autor: Licona
betaread: Janule
betaread: Janule
„Bill? Bill, nechoď preč! Ja…“ zúfalé slová plné bolesti utíchli akonáhle sa zabuchli dvere. Bill nečakal, aby zistil, či to brat s úmyslom zastaviť ho vzdal. Rozbehol sa do začínajúcej noci.
Okolo neho sa mihali záhrady plné jarných kvetov, ktoré sa práve ukladali k spánku. Pri poslednej záhrade zastal, aby popadol dych. Keby vtedy susedia vykukli na ulicu, zbadali by mladého pána Kaulitza, ako stojí uprostred cesty, namáhavo dýcha a s planúcimi očami pozoruje temnejúcu oblohu, na ktorej sa začali tvoriť husté mraky.
Zdvihol sa vietor a začal sa pohrávať s Billovými dlhými vlasmi. Tma sa zrazu stala nepreniknuteľnou. Akoby niekto naraz vydal svetlu príkaz, aby zhaslo. Bill na okamih zaváhal. Pozrel sa na oblohu, ktorá neveštila nič dobré a vzápätí svoj pohľad uprel na pramienky vlasov, ktoré lietali všade okolo neho unášané besnejúcim vetrom. Urobil krok vzad, otočil sa smerom k domu, z ktorého vybehol, ale niečo ho donútilo odvrátiť pohľad a opäť vykročiť. Vykročil opačným smerom kamsi do neznáma…
Ešte stále nič necítil. Nechcel rozmýšľať nad tým, čo povedal Tomovi. Chcel len kráčať a nikdy sa nezastaviť. Kráčať a sledovať jar okolo seba…
Oblohu preťal blesk. Osvetlil celú krajinu, takže sa Billovi na okamih naskytol neskutočný výhľad na všetko pred ním. Najviac ho upútal pohľad na pole, ktoré vo vetre radostne tancovalo a od svetla blesku malo neprirodzenú bledú farbu, ktorá sa Billovi zdala priam magická.
Zahrmel hrom, tmavovlasý chlapec sa trochu prikrčil a pustil sa do rýchlej chôdze. Ešte stále nerozmýšľal, len tak kráčal a pozoroval, ako sa vietor hrá so stromami, ktoré lemujú cestu.
Odrazu sa spustil dážď. V jednej sekunde vietor začal naberať ešte väčšiu silu a na zem dopadali ťažké kvapky. Onedlho cez dážď nebolo vidieť ani na krok. Bill bol celý premoknutý a keby sa mu tričko nelepilo na chudý hrudník, určite by mu ho odniesol vietor.
Obzrel sa – domov bol priďaleko – a pustil sa do behu k opustenej budove, ktorá odjakživa stála pri križovatke, ktorú miestni nazývali Dubová.
OOO
Rýchlo zatvoril dvere a posadil sa na zem chrbtom k stene tesne k východu. Tvár si skryl do dlaní a namáhavo dýchal. Vo vnútri malej budovy bola tma a pokiaľ Bill vedel, nebol tu ani žiadny vypínač. Kedysi, keď boli s bratom malí, sa vybrali na prieskum starej budovy. Neboli jediní – v tých časoch to bolo obľúbené miesto mladých. Bill vedel, že okolo sa povaľuje mnoho prázdnych plechoviek od piva a špakov z cigariet.
Jediným oknom občas prenikol lúč z pouličnej lampy. Bolo to naozaj len občas – tesne pred domom totiž stáli tri vysoké duby s mohutnými konármi, ktoré vŕzgali vo vetre.
Opäť šľahol blesk a Bill vyplašene zodvihol hlavu, čo vzápätí oľutoval. Fľaše a rôzne iné odpadky predpokladal, ale ani na um mu nezišlo, že opustený dom sa stal kráľovstvom potkanov a hmyzu všetkého druhu. Z Billových úst sa ozval ston, a i keď to bol ston celkom hlasný, úplne zanikol v hluku, ktorý spôsobil hrom.
Billovi čosi prebehlo cez ruku. Zvreskol. Chystal sa vstať a okamžite vypadnúť, z tohto domu plného odporných hávedí, ale jeho plány skrížil ďalší blesk.
Opäť osvetlilo celú izbu a ozval sa zvuk, akoby sa nad mestom trhala obloha. Dážď bol teraz ako neutíchajúci vodopád. Bill nepochyboval, že dolu cestou už tečú celé potoky vody. Ďalší blesk, lámanie stromu. Bill vystrašene vyvaľoval oči na dvere. Ich stredom dnu vletel hrubý konár a preliačil celé dvere dovnútra. Zvuky z vonku boli teraz ešte päťkrát silnejšie.
Bill zapišťal a opäť sa posadil k stene – teraz už trochu ďalej od dverí. Zaboril si tvár do dlaní a rozplakal sa.
V jeho vnútri sa dialo niečo podobné ako tam vonku. Pomaly sa v ňom hromadil strach, smútok a beznádej, až to jeho telo nevydržalo a vydalo rozkaz: VYPUSTIŤ. A Bill plakal. Ešte prednedávnom sa všetko zdalo také krásne, milovali sa, z ich bozkov sršala láska a podchvíľou si hovorili, ako veľmi pre seba znamenajú. Ale tieto dva týždne…
„NIE!“ zvreskol Bill do prázdnej miestnosti a akoby na odpoveď sa ozval ďalší blesk nasledovaný zvukom, pri ktorom sa Billovi ježili chlpy na krku. Slzy po pár minútach konečne prestávali tiecť (kiežby sa to isté dalo povedať aj o daždi za oknom) a smútok aspoň pre túto chvíľu vystriedal strach. Opäť sa zablyslo a Bill si na stene oproti všimol nápis ZOMRIEŠ TU! napísaný niečím červeným. Pomyslel si, že tá dnešná mládež už naozaj nemá dôležitejšie veci na práci, len čmárať po stenách kadejaké nápisy, ktoré môžu človeka aj vyľakať.
Opäť nastala tma a Bill sa pritúlil bližšie ku stene, akoby sa chcel dostať čo najďalej od tej miestnosti a tmy v nej. Jeho oči horúčkovito behali zo strany na stranu, ale nevidel nič. Zdalo sa, že na ulici vypadla elektrika.
Blesk. Bill zapišťal. Pod nápisom ZOMRIEŠ TU! Pribudli veľké roztrasené slabiky HA HA ukončené nepeknou tmavočervenou machuľou.
„Je tu niekto?“ zvolal Bill vysokým hlasom, ktorý ani neznel ako jeho, „Kde si? Ukáž sa,“ pokúsil sa rozkázať, ale znelo to skôr prestrašene ako hrozivo. Billove srdce sa náhle bolestivo rozbúchalo dvojnásobnou rýchlosťou.
„Nie,“ zašepkal a do očí sa mu opäť tisli slzy – pri ďalšom záblesku sa totiž na stene objavilo KDE SOM? NA TOM NEZÁLEŽÍ! ZÁLEŽÍ JEDINE NA TOM? ŽE ZOMRIEŠ!
„Nie, nie, nie.“ Opakoval Bill v panike pomedzi slzy. Očami sa snažil preniknúť tmu, postavil sa a pomaly sa zakrádal k dverám. V novom neočakávanom strachu úplne zabudol, že dvere sú zabarikádované… Desil sa ďalšieho blesku…
OOO
Začalo sa blýskať a bolo počuť zavíjať vietor v odkvapových rúrach. Onedlho sa obloha roztrhla ale chlapec sediaci pri stole to nevnímal. Prečo len nenašiel odvahu povedať mu, čo cíti? Prečo povedal len… Keď on sa bál, že jeho hlboké city Billa vystrašia. Ach, márne rozmýšľanie, radšej by ho mal ísť hľadať. Trochu sa spamätal, keď si pomyslel, ako sa Bill krčí kdesi pod stromom a plače kvôli nemu…
Miestnosť náhle osvetlil blesk a vzápätí sa hromom všetko otriaslo. To Toma prebralo definitívne. Teraz sa začal o Billa skutočne báť. Veď jeho láska je niekde tam vonku, v tom besnejúcom pekle…
OOO
V ceste k dverám ho zastavilo lístie z konára vyčnievajúceho z dverí, ktoré mu pripomenulo, že tou vecou, čo bývala východom, sa von nedostane. Miestnosťou zaznel ostrý smiech. Bill zúfalo zhíkol a otočil sa smerom k oknu. V očiach mal slzy a veľa mu nechýbalo do psychického zrútenia. Jeho myseľ sa nemohla zrovnať s faktom, že je tu zrejme zabarikádovaný s vrahom, ktorý v tme píše nápisy niečím, čo desne pripomínalo krv.
„Toom, Toooom…“ Bill si vôbec neuvedomoval, že si pri pokuse otvoriť okno, spieva bratovo meno. Bola to zvláštna clivá, ale pekná melódia. Jeho myseľ balancovala na hrane normálnosti.
Ďalší blesk – ZOMRIEŠ ZA TEN VEĽKÝ HRIECH! Bill plakal a naďalej trhal oknom, aby sa otvorilo. No okno si zrejme za tie veky zvyklo v tejto polohe a odolávalo všetkým Billovým pokusom. Blesk. Bill sa tam nechcel pozrieť, ale zároveň musel. Úplne naspodku steny sa skvel nápis – VIEM,ČO CÍTIŠ K BRATOVI…
Bil boj s oknom vzdal a otočil sa smerom k miestnosti. Strach trochu ustúpil, Bill pocítil potrebu kričať.
„Ukáž sa! Si srab, že sa neukážeš!“ skríkol a v hlase už zaznel len odtienok strachu. Čakal na ďalší blesk a rozmýšľal, ktorou stenou bude ten šialenec pokračovať, keď už jednu zapísal.
Nápis sa objavil naľavo od neho – JA SA TI UKÁŽEM, ALE BUDEŠ ĽUTOVAŤ… ČAKAJ NA ĎALŠÍ . Bill vedel, že má čakať na ďalší blesk a zrazu ho napadlo, že to, čo urobil, zrejme nebol až tak dobrý nápad. Trochu sa prikrčil v snahe brániť sa, ak na neho útočník vyskočí.
OOO
„Bill! Si tam? Bill!“ kričal Tom do zatvoreného okna opusteného domu, kde sa teoreticky mohol pred dažďom schovať jeho brat.
„Dokelu,“ zahundral si pre seba. Už sa chystal odísť, keď z vnútra začul nejaké zvuky. Obzrel sa po okolí a akonáhle zbadal dostatočne veľký kameň, rozbehol sa k nemu. Kameň dobreže neplával vo vode – celý dvor zaliala voda, ktorá Tomovi zamokrila celé botasky. Prečľapkal sa naspäť k oknu.
„Bill! Ak si tam, ustúp čo najďalej od okna.“
„Tom! Nechoď sem!“ ozvala sa tlmená odpoveď. Tom zajasal, keď začul bratov hlas.
„Neboj, všetko bude fajn, len ustúp!“
Kameň s rachotom prerazil sklo, ale nezostala po ňom len diera zodpovedajúca jeho veľkosti, ale celé sklo, očividne tenké, sa zosypalo na zem, ako Tom dúfal.
„Už idem, si v pohode?“
„Som! Ale nechoď sem!“
Tom však bratove protesty nevnímal. Ešte sa pozrel na oblohu, ktorá už vyzerala trochu pokojnejšie – nezablyslo sa odkedy prišiel na dvor. Odtrhol pohľad od oblohy a vliezol dnu.
Pri dverách prerazených stromom, ktoré ho vonku vystrašili, sa krčila tmavá postava. Avšak na rozoznanie, či je to vôbec človek, bola dnu priveľká tma.
„Bill?“
Z rohu sa ozvalo len zakňučanie.
„Prepáč mi to, Bill. Ja … chcel som ti povedať… Milujem Ťa. Milujem Ťa najviac na svete. Milujem Ťa viac, ako hviezdy na oblohe…“
„Tom…“
„… viac, ako všetky kvety na svete…“
„Tom…“
„…viac ako svoj život!“
„TOM!“
„Zomrel by som pre Teba!“
Miestnosť ožiaril blesk a Tom videl že to tmavé skrčené a zrejme poriadne prestrašené stvorenie je naozaj jeho dvojča. Billove oči vyplašene hľadeli na stenu. Tomov pohľad sa hneď otočil na ňu, ale stihol len zbadať kopu nápisov písaných čímsi červeným, ale nestihol ich prečítať. Bill sa v kúte rozvzlykal.
„Mal si zostať vonku… Teraz zaplatíme obaja…“
„Čo sa to tu preboha deje?? Za čo zaplatíme?“
„Zaplatíme za lásku. Za lásku, ktorá už vyhasla…“
„Ale ja ťa milujem!“
„Nie Tom, to si nemyslím…“
Blesk.
autor: Licona
moc hezky napsaný:-*
ale akorát sem se utvrdila v tom, že když čtu povídku slovensky dělá mi to trošičku problém, protože se vždycky soustředim na to co čtu a zapomenu co to bylo o řádek zpátky:-D
To jsem uz cetla ae nwm kde…jsem myslela zhe tuuuuuxDxDxD…mno newadi….ae je weeelice klaaasna..tahleta powidka…mne by asi kleplo kdybych byla na Billowym miste….a widela bych tu cerwen ktera pripomina krewxDxD…ikdyz krew mi nic nedela…ae co je moc to je moc ne?xDxD….jinak faaakt to je zuzuXD
Mno tééééda!!! Jako sem se doooost bála ((= Ale jako skončilo to v celku smutně… ))´= Ale moooc kwááášnnýýýý!!! ((=
Ďakujem za komentíky 🙂
Maria : Asi na našom blogu si to čítala? 🙂
ouuha necela by som v opustenom dome s psychopatickym vrahom? inak velmi pekne napisane ale trocha pretiahnute za vlasy a celkom dost strasidelne :))
ježiš já se bojím…… a jako jak to dopadlo…….. chudak bill vyděšenej…..
všechny horory jsou přitáhnutý za vlasy a proto je taky nesnáším…
ALE tohle byl ten nejlepší horor, který jsem kdy četla. úplně jsem se do toho vžila a děj mi běžel před očima a ten konec.. normálně jsem se lekla, jak se zablesklo.
uááá, dostala jsi mě. opět a zase. 🙂