Si čarodejka

Pomaly som prechádzal pomedzi preplnené regále.

V tomto meste sa veľmi necítim ako doma, ešte tu na to nie som dosť dlho, ale jedno musím uznať – obchody sú tu vážne úžasné. Každý si tu niečo nájde – deti sladkosti od výmyslu sveta, ženy oblečenie najnovšej módy a ženské časopisy … a muži ako ja?

Trochu som zrýchlil a odvrátil som pohľad od políc plných alkoholu. Piť som začal, keď odišiel. A prestať sa mi podarilo asi pred rokom. Stačila len myšlienka na neho, na to, že predsa len niekde žije, že je v poriadku…

Rýchlim krokom som prišiel až k cigaretám. Tie boli asi jediným, čo mi ešte zostalo. FAJČENIE MôŽE ZABÍJAŤ – stálo na nich. No čo, všetci raz zomrieme – fajčiari i nefajčiari.

Natiahol som sa za krabičkou, ale náhle som dostal nepríjemný pocit, že ma niekto sleduje. Prudko som sa otočil, ale za mnou bola len prázdna ulička. Iba sa mi to zdalo. Otočil som sa späť a siahol som po krabičke Marsiek, ale zase som pocítil na chrbte niečí pohľad a musel som sa otočiť. Nikto. V hlave mi zasvietilo slovo PARANOIDNÝ.

Zamračil som sa, cigarety som hodil do košíka a vydal som sa späť medzi regále.

V obchode bolo najviac 20 ľudí, pretože sa blížila 22. hodina, kedy sa obchod zatvára, ale v tejto časti žiadny človek nebol. Vrhol som podozrievavý pohľad na fľaše alkoholu, akoby som ich podozrieval zo sledovania a pobral som sa medzi sladkosti o uličku ďalej.

Sladkosti som po cigaretách miloval najviac. Páčil sa mi najmä ten pocit rozpúšťajúcej sa čokolády a karamelu na jazyku, to, ako sa tieto chute prelínali a doplňovali, ako sme sa doplňovali my dvaja s Billom, kým neprišiel ten prekliaty deň, keď sme našli jeho auto na kraji cesty, ale nenašli žiadnu stopu po ňom – po Billovi… A tá neistota bola zo všetkého najhoršia…

Pohľad na police plné čokolády a cukríkov mi ho strašne pripomínal. Spomenul som si, ako sme sa kŕmili čokoládou – najprv som mu ňou prešiel po perách, kde zanechala sladkú stopu, potom som mu sladkosť nežne vložil do úst a keď to nečakal, vpil som sa do tých pier…

Bolelo to. Tie spomienky ma bičovali a vyžívali sa v ranách, ktoré spôsobovali. A najhoršie bolo, že som pocítil hroznú túžbu vidieť ho. Potreboval som to ako drogu.

Siahol som do predného vrecka bundy a vytiahol som Billovu fotku. Jeho dlhé čierne vlasy boli ešte rozcuchanejšie ako inokedy. Úzke čierne nohavice zvýrazňovali jeho chudú postavu. Na tvári mu hral šťastný úsmev a líca mali o trochu tmavšiu farbu ako inokedy. Bolo to totiž fotené po strašnom záchvate smiechu a naháňačke. Boli sme vtedy ako malí chlapci. Teda, až do večera…

Za Billom bola prevrhnutá stolička, ktorú sme v šantení strhli na zem a vedľa ležala moja gitara. V ten deň, len o niečo neskôr, som sa o ňu potkol a preletel som aspoň pol izby. Bill sa na tom smial ešte aspoň rok a smial sa aj v ten deň, keď odišiel autom na svoju prvú jazdu. Sám. A potom…

Zavyl som. Vlna smútku a bolesti ma stiahla na zem. Košík mi vypadol z ruky až to zarachotilo a cigarety v košíku nadskočili. A ja som, vedľa toho, trasúcimi sa rukami zvieral Billovu fotku a po lícach mi stekali slzy.

Oči mal na fotke veselé – a pozeral sa nimi rovno do objektívu. Aj po toľkých rokoch mal ten pohľad silu. Vravel : „Strašne moc ťa milujem. A viem, že ty si na tom rovnako.“

A ja som to naozaj cítil. Neraz vedľa mňa zaspal, na tvári pokojný výraz, mihalnice sa mu zľahka chveli a videl som, že sa mu sníva niečo pekné, pretože občas niečo zo spánku zamrmlal a jemne sa usmial. Vtedy som sa zamiloval. Až po uši. A vždy, keď som sa na neho díval, keď spal, ma napadlo :

Si čarodejka, čo mi pomotala hlavu, tak mi prezraď to kúzlo, prečo lietam, horím, plávam a pohasínam ako mesiac nadránom.

Bolo to z nejakej piesne. Neviem, z ktorej, ale dokonale to sedelo. Tak som to cítil. Celým srdcom…

Ešte stále som kľačal na dlážke obchodu s fotkou v rukách a slzy mi pomaly zaschýnali. Avšak zatiaľ som nemal silu vstať. Len som spomínal.

Zrazu sa za mnou ozvali kroky.

„Je vám niečo, pane?“ spýtal sa hlas.

V tom okamihu som zamrel, ako v mrákotách som zdvihol hlavu a fotka mi vypadla z ruky.

Si čarodejka, čo mi pomotala hlavu, tak mi prezraď to kúzlo, prečo lietam, horím, plávam a pohasínam ako mesiac nadránom.

autor: Licona
betaread: Flixo