Odlúčenie

…zase museli utekať… ako už miliónty krát pred návalom rozohnených fanyniek, čo sa chystali zaútočiť na každom kroku, len aby si ulovili jediný podpis od svojich idolov. Nemali žiadne zábrany. Chalani sa snažili utiecť. Dobehli na neznáme miesto, ďaleko od áut… od ľudí… Začali sa obzerať… No nemali veľa času, lebo rozvášnený dav sa rútil priamo na nich.

Dvojičky začali znovu utekať, ale Tom zakopol o kameň, stratil rovnováhu a zrútil sa priamo k zemi. Bill sa samozrejme o brata potkol a tvárou pristál rovno pri tej jeho. Pozrel sa Tomovi hlboko do očí a niekde v srdci zacítil šteklenie.

V tom sa na nich vyvalil dav… no oni nevnímali, lebo oči, sluch, hmat… proste všetko, mali jeden pre druhého. Keď si uvedomili, že zajtra sa budú nachádzať na titulke každého bulváru a nad fotkou veľká titulka o ich viac ako len bratskej láske, rýchlo od seba odvrátili pohľad, no ich ruky sa na zemi stále dotýkali. Tom sa provokatívne začal pohrávať s Billovými prstami.

Bill naňho pozrel a pomedzi vlasy, ktoré mu spadli do očí, zaťal päste. Vytrhol sa z bratovo objatia a vstal… Podal mu ruku, Tom sa postavil a obaja sa vybrali domov, akoby sa nikdy nič neudialo. Keď však zabuchli vchodové dvere, znova sa to stalo…

Bill sa zahľadel do bratových čokoládových očí a zbadal tam niečo, čo si doteraz nikdy nevšimol. Zazrel tam túžbu, neodolateľnú. A Bill ju chcel ukojiť. Tak strašne sa chcel dotknúť toho, čomu sa v našom svete vraví láska. Láska, to je niečo, čo Billovi už dlho nič nehovorilo. Pomaly zdvihol ruku a pohladil bratovi jeho dlhé dredy. Začal sa v nich jemne prehrabávať a Tom mu jednou rukou objal jeho útly driek. Druhou ho jemne pohladkal po líci. Jazykom si priešiel po piercingu a začal sa s ním pohrávať. V Billovi vzrástla neuveriteľná túžba… túžba pobozkať brata. Bolo to niečo, čo sa nikdy nezjavilo… a zrazu to bolo tu…

Začal sa k nemu približovať. Stále bližšie a bližšie a jeho obavy z náhodného odmietnutia sa pomaly strácali ako slnko za horizontom. Tom ho dráždil. Vedel, že to Billa nenechá chladným a chcel poznať jeho reakciu. Chcel vedieť, ako sa zachová v situácii, ktorá mu je úplne neznáma. Pripúšťal, že to nie je celkom normálne. Bill je predsa jeho vlastný brat, dokonca dvojča. Ale nemohol si pomôcť. Keď sa pozrel do jeho tváre… v tých citlivých očiach plných nehy sa začal strácať. Pritisol si jeho driek bližšie ku sebe a ich ústa sa zrazu spojili…

Tom sa jemne hral s Billovým piercingom a neuveriteľne ho vzrušovali krúživé pohyby bratovho jazyka v jeho ústach. Dotyk pier, ktoré do seba presne zapadali mu spôsoboval neuveriteľnú rozkoš. Bill púšťal ruku z jeho dredov čoraz nižšie, až mu ruka skončila tam, kde bol bratov zadok. Jemne ho stlačil a Tom si to krásne v jeho náručí ešte silnejšie objal a privinul k sebe.

No vtom do chodby vošla ich mama v tesnom závese s Davidom Jostom. Obaja na seba pozreli tak neuveriteľne nechápavo. Vyzerali, akoby chalanov nikdy nepoznali. Stále neverili, nechceli veriť tomu, čo vidia… Bill a Tom si ešte stále nevšimli, že v miestnosti už nie sú sami. Z rozkoše ich vytrhol až prenikavý kašeľ ich manažéra a zdesený výkrik matky, ktorá práve videla to, čo nikdy nemala… A to síce absolútne zblíženie svojich synov. Tomov a Billov pohľad sa náhle strnul smerom, odkiaľ tie zvuky vychádzali a obaja sa s červeňou v tvári zahľadeli do sklamaných očí matky, plných neuveriteľnej bolesti, a do vyčítavého pohľadu svojho manažéra. V tvári oboch sa zračila nechápavosť. Alebo skôr zdesenie – dokonca náznak znechutenia či pohŕdavosti. Takto tam stáli približne minútu, až kým sa dvojčatá neotočili a nevyšli na ulicu. Spolu sa rozbehli, ruka v ruke a zastavili sa až tam, kde spolu často chodievali ako deti. Práve tam si rozprávali svoje najtajnejšie sny a želania. No nikdy ich nenapadlo, že snom a želaním jedného bude práve ten druhý. Takto to ďalej nemôže ísť…

Tom sa zahľadel do Billových očí, z ktorých priam sršala bolesť. Bolesť z toho, že sa práve pretrhlo to puto, silné puto, ktoré sa medzi nimi pred pár hodinami zrodilo. To krásne, čo sa medzi nimi zrodilo už nedostane šancu. Bill cítil, že to bolo to, po čom celý život túžil. Nikdy sa necítil úplný, keď nemal pri sebe svojho brata. Ale až teraz si uvedomil, že to, čo k nemu cítil, nebola čiste len súrodenecká láska. Bola to potreba byť s ním v každej chvíli života, ich spoločného života. Chcel ho aj naďalej zdieľať spolu s Tomom, ale obaja vedeli, že toto je zlom. Práve teraz sa stalo to, čo ich ovplyvní na celý život. Aj keď sa ich pohľady už nestretli, pretože obaja sa báli pozrieť do očí toho druhého, vedeli to obaja… Prezradili to, čo sa medzi nimi udialo. Bolo to prvýkrát a také krásne… ale… bohužiaľ neuznávané…

Kvôli fanúšikom, kvôli skupine a vlastne aj kvôli sebe vedeli, že nemôžu pokračovať. Strašne to bolelo, ale kvôli všetkému, o čo tak ťažko bojovali počas tých 18-tich rokov svojho života, nemohli pokračovať. Obaja to príliš dobre vedeli… To, čo sa udialo, zjavne navždy narušilo ich vzťah. Vedeli, že spolu musia žiť, no zároveň vedeli, že sa nemôžu milovať… Ani žiadnu ženu na svete by nedokázali milovať viac, ako toho druhého.

Preto sa rozhodli podstúpiť najťažšie rozhodnutie v ich živote. Vedeli, že to tak bude správne, aj keď si obaja nesmierne ublížia. Mysleli si, že snáď zabudnúť by bol dobrý krok… a preto… rozhodli sa rozlúčiť… Navždy sa od seba odtrhnúť…vyrvať si zo srdca toho druhého… kus zo seba… museli… kvôli všetkému, čo tu doteraz pre nich bolo a čo ich za tento krok bude odsudzovať. No oni nemohli žiť s tým, čo automaticky prepukne, keď sa to dozvie niekto iný, ako tie dve osoby, ktoré to už zistili. Dve osoby, ktoré ich za to odsudzovali. A boli to práve tie osoby, ktoré im v živote dali najviac. Nechceli to, no aj napriek tomu to v tej chvíli pokladali za najlepšie rozhodnutie. Verili, že to je správne riešenie, ale obom to trhalo srdce. Bolo to zároveň absolútne proti rozumu. Práve našli lásku, získali to najviac, čo si priali. Napriek tomu sa s bolesťou rozhodli odpútať od človeka, ktorého tak neuveriteľne milovali. Po vzájomnej dohode mali obaja slzy na krajíčku. Snažili sa tváriť silne. Nechceli svoje pocity dávať najavo, aby náhodou ten druhý… Báli sa, že snáď ten druhý si to rozmyslí. Príde na to, že je to nezmysel. Ale napriek tomu v to obaja dúfali…

Billovi pomaly začala po líci stekať slza. Tak teplá, nežná, no zároveň najbolestivejšia slza v jeho živote. Tou slzou bolo vyjadrené to, čo práve cítil… čo cítili obaja. Tom mu ju chcel utrieť, ale v strede sa zastavil. Bolo to tak lepšie…

Prišiel deň, kedy mali obaja odletieť. Bill chcel ísť do najväčšieho mesta na svete. Jeho cieľom bolo hlavné mesto Japonska. Dúfal, že to množstvo ľudí okolo neho mu pomôže na brata zabudnúť.

Tom si vybral mesto, v ktorom myslel, že bude od Billa čo najďalej. No v mysli zostane navždy s ním, vedel to… Posledný krát spolu… na letisku. Prvé lietadlo odlietalo Billove. No zakrátko mal letieť aj Tom. Rozlúčili sa tak, aby ich nikto nevidel.

Keď začal Bill nastupovať, mal chuť vrieskať, kričať, trhať všetko okolo seba, len nech ho neoddelia od osoby, ktorú tak neuveriteľne miluje. No namiesto toho len ticho trpel a zožieral svoje aj bratove vnútro. Posledný pohľad, posledný bozk, posledné slovo… a navždy odlúčení…

Tom len pozeral, ako sa Bill stráca pred jeho očami. Stále mal na mysli posledné kroky, ktoré videl. Posledný pohľad, ktorý mu brat venoval, ktorý patril len jemu. Videl tam všetko to, čo spolu zažili. Aj to, čo zažívali teraz. Obaja! Tá chvíľa strávená na letisku po bratovom odchode, mu zlomila srdce, ale nič neurobil. Chcel sa za Billom rozbehnúť, zadržať lietadlo, vyznať mu lásku a za ruku si ho odviesť preč, do svojho náručia. Ale nohy akoby nepatrili k jeho telu… Nemohol sa odlepiť z podlahy letiska a tak len s bolesťou v srdci sledoval, ako sa lietadlo s jedinou láskou jeho života stráca v oblakoch… Obrovská hrča v hrdle mu bránila čo i len sa nadýchnuť. Bránila mu prehltnúť sliny, bránila mu vydať čo i len jeden jediný hlások, z toho, aj tak stiahnutého hrdla. Chcel kričať, ale nemohol… Zakrýval to, že sa mu slzy tlačili do očí ako nepríjemný, nevítaný hosť.

No len čo lietadlo vzlietlo, slzy sa mu začali rinúť po studenom líci ako žeravé uhlíky, ktoré chcú zraniť. Boli to slzy bolesti… nie fyzickej, ale duševnej. Bolesti zo straty tak blízkeho človeka, ako bol Bill. Straty jedinej osoby, ktorú kedy mohol milovať, a ktorú miloval celou svojou bytosťou. Tak krátko boli spolu šťastní. Napriek tomu to bolo najkrajších pár dní v živote oboch bratov. Teraz si to uvedomil… dýchal pre Billa, usmieval sa pre Billa, jeho existencia bola len preňho. Ani jediný pohľad už nemal cenu. Jediná slza nemala príchuť. Žiadny nádych nebol potrebný. Žiadne slovo nebolo dosť utešujúce. Žiadny pohľad nebol zmyselný. Celý život sa zrazu zmenil na obrovskú priepasť. Žiadna myšlienka nemala cieľ… len jedna… tá na Billa. Už nič neexistovalo… okrem myšlienky na to, že snáď sa stane niečo, čo to všetko odvráti.

Ale so stúpaním lietadla k výšinám sa aj toto z jeho duše pomaly vytrácalo. Nedokázal sa zmieriť s tým, že všetko to, čo miloval, je preč. Pred očami sa mu premietala chvíľa, ktorá to všetko zmenila. Prebodávajúci pohľad sklamanej matky hovoril za všetko. Odvtedy ju už nevidel. Nechcela vidieť jeho ani Billa. Dovtedy taká hrdá matka už nedokázala rešpektovať potreby svojich synov. Sklamanie, ktoré prežila, už nedokázala odpustiť. Ani ich manažér s nimi viac neudržiaval kontakt. Ohlásil, že skupina sa rozpadla kvôli veľkému nátlaku fanyniek a dvojčatá to už nezvládali. Ale to nebol pravý dôvod ich konca. Obaja ich odsúdili za to, čo cítili. Za tú čistú lásku, ktorá bola naplnením ich života. Života, ktorý im oni zničili. Ako málo stačilo na to, aby sa svet obrátil proti nim.

Oblaky, ktoré pozoroval Bill sa stále viac a viac menili na šedivé mračná a o chvíľu sa začalo blýskať. Presne tak, ako kedysi v ich pesničke… áno… aj tú podvedome spieval pre jedinú osobu, ktorú ľúbil. Musím prejsť cez monzún… keď už viac nebudem môcť, pomyslím, že ku mne prídeš a pomôžeš mi ďalej… ale teraz… všetko bolo preč a z monzúna v jeho duši mu už nemal kto pomôcť.

Tom bol na ceste do New Yorku. Bill letel do Tokia. Kedysi o ňom s Tomom snívali. Sen, ktorý sa skončil práve vo chvíli, kedy ich odhalili. Ale teraz ho Tokio vôbec nelákalo. Bál sa, že všetko mu bude pripomínať večne usmiateho, no v poslednej dobe skôr utrápeného Toma. Či už pouličný gitarista alebo ich album vo výklade obchodu, ktorých je v Tokiu tak veľa. Už teraz mu chýbali jeho cool poznámky. Všetko sa zdalo šedé, ako mraky nad nimi.

Jemné turbulencie ovládli lietadlo. Znova sa myšlienkami upieral na Toma, predstavoval si, čo asi práve robí. Myslel na to, ako sa Tom bojí turbulencií a zároveň na to, ako veľmi mu chýba. Jeho celé myslenie zaplavovali len spomienky na Toma, jeho brata, dvojča a síce jeho jedinú lásku.

Zrazu začalo blikať svetlo… Lietadlo sa začalo nekontrolovane triasť a zavládla tam panika. Bill nevedel, čo sa deje a ani sa to nepokúšal zistiť. Lietadlo sa však odklonilo od pôvodnej trasy a unášalo ho do diaľky. Bolo mu všetko jedno, pretože bez Toma jeho život aj tak nemal zmysel. Pozeral von oknom na blesky, ktoré stále rýchlejšie rozosvetľovali oblohu okolo nich a tvorili nebezpečnú sieť. V tých bleskoch videl záchranu, útechu…

Tom plakal. V mysli si opakoval stále jednu vetu – veľkí chlapci neplačú! Ale nedokázal sa tým riadiť. Ani jeho staré heslo „Carpe Diem“ už nemalo ten istý zmysel ako kedysi. Bez Billa si deň, ani celý svoj život nevedel užívať. Snáď už tisíca slza, kotúľajúca sa po jeho líci, stuhla. Prestala padať smerom dole a Tom vedel, že sa deje niečo viac… niečo nie je v poriadku… s Billom! Zmocnil sa ho nepríjemný pocit. Strach, ktorý teraz prevládal v celom Tomovom tele, sa nedal opísať. Nedal sa vyjadriť ničím, pretože to môže zažiť len ten, kto naozaj miluje. Tom pozeral von, počasie bolo naozaj zlé a blesky sa stále stupňovali. Jeho myšlienky však napĺňali obavy o brata. Ani si nevšimol, že sa na nich rúti niečo obrovské… niečo ako… ďalšie lietadlo, ktoré sa chystá do nich naraziť.

Bill v okne zbadal rozžiarené svetlá. Pomaly rozoznával tvary niečoho, čo mu pripomenulo, že tam asi nebudú sami. Prevládol v ňom pocit neuveriteľného strachu, ale nie o seba. Strachu o toho, kto je jeho srdcu najbližší. Mal zlý pocit a žalúdok niekde v krku. Srdce mu bilo stále rýchlejšie a rýchlejšie. Prestával dýchať… záblesk, výkrik, tma…

Zrazu len otvoril oči… Chcel sa pohnúť, povedať čo i len jediné slovo… len jedno meno. Ale každý pohyb, každé pomyslenie mu v hlave rozprúdilo krv a prenikla ním ostrá bolesť šíriaca sa celým jeho telom. Cítil sa prázdny, ale zatiaľ nevedel prečo… Opatrne otvoril oči… Telo ho pálilo, štípalo, bolelo, ale najhorší bol aj tak jeho vnútorný pocit. Srdce mu tĺklo nezvratnou rýchlosťou a spomenul si na neho… Tom, kde je… Pozrel sa okolo seba, ale nikde ho nezazrel. Videl len seba v obväzoch, v ktorých bolo len pár dierok pre ústa, oči…

„Prebral sa!“ počul niekoho hovoriť, ale ten hlas nikdy predtým nepočul. Bola to zdravotná sestrička, ktorá stála pri jeho matke a tíško jej niečo šepkala.

Jej syn… bohužiaľ už len jediný syn teraz ležal na posteli. Celý dolámaný sa ledva hýbal. Ale aspoň jeden prežil. Aspoň jeden jej ostal… jeden z dvoch… Polovička z jedného!

Simone sa láskavo postavila k synovi, pevne zohnutá povedať mu tú hroznú správu. No napokon to vzdala. Nemala to srdce oznámiť mu to už teraz… Teraz, keď potrebuje absolútny pokoj, aby sa ako tak navrátil do normálneho života… do života, ktorý už nikdy nebude normálny… Nikdy!!!

Pozrela naňho a z očí jej vyhŕkli slzy. Bill aj napriek svojej momentálnej slabosti vedel, čo sa stalo. Cítil, že niečo nie je v poriadku. Tom nie je v poriadku, Tom už nie je… a tým skončil aj jeho život…