autor: Sisa
„Kto si?“ zašepkal dredatý chlapec a uprel hnedé oči na chlapca v maske.
„Hovoria mi Muerto Mellizo.“ Odpovedal chlapec ticho.
„A… čo to máš na tvári?“
„A… čo to máš na tvári?“
„Je to maska.“
„Maska? Prečo máš na tvári masku?“ Znova sa spýtal zvedavo dredáč a pomaly prešiel k chlapcovi…
Všade naokolo bola tma… tma a vzduch. Žiadna zem. Len vzduch, tma a lúč svetla odnikiaľ, svietiaci na chlapca sediaceho v zvláštnej polohe. Dredáčovi sa zježili chĺpky na zátylku a zalial ho zvláštny pocit. Brneli mu končeky prstov.
„Neviem. Mám ju odjakživa. Nepamätám sa, že by som ju niekedy nemal.“ Odpovedal chlapec a mykol plecami.
„Čo znamená Muerto Mellizo?“ Spýtal sa dredáč po chvíli.
„A záleží na tom?“ odpovedal čiernovlások a dredatý chlapec vycítil jeho pobavený úsmev. „Radšej mi prezraď, ako hovoria tebe.“
„Tom. Volám sa Tom.“
„Takže Tom… Zaujímavé meno.“
„Nemyslím si. Je celkom bežné. Odkiaľ si? Ja som z Nemecka.“
„Nemecko? Čo to je?“ začudoval sa čiernovlások a zamrvil sa. Tom si prezrel jeho dospievajúcu postavu.
„Štát v Európe predsa.“
„A to je zasa čo?“ Dredáč nechápavo zamrkal.
„Koľko máš rokov?“ spýtal sa mierne drzo.
„Nikoľko.“
„Hlúposť. Musíš mať predsa vek. Vypadáš tak… na 15. Ako ja.“
„Keď myslíš.“ Odpovedal chlapec so smiechom a oči, ktoré ako jedine z jeho tváre boli vidieť, sa zaleskli.
„Odkiaľ si ty?“
„Ja? Odnikiaľ a odvšadiaľ.“
„Čože?“
„Som tam… kde chcem byť…“
„Tomu nerozumiem.“ Priznal Tom. Kužeľ svetla pár krát zablikal a následne zmizol. Dredáč nervózne prešliapol. „Halo? Si tu ešte?“
„Psst.“ Zašepkal chlapec a Tom na svojom zápästí ucítil ľadové zovretie.
„Buď ticho, lebo nás nájde.“ Dredáč vycítil z chlapcovho hlasu úprimný strach.
„Kto?“
„On.“
„Kto je on?“
„Filicida,“ zašepkal ticho chlapec a pevnejšie zovrel Tomovo zápästie. Ten bolestne usykol a pokúsil sa dostať svoju ruku z chlapcovej. Započúval sa do tichého spevu.
„Keď umierajú kone, ťažko dýchajú, keď umiera tráva, vyschýna, keď umiera slnko, hasne v tíši, keď umiera človek, spieva do ticha.“ Zašepkal čiernovlások a zovrete okolo Tomovho zápästia povolilo. Znova zavládlo ticho.
„Si smrť?“ ozval sa Tom vystrašene.
„Ja?… Nie!“ zasmial sa chlapec a tmu znova preťal lúč svetla. Tom sa zadíval na chlapca a odprisahal by, že vôbec nevstal. Sedel v rovnakej polohe… zmenila sa len jedna vec. Chlapcova hlava bola sklonená a tvár zakrývali vlasy. Maska bola položená vedľa neho na neexistujúcej podlahe.
„A kto teda si?“
„Svetlo prejdi temnotou…“ zaspieval chlapec a dredáč sa odvážil spraviť k nemu krok. „…prejdi cez ňu ku mne…“ pokračoval. „Osvieť mi cestu a vyžeň zlo… len do fantázie,“ chlapcov hlas stíchol a jeho tvár sa pomaly dvíhala.
„Si človek?“ Uprel na Toma svoje čokoládky a on mal chvíľu pocit, že sa pozerá do zrkadla.
„Áno.“ Zašepkal po pár minútach.
„Svetlo prejdi temnotou… a ochráň ma od zla… vyžeň ho a navždy znič… prosím v mene dobra.“ Dospieval chlapec posledne slova svojej piesne a pomaly vstal. Po tvári mu tiekli slzy a očami hypnotizoval tie Tomove.
„Muerto Mellizo… znamená mŕtve dvojča… Braček,“ zašepkal a zastal len pár milimetrov pred Tomom. Ten pod vplyvom spaľujúceho pohľadu dopadol na kolená.
„Braček?“ Zašepkal a vykríkol, keď mu čiernovlások pritisol dlaň na jeho srdce. Tento krát bola ale jeho ruka príliš horúca a Tomovu hruď začali pokrývať pľuzgiere*.
***
Dredatý chlapec sa s výkrikom prudko posadil.
„Len sen. Obyčajný sen.“ Opakoval si stále dokola a snažil sa ustáliť svoj dych. Položil si ruku na srdce, ale miesto nepríjemne zabolelo. Zamračil sa a vstal. Prešiel k zrkadlu a zalapal po dychu. Tričko bolo prepálené a pod ním mal na mieste, pod ktorým sa skrývalo srdce, vypálenú dlaň.
***
Chlapec s čiernymi rasta prechádzal zabudnutým a opusteným cintorínom. V ruke zvieral jednu krvavo červenú ružu a mieril do najzapadnutejšieho kúta cintorína. Zastavil pred starou smutnou vŕbou a zaváhal. Zježili sa mu chĺpky na zátylku a zalial ho zvláštny pocit. Tak známy pocit. Brneli mu končeky prstov. Nakoniec sa odhodlal a odhrnul ovisnuté konáre, pripomínajúce záclonu, a vstúpil dnu. Čupol si a z malého dreveného kríža strhal zelinu. Prešiel po ňom končekmi prstov a zadíval sa na takmer nečitateľný nápis. Málinko sa pousmial a oprel oň rozkvitajúcu ružu. Potom vstal a naposledy sa zadíval na krížik.
„Odpočívaj v pokoji… Muerto Mellizo.“ Zašepkal chlapec… „mŕtve dieťa,“ dodal a vykročil k bráne.
Keď umierajú kone, ťažko dýchajú, keď umiera tráva, vyschýna, keď umiera slnko, hasne v tíši….
Zašumelo v korunách stromov a Tom sa pousmial. „…Keď umiera človek, spieva do ticha.“ Dodal šeptom a opustil starý cintorín.
Zbohom, nenarodený…
*puchýře
autor: Sisa
betaread: Janule
Krásný:) hrozně působící na psychiku
OCH! O.O já teda čumím.. tohle bylo teda úžasné! Naprosto skvělej nápad.. mírně depresivní, ale hodně se mi to teda líbilo!
wow.. to bolo nadherne 🙂
Zvláštní … Možná jsem to úplně nepochopila, nebo mi něco uniklo … Ale bylo to takové magické, tajemné, mysteriózní … Mám z toho takový nepopsatelný pocit 🙂 a na začátku mi to trochu připomínalo Muže se železnou maskou 😀 😀 😀
wow.. bylo to kouzelné x)
Panebože! Nič také úžasné som už dlho nečítala…totiž…je to také…iné, zvláštne. Po tele mi prebehli zimomriavky…O_O Proste wow! 🙂 ♥♥♥ Síce je to krátke, ale aj tak ma to dokázalo chytiť za srdce! ♥ Originálny nápad, proste skvelé 🙂
Veľmi sa mi to páčilo, trochu psycho 😉 Ale naozaj som z toho mala rôzne pocity. (myslím len tie pozitívne)
Smutné, ale krásne ♥ Úžasne napísané 🙂 to je talent! 🙂 ♥♥♥
Oh, a po nejakej dobe slovenský príbeh 😀 Super! 🙂
♥♥♥
naozaj veľmi nádherné, originálne, také… fantazíjne. Hneď ma to upútalo, je to jednoduché, no pri tom tak prepracované. Čirá krása.
Totálne psychologické mi to prišlo. Akože úplne ma to dostalo do takej… divnej depresívnej nálady. Stiahlo ma to so sebou. Vyvolalo to vo mne strach a taký zvláštny záhrobný pocit.
Ale to k tejto poviedke určite patrí. To je len znakom toho, že vieš úžasne písať ;). Veľmi podarená poviedka! :-*
Je mi z toho príšerne ťažko. Ale bolo to krásne.