A/N: K tejto poviedke ma inšpirovala nádherná pieseň Vyznanie od Mariky Gombitovej. Šikmým písmom sú písané udalosti, čo sa stali v minulosti. Vlastne celá poviedka je písaná v dvoch časových rovinách. Úplne ma vyšťavila a necítim si chrbát. Mala to byť pôvodne jednodielovka, ale bola príliš dlhá, tak to bude mať tri časti. Tak prosím vás, neprestaňte čítať po prvej časti. xD
Ťažká vôňa rozkvitnutých čerešní sa niesla vzduchom. Večerné slnko vrhalo paprsky svetla na strechy rodinných domov a husté biele koruny stromov a dodávalo im krvavočervený nádych. Na ulici nebolo jediného človiečika a všade vládol priam nedeľný pokoj.
Ospalé ticho prerušili pomalé kroky. Jediná osoba si bezstarostne vykračovala prázdnou ulicou. Ľahkým krokom míňala čísla domov, zatiaľ čo sa jej vánok pohrával s vlasmi, čiernymi ako uhoľ. Napokon kroky ustali.
Žltý tulipán sa zachvel pod silnejším náporom vetra a Bill si ho láskyplne zdvihol k ústam. Hľadel na dvere jeho rodného domu.
„Už je to tak dlho, čo som tu bol naposledy,“ zašepkal a vdýchol sladkú vôňu. „Presne rok.“
Pristúpil ku dverám a zazvonil. Pohľad mu zablúdil k oknu jeho izby. Mierne zneistel, keď zistil, že je zavreté.
„Bill! Bože môj, som taká rada, že ťa vidím!“ privítala ho matka. Bill sa s ňou objal a keď jej dával bozk na líce, všimol si, že jej pribudli ďalšie vrásky.
„Ešte stále som si nezvykla na to, že sme tak málo spolu,“ sťažovala si, keď prechádzala chodbou. Bill ju mlčky nasledoval. „Odkedy si sa odsťahoval, navštevuješ ma len raz za rok!“
„Ale však ku mne môžeš kedykoľvek prísť,“ chlácholil ju Bill. „Vždy sa poteším tvojím návštevám.“
„Ale keď ty bývaš tak strašne ďaleko,“ horekovala Simone. „Ale na tom nezáleží,“ dodala veselo. „Teraz si tu a to je podstatné.“
Bill sa usmial a začal sa pohrávať s tulipánom.
„Tom je doma?“
Simonin úsmev pohasol a v očiach sa jej usadil trpký výraz.
„Načo sa ma pýtaš, sám vieš dobre, kde je,“ povedala smutne. Bill sa na ňu ospravedlňujúco pozrel a zamieril ku schodom.
*
Silný vietor sfúkol pár zoschnutých listov zo stromu. Poletovali nad prázdnym ihriskom, zatiaľ čo sa tichý vrzgot miešal so zvukom utíchajúceho vánku. Bill sedel na starej reťazovej hojdačke a neprítomne pohupoval nohami. Jeho pohľad bol upretý do prázdna.
„Bill.“
Čiernovlasý Kaulitz prekvapene otočil hlavu. Po zaprášenej cestičke sa k nemu pomaly blížilo jeho dvojča. Bill ho sledoval pohľadom až dokým sa Tom neusadil na hojdačke vedľa neho.
„Ako si vedel, že budem tu?“ spýtal sa Bill.
Tom mu venoval prekvapený pohľad a zdvihol obočie.
„Prepáč, blbá otázka. Tak teda prečo si tu?“
Tom sa trochu nervózne začal pohrávať s lemom svojho trička.
„Vieš… myslel som… myslel som, že by ti bodla spoločnosť. Nechcem, aby si sa trápil. Určite nie kvôli dievčaťu. Ona za to proste… nestojí. Každý aspoň raz v živote dostane kopačky, Bill. Nesmieš sa tým zožierať.“
Bill mlčky počúval a keď Tom skončil, na perách mu pohrával úsmev.
„Takže ty si si myslel, že potrebujem spoločnosť?“ Bill sa zasmial. „A preto som sa vybral na to najopustenejšie miesto v našom okolí?“
Tom skormútene zvesil plecia.
„Ona ma neopustila,“ povedal zrazu Bill.
„Čo?“ spýtal sa Tom zmätene.
„Ja som ju opustil.“
„Čože? Ale prečo?“
Bill sa usmial a slabo sa rozhojdal.
„Lebo chcem byť s tebou.“
*
Bill pomaly vystupoval po vrźgajúcich schodoch. Neboli osvetlené a vôkol vládlo šero. Keď prekonal posledný schod, zastavil sa a skúmavo hľadel na Tomove dvere. Nakoniec sa zvrtol a zamieril ku svojej bývalej izbe. Stlačil kľučku a pomaly otvoril.
Všetko ho vítalo také, ako keď tu bol naposledy. Nábytok, plagáty na stenách, zastrúhané ceruzky a čisté papiere na písacom stolíku, zaprášený klavír…
Tom hľadiaci z obloku.
„Čakal som na teba,“ povedal Tom s pohľadom upretým na zapadajúce slnko. Jemný vánok ho hladil po tvári a vlnil mu široké zelené tričko.
„Ja viem,“ povedal Bill sotva čutelne. Podišiel bližšie.
„Priniesol som ti tulipán,“ povedal trochu nesmelo.
Tom sa konečne otočil a obdaril ho bielym úsmevom.
„Ďakujem. Zbožňujem ich.“
Bill si s úľavou vydýchol a podišiel úplne k Tomovi. Jeho bráško si prevzal tulipán a jemne si ho priložil k lícu.
„Nezabudol si.“
„Ako by som mohol.“
Chvíľku v tichosti pozorovali horizont. Sfarbené oblaky a jemne sa vlniace hory poskytovali krásny pohľad.
„Prečo si sa odsťahoval?“ spýtal sa zrazu Tom. Odtrhol pohľad od tej nádhery a sadol si na Billovu posteľ.
Bill na moment bolestne zavrel oči. „Pýtaš sa ma to každý rok.“
„Tak mi odpovedz. Ako každý rok.“
„Nie! Prečo jednoducho nemôžeš byť rád, že sme po takom dlhom čase zase spolu?!“
„Máš svoj vlastný život, Bill. Ja doň nepatrím,“ povedal Tom potichu.
„Vždy doň budeš patriť,“ povedal Bill so samozrejmosťou, ktorá nikoho nemohla nechať na pochybách. Prisadol si k Tomovi a silno ho objal. „Ja som takýto život nechcel. Bol mi nanútený.“
*
„Čože chceš? Klavír? A načo ti bude?“ spýtal sa Tom svojho dvojčaťa so smiechom v hlase.
„No predsa, aby som sa naučil poriadne hrať,“ vysvetľoval Bill netrpezlivo. „Všetci viete profesionálne hrať na hudobný nástroj, tak aj ja chcem!“
„Ale my nevieme tak pekne spievať ako ty.“
„Ale choď, chceš ma len odradiť,“ mávol rukou Bill, no nezakryl, že Tomova poznámka mu polichotila. „Veľa slávnych spevákov na svojich vystúpeniach hrá na klavír a spieva zároveň. Napríklad Axel. Alebo Elton John!“
„Čož? Hádam ťa len neprestalo baviť poskakovanie po javisku,“ uškrnul sa Tom.
„Mohol by si prestať robiť si zo mňa srandu?!“ urazil sa Bill a otočil sa mu chrbtom. „Dúfal som, že ma podporíš!“
Tom objal svojho brata okolo pása a hlavu si mu položil na rameno.
„Ale samozrejme, že ťa podporím,“ zašepkal mu do ucha. „A prečo práve klavír?“
„Lebo na gitare by som si dolámal nechty.“
Tom zaklonil hlavu a začal sa nahlas smiať.
„Tak to hej, to je naozaj neprekonateľná prekážka,“ povedal pobavene. Odtiahol sa od svojho dvojčaťa a sadol si na stoličku.
„Poď sem,“ pobádal Billa a plesol si po stehnách. Bill k nemu docupkal a rozkošnícky si mu sadol na kolená. Jednou rukou ho objal okolo krku.
„Už som ti dneska povedal, ako veľmi ťa ľúbim?“ spýtal sa Tom s veselými iskierkami v očiach.
„Asi päť krát.“
„Tak ti to hovorím šiesty krát. A dnes večer ti to poviem ešte veľa krát,“ povedal a provokatívne pár krát nadvihol panvu. Billovi zahorelo v očiach.
„To je sľub?“
„Tak tomu ver,“ uškrnul sa Tom.
„V poriadku. Ale načo čakať do večera?“ nadhodil Bill a vrhol sa na Toma s takou silou, až sa stolička prevrátila.
*
Izbu zalievalo červené svetlo. Všetky predmety vyzerali ako utopené v krvi a Bill po každom z nich prechádzal končekmi prstov. Jemne pohladil starú fotografiu a so zamysleným úsmevom vzal do rúk list čistého papiera.
„Mal som toľko snov,“ povedal potichu. Položil papiere naspäť a pomalými krokmi zamieril ku sklenenej vitrínke, ktorá sa pýšila mnohými oceneniami. „Škoda, že sa už nedajú zrealizovať.“
„Mrzí ma to,“ povedal Tom skľúčene. Stále sedel na Billovej posteli a sledoval každý jeho pohyb. „Nechcel som ti spôsobiť takú bolesť.“
Bill položil ruku na sklo vitrínky. Pohľad upieral na ich posledné ocenenie.
„Nemusí ťa to mrzieť. Už dávno som ti odpustil.“
„Ale ešte stále ťa to bolí.“
„Niektoré rany čas jednoducho nedokáže zahojiť,“ povedal Bill trpko. Odvrátil sa od vitrínky a jeho kroky zamierili k najobľúbenejšiemu predmetu v jeho izbe. A zároveň najviac nenávidenému.
„Heh, akoby to bolo včera, čo nám to dotiahli do domu,“ povedal Tom s náznakom veselosti v hlase, keď sledoval ako Bill končekmi prstov stiera nános prachu na masívnom tmavom klavíri. „Ešte stále hrávaš v tom podniku?“
Bill prikývol. „Ľuďom sa to páči.“
„Bodaj by nie,“ usmial sa Tom. „Všetkých si nás prekvapil. Kto by to bol povedal, že sa v tebe skrýva taký talent.“
Bill s vrzgotom otvoril príklop a s ľahkosťou prešiel pár kláves.
„Pamätáš sa, ako si mi oznámil, že si pre mňa zložil skladbu?“ spýtal sa Tom trochu neisto.
„Na to sa ťažko zabúda.“
„Zahráš mi ju?“
Bill chvíľu váhal. Napokon si elegantne sadol na klavírovú stoličku a začal hrať.
autor: Retez
betaread: Michelle M.
mě to rozbrečelo. :'-) ta písnička ve mě tyhle pocity vyvolává i normálně, ale v kombinaci s tvým příběhem je to mnohem silnější. 🙂
anoo , sa nedivim x) prvy diel a ja skoro bulím ..x) kráása ♥♥♥♥♥♥♥