostať prázdna. Nechystal sa znásilňovať dedinské ženy tak ako ostatný. Nevyznal sa tu a tak vkĺzol do prvej z izieb a odpoveďou mu bolo tiché vypisknutie. Pokúsil sa zaostriť v tme, ktorú pretínalo len svetlo zapálenej sviečky. Uvidel rozmazaný pohyb, a tak tým smerom otočil hlavu. Na poslednú chvíľu sa uhol predmetu, ktorého úlohou zrejme bolo zasiahnuť jeho hlavu, a pritisol osobu na stenu. Prezeral si chudé telíčko, ktoré sa pod jeho rukami znateľne triaslo. Počul zrýchlené dýchanie. Prekĺzol očami po strachom stiahnutej tvári a zadíval sa do nádherne hnedých očí plných strachu a nedôvery.
Ohnal sa mečom a ticho kríkol, keď v bruchu zacítil štipľavú bolesť. Na poslednú chvíľu sa mu podarilo ubrániť sa.
So zatajeným dychom sledoval čiernovlasého chlapca, ktorého držal pevne pritisnutého na stene. Pomaly uvoľňoval zovretie rúk. Nedokázal spustiť pohľad z chlapcových vyplašených očí.
„Prosím.“ Zašepkal chlapec vyplašene a tenké prsty obmotal okolo dredáčovych zápästí. Naozaj sa bál. Všetci okolo rozprávali, že vojaci so susedného kráľovstva sú zlý a radi ubližujú, a on teraz jeden stál oproti nemu a držal ho pritisnutého ku stene.
„Ako sa voláš?“ spýtal sa mladý muž rovnako ticho.
„Bill.“ Odpovedal čiernovlások.
„Ja som Tom… Neboj sa. Neublížim ti.“ Opatrne chlapca pustil. Bol tak mladý. „Nechcel som ti sem vtrhnúť. Nepoznám to tu.“ Pokúsil sa ospravedlniť a o krok od chlapca cúvol. Nechcel, aby sa ho bál. Pozornejšie si prezrel jeho staré potrhané oblečenie. Tváričku mal trošku špinavú. „Ty tu pracuješ?“ pokúsil sa nadviazať rozhovor.
„Ja- ja… upratujem tu.“ Odpovedal Bill už o niečo kľudnejšie a zvedavo si staršieho chlapca prezeral.
„Ale, ale, šteňa!“ zasmial sa jeden z nich. „No konečne sa správaš ako chlap!“ dodal so smiechom a vypadli, kým stihol odpovedať.
Dopadol na kolená a bolestne stisol viečka. Prečo na to musel myslieť zrovna teraz? Chcel isť za jeho malým Billim. Chcel ho teraz držať pri sebe a chrániť.
„Neboj sa.“ Zašepkal, keď si bol istý, že odišli. „Musel som, inak by ti ublížili.“ Pohladkal ho jemne po tváričke. Nakoniec ale predsa len neodolal a opatrne ho pobozkal. Na jeho prekvapenie chlapec vôbec neprotestoval. Chvel sa, ale neprotestoval.
„Nič krajšie ako ty som v živote nevidel.“ Milo sa na čiernovláska usmial a znova sa pokúsil pobozkať ho. Tento krát chlapec obmotal packy jemne okolo vojakovho krku.
„Naozaj mi neublížiš?“
„Nie, a keď toto všetko skončí, vezmem si ťa domov. Tam ti bude dobrý. Postarám sa o teba.“
usmial sa na neho dredáčik a hladkal ho po hebkom líčku.
„Domov? K sebe?“
„Áno. Tam sa k tebe budú všetci správať krásne a nebudú na teba kričať. Ani ťa biť.“ Opatrne palcom prešiel po chrastičke na mäkkých perách.
„Vieš čítať?“ spýtal sa po chvíľke, keď na stole uvidel knihy.
„Pred tým som pracoval na zámku. Niečo sa na mňa nalepilo.“ Odpovedal chlapec a malinko sčervenal.
„Si moc šikovný.“ Pohladkal ho jemne po vláskoch, za čo mu bol odmenou chlapcov úprimný úsmev.
Z posledných síl vstal a zahnal sa mečom. Srdce sa mu zastavilo, keď mu do naručia spadlo niečie telo s dôverne známou vôňou. Okamžite si z hlavy zložil prilbu a zadíval sa do uplakaných hnedých oči.
„Billi. Čo tu pre boha robíš.“ Zašepkal medzi slzami a snažil sa zastaviť chlapcove krvácanie.
„Hľadal som ťa.“ Zašepkal chlapec tichučko. „Chcel.. chcel som, aby sme odišli tam… k tebe.“ Odpovedal mu tichučko chlapec a zaboril tvár do jeho krku.
„Billi.“ Zavzlykal opäť dredáč a pevnejšie zovrel chlapcovu ranu. „Nechcel som. Nevedel som, že si to ty. Chcel som isť za tebou. Chcel som… ja…“
„Pššt.“ Zašepkal mu chlapec ticho a prilepil sa k jeho perám.
Ležali vedľa seba na posteli a obaja lapali po dychu. To, čo práve prežili, bolo krásne a dokonalé a ani jeden z nich nechcel, aby to skončilo. Ich ešte stále horúce telá sa k sebe pevne tisli, ich dych bol stále zrýchlený.
„Tomi ja… ja… ja už viem, čo to je láska.“ Zašepkal ticho.
to je krasny ale smutny 🙁
Néééééé 🙁 proč to muselo tak skončit?? Opravdu nádherná povídka.
… ♥
pořád máš můj obdiv, děvče! čím dýl tě znám, tím větší… Pamatuju si (snad dobře, když jsem u toho povídání usnula), že jsi mi o týhle povídce říkala, že? už jenom tak se mi to líbilo, ale číst to takhle?
úžasné. ♥
Ach…♥
Nádherné. Absolútne krásne, aj keď neznášam smutné konce, tento príbeh si to priam žiadal.
bože můj to je tak smutný =´( normálně mě to rozbrečelo. Bylo to tak krásný..něžný a tak šíleně smutný :´(
Moc se ti to povedlo!
Nádhera absolutní dokonalost 🙂
Oh bože, zase tak krásný :') Ale hodně smutný
Nádherné