The Sinful Blood

Visel som na strope a čakal som ho. Vedel som, že príde. Vedel som tiež, že ak budem mať šťastie, dnes sa to stane.

Kostol osvetľovali len sviečky, takže bolo príjemné prítmie. Kostolom sa rozliehala hudba, avšak veľmi slabá. Spevácky zbor nacvičoval novú pieseň kdesi vzadu. Všetko toto vytváralo tajomnú atmosféru. Tá atmosféra nasvedčovala tomu, že sa tu niečo chystá.

A… aha… do kostola ticho vkráčala postava, zahalená do čierneho plášťa. Kráčala tak potichu a opatrne, akoby sa bála narušiť to tajomno, ktoré tu prebývalo. Odtrhol som sa od steny, krídlom som zamával na rozlúčku tučnému anjelikovi namaľovanému na strope, v ktorého príjemnej spoločnosti som dnes strávil väčšinu dňa a zamieril som k postave. Tá práve došla k oltáru, kľakla si a v duchu sa modlila. Keby len tušila…

Vzniesol som sa nad ním, ale on našťastie nevnímal. Premenil som sa a sadol som si do lavice tesne za jeho chrbtom. Keď sa domodlí a otočí sa, určite ma zbadá. A ako vždy zamieri ku mne. Jeho modlenie trvalo krátko, o chvíľu sa opäť zdvihol, poklonil sa oltáru a kráčal smerom ku mne.

„Ahoj, sadni si.“ povedal som mu a on si prisadol. Vtedy si dal dole kapucňu, ktorá ho zahaľovala a ja som mohol vidieť dlhé čierne vlasy, tmavé oči a jasnú pleť, od ktorej sa odrážalo mdlé svetlo sviečok.

„Ahoj. Ani som ťa nepočul prísť,“ povedal šeptom. Nik z ľudí si nedovolil rušiť pokoj kostola hlasným rozhovorom a ani on nebol výnimka.

„Tak ako?“ spýtal som sa ho s nepredstieraným záujmom.

Jeho životný príbeh bol ten najzaujímavejší, aký som len mal možnosť počuť. Okrem toho ma ale predovšetkým zaujímalo, či dnes konečne dokončím to, čo som začal už takmer pred mesiacom.

„Urobil som to,“ povedal s neskrývaným nadšením v hlase.

Mal som chuť po ňom hneď teraz skočiť, ale ovládol som sa. Chcel som to predsa len počuť celé.

„Hovor,“ povzbudil som ho.

„Bolo to takto,“ začal, „ráno som Toma prišiel ako vždy zobudiť. Keď som ho ale zbadal,“ na tvári sa mu zjavil blažený výraz, „nemohol som mu to spraviť. A tak som ho nechal spať. Stále som sa na neho pozeral, ako to robím často, keď ja bdiem a on spí, ale zrazu som ho začul hovoriť niečo zo spánku. Na tvári mal prenádherný úsmev, muselo sa mu snívať niečo pekné, tak som sa naklonil bližšie a…“ dramaticky sa odmlčal.

„A…?“ spýtal som sa ho napäto.

„A on vzdychol moje meno,“ na tvári sa mu rozhostil úsmev, aký som u neho za celú tú dobu, odkedy sem začal chodiť a rozprávať mi o svojom bratovi, ktorého tajne miloval, nevidel. Šiel mu rovno od srdca.

„Bill, nenapínaj ma, hovor, čo bolo ďalej!“

„No, zobral som to ako znamenie od Neho. Od Boha,“ uprel pohľad na obraz Krista a na oltár.

„Verím, že mi tým chcel naznačiť, že mi odpúšťa, že je to nemravné. Že mi odpustil moju hriešnu lásku.“

Pomaly mi dochádzala trpezlivosť, ale nechal som ho. Však o chvíľu…

„Onedlho sa prebudil a keď som sa ho spýtal, čo pekné sa mu snívalo, keď sa tak usmieval, celý očervenel. Konečne som poznal, že cíti to isté ako ja. A spravil som to… pobozkal som ho… pobozkal som svojho brata a bolo to úžasné!“

Usmial som sa na neho.

„Ja som ti to vravel, vedel som, že cíti to isté.“

„Áno, viem, len som nemal odvahu zistiť, či je to skutočne pravda. Až dnes… A aby som nezabudol, dnes som tu posledný krát. S Tomom začíname nový život. Nechcel mi prezradiť kde, vraj je to prekvapenie…“ opäť ten výraz. Výraz, ktorý hovoril, že sa mu práve splnil jeho dávny sen.

„Prišiel som Vám poďakovať: Pánovi a Tebe. Takže… Ďakujem,“ jeho oči sa zaleskly a ja som videl, že to myslí úprimne. Popravde, obľúbil som si ho. Ale nič sa nedá robiť.

Zložil som si kapucňu a chytil som ho za lakeť. Pritiahol som si ho k sebe, akoby som ho chcel pobozkať, ale moje ústa smerovali na jeho krk.

„Čo… čo to robíš?“ ozval sa prekvapene a snažil sa odo mňa odtiahnuť.

„To je trest za tvoj hriech. Pán ti ho neodpustí. Musíš pykať,“ znelo to efektne, ale bola to úplná blbosť. Hovoril som to vždy. Snáď som tým chcel hodiť vinu za to, čo sa stane, na niekoho iného.

Slabo zakňučal, ale kým stihol vykríknuť a tým privolať neželaných hostí, zaboril som zuby do jeho krku a ústami som rýchlo nasával dúšky tej hriešnej krvi.

„Prepáč,“ zašepkal som a samého ma prekvapilo, že som to po prvý raz myslel úprimne. Bolo

však už neskoro, vziať to späť…

Nechal som ho ležať na lavici a premenil som sa späť na nevinného netopiera. Vzlietol som na strop a znovu som sa ocitol v spoločnosti príjemného bucľatého anjela. Čakal som na ďalšiu obeť. Obeť s hriešnymi myšlienkami a hriešnou krvou. Tá chutí najlepšie. A tu v kostole jej je neúrekom…

autor: Licona
betaread: Janule