Psst, mami…

„Môžem?“ objavila sa vo dverách strapatá hlava a bez počkania na odpoveď sa do izby vplíži aj telo patriace hlave.

„Áno“ dodal celkom nepotrebne chlapec na posteli a vytiahol si z uší slúchadlá.

,,Obed je hotový… pizza došla“ usmeje sa na neho a chce sa zase otočiť na odchod. Pohľad dredatého chlapca z postele ho už niekoľko týždňov ťaží. Ten röntgenový pohľad číhajúci na každý jeho pohľad, spaľujúci každý milimeter jeho tela. Cítil ho aj keď nebol s bratom v tej istej miestnosti.

„Bill, môžem s tebou hovoriť?“ posadí sa nekľudne na posteli a odloží mp3 na stôl. „Nepočká to?“ zahmýri sa nedočkavo a pohľadom tiká z jedného kúta miestnosti do druhého, len aby sa nemusel pozrieť na Toma.

„Bill“ povie vážnejšie a hlasnejšie. „Myslím to vážne.“ rýchlo vstane a svojim telom zatarasí jedinú únikovú cestu.

„Ehm, no..“ zdvihne k nemu pohľad, ale rýchlo sa odvráti.

„Bill, už dlhšiu dobu ti potrebujem niečo povedať. Je to divné a sám tomu nerozumiem. Vôbec sa v sebe nevyznám…“

„Tom dosť.“ zastaví ho Bill. Vedel čo sa deje, ale počuť to od brata by znamenalo, že je to pravda. Nič, len krutá pravda.

,,Neprerušuj ma… nedokážem na teba prestať myslieť…“

„Prosím nie…“ ozve sa Bill zase a snaží sa pred nim cúvnuť.

„Neustále sa na teba musím pozerať… vyvolávaš vo mne túžbu… veľkú túžbu.“

„Nie Tom, dosť!“ takmer vykríkne a zakryje si tvár rukami.

„Bill, nieje to len túžba, čo ma ovláda, je to cit… hlboký cit…“

„Nie, nie, nie“ začne pred sebou Bill sibrinkovať rukami.

„Cit ktorý má od bratského vzťahu na míle ďaleko.“

„Nie! Nie! Ticho! Tom buď ticho.“ zatvorí oči a cúva čo najďalej od brata.

„Bill, ja ťa milujem.“

„Nieee… Buď už ticho. Buď ticho. Ticho!“ kľakne si na zem a skryje si tvár do dlaní. ,,Už to nedokážem ďalej skrývať. Nemôžem si pomôcť.“ zohne sa k nemu a chytí ho za rameno.

,,Bože nie! Nedotýkaj sa ma. Je to nechutné… preboha Tom veď som tvoj brat.“ zdvihne k nemu pohľad plný slz.

,,Bill, prosím ťa, nezavrhuj ma. Naozaj ťa milujem. Milujem.“ šepne mu jemnejšie a Billa strasie a cíti ako sa mu dvíha žalúdok.

,,Dovol mi to …“ priblíži sa k nemu, nohami ho jemne obýme okolo stehien a obe ruky mu položí na plecia.

,,Áaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa“ začne Bill kričať a pokúša sa striasť Tomových dotykov.

,,Nedotýkaj sa ma! Už to nikdy neurobíš, je ti to jasné? Si obyčajný netvor! Je mi z teba zle!“ vykričí mu rovno do tváre a znechutene uteká preč. Predstava, že sa do neho zamiloval jeho vlastný brat, mu naháňa hrôzu. Napĺňa ho znechutením a opovrhovaním. Horkoťažko sa odťapká do kúpelne a klesne k záchodovej mise. Vedel, že jeho brat sa každodenne sám v izbe uspokojuje a hlasno vzdychá. Dúfal že nad obrázkom nejakej krásnej slečny, ale on sa dozvie že to jeho obraz mal opakovane pred sebou. Billa natiahne a len tak tak sa nakloní nad misu a vyprázdni obsah svojho žalúdka.

V umývadle si opláchne celú tvár a odličovacími tampónmi si zotrie z tváre aj posledné stopy make-upu. Zdvihne pohľad a za sebou zbadá ustarosteného Toma, opierajúceho sa o furto dverí. Tvár sa mu okamžite zvraští a nahnevane sa narovná.

,,Bill… ja… toto som nechcel.“ sklopí zrak a pozoruje špičky svojich topánok.

,,A čo si si myslel? Že sa ti vrhnem okolo krku a urobím ti dobre? Myslel si si, že som rovnako nechutný a zvrhlý? Scheiße!“ zanadáva a opatrne sa okolo neho preplíži. ,,Buzerant“, neodpusti si štipľavú poznámku medzi dverami a s hnusom zatvorí dvere od svojej izby.

Tom sa zo smútkom v očiach otočí a zatvorí sa späť do svojej izby. Nečakal, že brat zareaguje takto. Samozrejme, nemohol čakať, že mu skočí hneď okolo krku, ale… vždy mal istú nádej, že možno časom. No teraz ho Bill nevedomky zabil. Zabil život vo svojom bratovi. Ľahne si do postele, otočí sa na stenu, kde kedysi s bratom nakreslili jedného zo siedmych trpaslíkov, a nechal volnú cestu slzám, ktoré si začali vydobíjať cestičku. Stratil lásku, stratil brata a najlepšieho priateľa v jednom. Stratil najdôležitejšiu osobu. Zabil kvetinku, ktorá bola zdrojom jeho kyslíku. Stratil svoje čierne strapaté slniečko, ktoré mu žiarilo a dodávalo energiu. Prišiel o studničku chladnej vody, z ktorej sa mohol napiť, keď bol smädný. Jediný strom s potravou, ktorú potreboval, vyhynul. Je zaujímavé, za akú malú chvíľku môže človek stratiť všetko. Súvetím pravdy, ktoré vyriekol.

Zaťal prsty do päste a zakutral sa do periny, z ktorej ešte stále cítil bratovu niekdajšiu návštevu.

— Bola búrka, všetko v okolí sa chvelo. Silný blesk, ktorý vyhľadal práve ich dom, narazil na odpor hromozvodu a toľký nápor energie vybil poistky. Tom ležal vo svojej izbe a pokojne počúval hudbu. On sa nebál búrky, zato Bill áno. Ozvalo sa tiché klopanie a potichu sa otvorili dvere. ,,T-tom?“ šepol Bill vystrašene a nakukol dnu. Jemný vánok roztancoval knôt sviečky, a osoba vo dverách priniesla teplo Tomovmu srdiečku. ,,Bojím sa. Zhaslo mi svetlo a potom ten strašný zvuk a maminka nieje doma… prosím, môžem ísť k tebe?“ povedal tichým hláskom a zahambene sa približoval k Tomovej posteli. Bill nerad preukazoval svoju bojácnosť a jemnosť a preto si to Tom vážil a rád mu ponúkol útočisko. Bill sa uvolnene usmial, ľahol si do postele k Tomovi a chytil ho za ruku. Zahľadel sa na roztancovanú sviečku a pritúlil sa k bratovi.—-

No, Billova vôňa už pomaly mizla, a Tomove srdce horelo čoraz viac a viac. Prudko zavrel oči a stočil sa do klbiečka. ,,Tak strašne to bolí…“, šepol a chytil sa za miesto, kde bolo ešte pred hodinou jeho srdce, ktoré mu brat necitlivo vytrhol a pošliapal po ňom.

*

Dni sa striedali.

Jeden deň svietilo slnko a vtáčiky štebotali… Tom to nepočul.

Ďalší deň bolo zamračené, ale vtáčiky štebotali… no Tom to nepočul.

Ďalší deň pršalo od rána do večera, vtáčiky štebotali menej, obloha sa mračila… Tom to nevidel.

Na ďalší deň sa schylovalo k búrke. Obloha bola zamračená, vtáčiky sa skryli. Všetko živé sa snažilo skryť pred ničivou búrkou. … Tom to nevidel, necítil to, nechcel to počuť.

Len ležal, skrytý vo svojich snoch, kde ho nikto nemohol nájsť. Jeho izba sa pre neho stala hrobkou. Jeho posteľ sa mu stala hrobom a jeho srdce sa menilo na prach.

Tom nepočúval svoj hladný žalúdok, strom vyhynul.

Tom nepočúval potrebu svojho dehydrovaného tela, studnička vyschla.

Zatvorený v izbe nedokázal dýchať, kvetinka vykrvácala.

Každým nádychom ho píchalo pri srdci.

Bill to nevidí. Bill nechce vidieť bratovu bolesť. Fajn, priznal sa mu k jeho úchylnej láske, veď on mu to vytlčie z hlavy. Nepotrebuje mať problémy ešte aj s vlastným bratom. Nechá ho chvíľku zo svojimi myšlienkami, Tom sa potom priplazí s odpustením, a on mu zo vstyčenou hlavou odpustí. Aké dokonalé.. usmeje sa Bill spokojne a privrie viečka, ktoré ho ťažia únavou.

— Sníval sa mu sen. Zvláštny sen. Priam nočná mora. Bol nahnevaný, zúril. Tom nevychádzal zo svojej izby … bol zamknutý a nikoho k sebe nepúšťal. A Billovi to vadilo, trápil sa kvôli nemu. Vyskočil na nohy a išiel k bratovej izbe, aby na neho zručal. No bol to krik človeka, ktorému záleží na tej druhej osobe. Snažil sa otvoriť dvere, no boli zamknuté. Zúfalo hľadal spôsob, ako sa k nemu dostať. Vylomil dvere a rozzúrene sa vrútil do vnútra. Pošepky vyslovil jeho meno a podišiel k posteli, na ktorej ležal jeho brat. Tom sa pomaly otáčal a zodvihol na Billa zaslzený pohľad. Bledá vpadnutá tvár, ani zdaleka nezobrazujúca všetku bolesť, utrpenie, nočné mory a prebdené noci, plné tých najhorších výjavov, aké doteraz nevidel ani v tom najstrašidelnejšom horore, nieto vo svojom živote. Tomov pohľad sa zahmýlil ešte viac a s ťažkosťou sa otočil na druhý bok. Bill s výkrikom dopadol na posteľ a biely ako stena pozoroval Toma, ktorý sa mu schúlil do náručia a začal usedavo vzlykať. Akýkoľvek hnev, znechutenie, mohlo doteraz zapĺňať jeho srdce, pookrial, keď pocítil skrehlého Toma na svojich kolenách. Nežne ho pohladil po vpadnutých lícach a venoval mu bozk na čelo.–

,,Nie!“ vykríkne Bill a prebudí sa z hrozného sna. ,,Bol to len sen, nič len sen.“ začal si v duchu opakovať a jemne sa pohupkávať, kým si tlačil prstami na spánky. Nič z toho sna sa skutočne nestalo. Tom predsa zo svojej postele vychádza, alebo?? Tom sa predsa netrápi… Nikdy by Toma po tom, čo sa dozvedel, nepobozkal. Fuj. Strasie sa a pokojne sa pretočí na druhy bok. Zavrie oči, no pokojný spánok neprichádza… Stále musí premýšľať nad svojim snom. Akokoľvek nechutný, a uchylný Tom je, je to predsa jeho brat a on ho má aj tak rád. Svojím zvláštnym spôsobom.

Postaví sa rozhodnutý, že skontroluje svoje dvojča a potom zaspí. Potichu prejde k Tomovej izbe a bosými nohami prešľapuje pred bratovými dverami. Možno to nebol zrovna najlepší nápad. Zahľadí sa na svoje oblečenie a puntičkársky si zapne všetky gombíčky na košeli, aby bratovi zbytočne nedal nádej. Potichu otvorí dvere a nakukne dnu. Hneď ho ovalí ťažký vzduch a dá mu hodne práce, aby sa nadýchol.

Pomaličky prejde k oknu a pootvorí ho, aby sa vzduch trochu zriedil. Zvedavo precupitá k posteli a nahne sa nad brata. Nič. Spí. Pokojne sa usadí vedľa neho a pohľadom skúma každý kút malej izby. Kedysi tu spali obaja, ale neskôr rodičia postavili veľkú priestrannú izbu nad garážou, on trval na tom, že sa tam presťahuje a Tom nemohol nič namietať.

Pohľadom sa zastaví na farebnom trpaslíkovi, ktorého s Tomom ako malí namaľovali. Podaril sa im. Usmeje sa a nohami vbehne k Tomovi pod perinu. Bolo im tak dobre. Mal svojho brata naozaj rád, tak prečo to musel pokaziť? Pohladí ho po tvári, no prekvapí ho mrazivá chladnosť Tomovho tela. Znepokojene sa k nemu priblíži a obýme ho okolo pasu. ,,Tommy… Tommy…“ pohladí ho po tvári, ale Tom sa ani nepohne.

,,Tom… Tom počuješ ma?“ zatrasie nim, no Tom sa nehýbe. Bill ho otočí na chrbát a rukou prechádza po jeho chladnej tvári.

,,No tak! Tommy, nehraj to na mňa!“ zatrasie nim. Chytí ho za líce a snaží sa ho trochu zahriať. Zahľadí sa na jeho porcelánovú, hebkú tvár zo stopami po plači. Jemne sa k nemu priblíži a pery jemne položí na bratove ústa, čakajúc, že na toto Tom čaká. Alebo ho zobudí ako princ Snehulienku. No Tom sa nehýbe. Jeho čokoládové oči sa neotvorili ako Snehulienkine. Na jeho perách nebol úsmev. Jeho pokožka sa nestala teplejšou. Tom naďalej spal. Spal tuhým, nekonečným spánkom a naivný Bill veril, že len spí. Že sa ráno prebudí a bude šťastný, že pri ňom Bill spal. Bill brata obýme okolo ešte útlejšieho tela ako obvykle, a vtlačí mu nežný bozk na spánok.

,,Tomy.. Tomy.. nenechávaj ma tu…“ šepne mu zo slzou. ,,Tommy, pamätáš? Prichádza búrka… Bojím sa búrok…“ Billovi stečie slza a ešte viac sa pritúli k staršiemu bračekovi. ,,Tak ma obým… počuješ… obým ma, aby som sa nebál… pamätáš? Ako vtedy!“ zaplače a stisne bratovu tuhú ruku.

**

,,Môže to byť šok, vraveli nám, že ste ho našli ležať pri mŕtvom bratovi.“

,,Nie mami… pssst… nesmieš Toma zobudiť. On spí. On len spí.“

,,Zlatíčko, Tom je mŕtvy… mŕtvy.“

,,Pssst mami… len spí… len spí.“ usmeje sa čiernovlasý chlapec a začne sa pohupovať na bielej nemocničnej posteli. ,,Len spí… áno, len spí. Nesmieme ho zobudiť.“

autor: Rexi
betaread: Janule