A/N: Celá táto kapitola sa bude odohrávať viac v minulosti ako v prítomnosti. Hádam ste nezabudli, čo sa doteraz stalo. 🙂
Potemnelou obývačkou sa niesli tóny rozťahanej piesne a jediným zdrojom svetla bola obrazovka televízora. Dvojčatá ležali na gauči, v tesnom objatí, schúlení pod tenkou dekou. Bill sa trochu triasol od potláčaných vzlykov.
„Ježiši, Bill… Ako nad tým môžeš tak fňukať?“ divil sa Tom, prilepený k Billovmu chrbtu. „Však to bol len béčkový film.“
Bill otočil k svojmu bratovi uslzené oči.
„Ty si taký necitlivý!“ povedal dotknuto. „Však to bolo nádherné!“
Tom prevrátil oči. „Jasné. Že vraj ‚ani smrť ich nerozdelí’… To je smiešne. Smrť je moment, ktorým sa všetko končí.“
Bill sa otočil na druhý bok, aby si nemusel vykrúcať krk. Natlačil sa na Tomovu hruď, až sa zdalo, že ich srdcia tlčú ako jedno.
„Pokiaľ našich zosnulých milujeme a spomíname na nich, zostanú s nami navždy,“ povedal Bill vážne, pričom svojmu dvojčaťu hľadel priamo do tváre.
Tom sa trochu nervózne zavrtel. Táto téma mu nebola dva krát príjemná.
„Áno, zostanu s nami, ale len v našich spomienkach.“
Bill sa zamyslel. „No, ja neviem. Okamžik smrti je ten, keď sa duša odpojí od tela. Ale to len preto, aby opäť vstúpila do nových vzťahov. Naša duša je svojou prirodzenosťou nesmrteľná.“
Tom na svojho brata pozeral s otvorenými ústami. Bill sa zasmial a zatvoril mu ich jedným sladkým bozkom.
„Goethe. V poslednom čase veľa čítam,“ povedal Bill vecne.
„Všimol som si. Ale nevedel som, že čítaš takéto veci,“ povedal Tom trochu šokovane.
„Prečo nie? Je to zaujímavé.“
„Možno. Ale nie pre nás.“
Bill sa zatváril prekvapene.
„Odídeme spoločne, už si zabudol?“ usmial sa Tom. Billov pohľad sa naplnil nehou. Nahol sa k Tomovi a vrúcne ho pobozkal.
„Idem do svojej izby,“ povedal Bill po chvíli. Tom sklamane zastonal a keď Bill vstal, chytil ho za ruku.
„Zostaň so mnou ešte chvíľu. Nechce sa mi ani pohnúť.“
Bill mu venoval zmierlivý pohľad. „Chcem dokončiť tú skladbu.“
„Ale keď ty ju už dokončuješ dva týždne. Tráviš s tým klavírom viacej času ako so mnou!“
„Hádam len nežiarliš na kus dreva?“ smial sa Bill.
„Keby som si doňho aspoň mohol kopnúť bez toho, aby ma bolel palec,“ zašomral Tom.
Bill sa na neho láskyplne usmial.
„Chcem, aby bola tá skladba dokonalá.“
*
Napnuté struny klavíra sa chveli a plynule vypúšťali do ticha podmanivé tóny krásnej skladby. Raz pomalšie, raz rýchlejšie, Bill s ľahkosťou prechádzal oktávy a cez skúsené prsty vylieval svoju dušu.
Tom počúval so zavretými očami. Pieseň prúdila jeho telom, lahodila zmyslom a vyplavovala na povrch spomienky. Občas šťastné, občas trpké, podľa toho ako sa menila melódia. Čakal. Čakal na ten moment.. Už sa blížil, ešte pár tónov…
Bill prestal hrať a Tom rozčarovane otvoril oči.
„Zahraj mi ju celú,“ prosil.
„Dobre vieš, že nemôžem,“ povedal Bill a hlas sa mu zlomil. Tom nenaliehal.
„Pevne verím, že raz mi ju zahráš celú,“ povedal s presvedčením v hlase. Bill sa smutne usmial.
„Raz určite áno.“
„Už si jej dal meno?“ spýtal sa Tom a objal si kolená.
„Ešte nie.“
„A čo ti bráni?“
„Potrebujem sa… vyrovnať s naším rozchodom. Potom ju budem môcť pomenovať.“
Tom prikývol. „Rozumiem.“
„Počkáš si na to? Počkáš si na mňa?“
„Ja mám času dosť,“ zasmial sa Tom. Billovi sa zaleskli oči a zahľadel sa z obloka. Slnko sa už skláňalo nad obzorom.
*
Bill otvoril dvere do bratovej izby. V ruke nervózne zvieral žltý tulipán.
„Tom?“
Izba bola prázdna, po jeho dvojčati ani stopy. Bill sklamane zavrel dvere.
„Kde si, láska? Mám pre teba darček,“ povedal si tíško. Vošiel do svojej izby a prekvapene sa zastavil.
„Tom! Čo tu robíš?“
Jeho bráško sa vykláňal z obloka a sledoval horizont.
„Je krásny západ slnka. U mňa z okna to nie je vidno, kvôli tej prekliatej čerešni. Tie kvety sú strašne husté,“ sťažoval sa a pozeral do diaľky.
Bill sa usmial a vdýchol vôňu rozkvitnutých čerešní. Podišiel k oknu a objal svoje dvojča okolo pása. Tom si všimol tulipán v jeho ruke.
„Ten je pre mňa?“
„Áno,“ povedal Bill a trochu sa začervenal.
„A čím som si ho zaslúžil?“ spýtal sa Tom zvedavo.
„Ničím. Len tým, že si. Vieš aký je význam žltých tulipánov?“
Tom pokrútil hlavou a privoňal si ku kvetu.
„Predstavujú svetlo v našom živote. U mnohých značí, že si beznádejne zamilovaný,“ zašepkal mu Bill do vlasov.
„To si sa zase niekde dočítal?“
„To mi povedala kvetinárka.“
Tom sa zasmial a zaklonil hlavu. Ich pery sa stretli v jemnom bozku.
„Ty si taký strašný romantik, Bill.“
Bill mu vtisol bozk do vlasov a pustil ho.
„Dokončil som tú skladbu.“
„Naozaj?“ potešil sa Tom. „No konečne! Dúfam, že mi ju zahráš.“
Bill podišiel ku klavíru. Prešiel rukou po lesklom povrchu a usmial sa.
„Zložil som ju pre teba.“
Tom prekvapene roztvoril oči.
„Pre mňa? Takže všetok ten čas, čo si ma vyháňal z izby..“
Bill sa na neho usmieval. Sadol si na stoličku a posunkom mu naznačil, nech príde bližšie. Tom neváhal. Pár krokmi prebehol izbu a lakťami sa oprel o povrch klavíra.
„Ako sa volá?“
„Ešte neviem. To príde časom. Zatiaľ ju ber ako také moje vyznanie bez slov.“
Bill začal hrať. Stačilo pár tónov a Tom zalapal po dychu. Vedel, že tá skladba bude dokonalá. Zavrel oči a nechal sa líškať tou nádhernou melódiou. Občas mal pocit, že sa odlepuje od zeme. No zrazu ho čosi vyrušilo. Začul ako niekto silno lomcuje zámkom vo vchodových dverách.
„Ježiši, to bude mama!“ povedal zrazu a Bill prestal hrať. „Zabudol som jej povedať, že sa nám pokazil zámok.“
Bill si sklamane povzdychol. Tom sa k nemu nahol a dal mu bozk na čelo.
„Nezabudni, kde si prestal. Hneď som späť,“ a vybehol z izby.
Bill si opäť povzdychol a s úsmevom sa pozrel z okna. Už dávno nebol taký šťastný. Mali s Tomom nádherný vzťah a ani fakt, že ho musia skrývať, im nepokazil radosť. Nemysleli na to, ako to vyriešia v budúcnosti. Proste si vychutnávali prítomnosť.
Zrazu zazvonil mobil a Bill sa strhol. Siahol do vrecka a zdvihol to.
„Prosím? Mami? Tom už… Kde si?“ Bill sa zarazil. „Kedy prídeš? Až zajtra? Ale však…“ Bill zrazu zbledol ako stena a mobil s buchnutím dopadol na zem.
Slnko zapadlo za obzor.
autor: Retez
betaread: Michelle M.
wtf? what? čo? božee , nádhera x) tak moc krásne x) ♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥