Zlomiť srdce

„Tom? Tom Kaulitz?“

Chlapec, s čiernou kapucňou od mikiny pretiahnutou na hlave, zdvihol pohľad od špinavého chodníka. Preložil si tašku plnú jedla do druhej ruky a očakávajúcim pohľadom pozrel na dievča, stojace pred ním.

„Bože môj!“ zvýskla nadšene, ako náhle sa ich pohľady stretli a ona v ňom skutočne spoznala svojho starého idola. Koľko rokov už prebehlo, odkedy bola na ich koncerte? Odkedy jeho plagáty zapĺňali všetky steny jej izby od hora až nadol? I po toľkých rokoch sa neskutočne potešila tomu náhodnému stretnutiu na ulici. „Tom Kaulitz! Ani nevieš, ako dlho som o tejto chvíli snívala.“

Tom sa mlčky pousmial. Jeho pohľad však i naďalej ostával chladný a nepreniknuteľný. Skrýval v sebe mnoho. No to ona nemohla vedieť. „Som rád, že sa ti tvoj sen splnil…“

„Sophie. Som Sophie,“ vyhŕkla nedočkavo. Podala mu ruku a on ju automaticky prijal. Tak ako mnoho rúk mnohých ľudí pred ňou. Pred tým, ako spolu s bratom zavesili kariéru na klinec. Napokon predsa len zistili, že to nie je skutočne to, po čom túžia. Zistili, že to, čo chcú, majú pri sebe. Od začiatku života. Neustále. „Ja… Milovala som vašu skupinu. Skutočne. Počúvala som vás od rána až do večera. Bola som i na koncerte vo Frankfurte. Cestovala som kvôli tomu niekoľko hodín, ale oplatilo sa. Hrali ste neskutočne úžasne.“

Chlapec mlčky počúval jej nadšené rozprávanie o minulosti. Prečo by aj nie? Mal radosť z toho, že niekto si aj po tých rokoch spomenie na ich kapelu. A akurát teraz mal čas. Množstvo času, ktorý nevedel, akoby mal využiť.

„Môžem ťa objať, Tom?“ zašepkala odrazu plná očakávania. „Len na chvíľu. Prosím.“

Akoby jej mohol povedať nie? I on mal predsa svoje hudobné vzory. Správal by sa rovnako, keby ich stretol niekde uprostred mesta, bez ochranky, bez priateľov. „Jasné, prečo nie.“ Na perách mu zahral krátky úsmev. Položil ťažkú tašku na zem, ku svojim nohám a opatrne objal krehkú dievčinu. Cítil, ako silno jej bije srdce…

Pritiahla si ho k sebe bližšie a svoju tvár, rozžiarenú šťastím schovala do jeho mikiny. Keby mala krídla, istotne by radosťou vzlietla. „Ďakujem, ďakujem, ďakujem…“

Chlapec jej prejavy vďaky ani poriadne nepočúval. Držal ju v objatí tak silno a dlho, ako si to žiadala. Robil dobrý skutok, nie? Tomov pohľad po chvíli bezcieľneho obzeranie vôkol, zablúdil kamsi do výkladu, pri ktorom s dievčaťom stáli. V stotine sekundy prestal dýchať a pred očami sa mu zatemnilo. Nemohol uveriť tomu, čo vidí.

To tmavovlasé dievča s nebeskomodrými očami už videl. Niekoľkokrát. Potulovala sa v okolí domu, v ktorom s Billom býval. Zaujala ho, to nepopieral. No po pár skúmavých pohľadoch, ktorými si ju premeral, jeho počiatočný záujem opadol. Niežeby nebola príťažlivá, práve naopak. Lenže on už o také ako bola ona, nestál. Vyrástol z toho. Bill ho vyliečil…

Áno, bola to pravda. Zamiloval sa do Billa. A on mu jeho lásku oplácal rovnakou mincou. Boli spolu šťastní? Ale čo je šťastie? Je to relatívny pojem. Šťastie je prchavé. Vrtkavé ako batoľa. Časom pominie. A ich láska predsa pominúť nesmie! Takže nie. Šťastní neboli. Boli zamilovaní. Alebo si to aspoň Tom namýšľal.

Teraz, keď Billa videl so skutočne širokým úsmevom na perách, ako objíma spomínané dievča za boky a s hlavou položenou na jej ramene jej do ucha šepká sladké slová lásky, vytvárajúce na jej tvári vrcholné uspokojenie, nebol si taký istý tým, že to nebolo len šťastie, ktoré im dvom vtrhlo do života. Bože. Ako len mohol? Vravel, že ostane doma. Že je unavený na to, aby šiel von. Že by rád šiel s Tomom na nákup, ale nevládze! No namiesto toho, aby oddychoval, sa v obchode so spodnou bielizňou zahadzuje s nejakým priemerným dievčaťom z ich ulice…

Roztrasene od seba Sophiu odstrčil. Snáď sa bál toho, žeby vycítila zmenu jeho vnútorného rozpoloženia. „Musím už ísť. Ponáhľam sa,“ dodal na vysvetlenie.

Sklamane mu pozrela do očí, akoby v nich chcela nájsť čosi, čo by jej povedalo, že len sranduje. Že ešte neodchádza. Ešte nechce prerušiť ten kúzelný okamih šťastia. Nič také tam však nevidela. Potichu si povzdychla a krátko prikývla. „Jasné. Som rada, že sme sa stretli.“

Prikývol. Skôr z povinnosti, než by to skutočne tak cítil.

Roztržito vzal zo zeme plnú tašku a s pohľadom upretým do zeme, zamieril preč. Do najbližšej kaviarne. Potreboval sa upokojiť. Nechápal. Nič nechápal…

„Čo vám donesiem?“

Neunúval sa zdvihnúť pohľad na čašníčku, ktorá k nemu po chvíli čakania podišla. Jej tvár už dávno poznal. Býval tu často. Aj s Billom. Mali tu dostatok súkromia na to, aby nemuseli veľa skrývať. No na druhej strane neboli ani úplne odtrhnutí od sveta tam vonku. Prudko pokrútil hlavou, aby z nej vyhnal neodbytné myšlienky a potichu si odkašľal, zakrývajúc rozpaky. „Len kávu. S mliekom a cukrom.“

„Hneď to bude,“ prikývla a zmizla za dverami miniatúrneho salóna, v ktorom Tom nerušene sedel. V trasúcich rukách držal svoj mobil a nerozhodne prechádzal prstom po zelenom tlačidle na Billovom mene v zozname volaných čísel. Tak veľmi túžil počuť jeho láskyplný hlas, ktorý by mu dokázal, že to, čo videl v tom hlúpom obchode bola len halucinácia.

S tichým povzdychom predsa len vytočil bratovo číslo na mobil. Čo mohol stratiť? Len tú sladkú nevedomosť. Och, bože!

„No?“

No? Aké no? Bill mu predsa nikdy predtým nezdvihol telefón s obyčajným, netrpezlivým no!

„Láska? Si doma?“ vydýchol po chvíli. Pevne primkol viečka očí k sebe. Odrazu sa cítil akosi malátne. Akosi zmierene. Vyrovnane s tým, že sa mu život búra ako domček z karát. Ako pieskový hrad pri morskom prílive.

Bill sa poplašne poobzeral okolo seba. S ospravedlňujúcim úsmevom na perách, ktorý adresoval Natashe, sa od nej na pár krokov vzdialil. Potreboval teraz trochu priestoru. Súkromia na to, aby zachránil, čo sa dá. Bolo mu totiž jasné, že Tom ho tu videl. S ňou. Inak by sa ho nepýtal na to, kde je. Neostávalo teda nič iné, ako klamať. „Samozrejme, Tom. Povedal som ti, že som unavený, nie?“

„Takže ležíš v posteli, áno?“

„Prirodzene. Deje sa niečo?“

„Nie,“ vydýchol Tom sklamane. Bill mu klamal. Mohol si predsa niečo vymyslieť, nie? Hocičo! Že zašiel pozrieť Davida. Alebo išiel na lekárne. Kamkoľvek. Ale nie. Tom mu nestál ani len za toľko, aby si niečo vymyslel. Len tak hlúpo zatĺkal. Nebolo teda pochýb o tom, čo videl. O tom, čo si o tom myslel. „Uvidíme sa doma, Bill?“

„To bola otázka?“

„Bude k nám chodiť odteraz aj ona?“ Tom vedel, že hovoril nesúvislo. Akoby sa zbláznil. Ale nevedel si pomôcť. Ťažilo ho toľko otázok! A on nevedel, na ktorú sa ma opýtať skôr. Potreboval poznať odpovede. Aj keď sa ich bál. „Vymenil si ma definitívne?“

Odpoveďou mu bol tón, ktorý prezrádzal, že Bill hovor ukončil. Bez odpovede, bez rozlúčenia.

„Tash? Môžem s tebou na okamih hovoriť?“ Jemne ju chytil za lakeť a zatiahol ju ku skúšobným kabínkam, z dosahu zvedavých uší predavačiek.

„Deje sa niečo?“ Na perách jej hral úsmev. Zamilovala sa. Skutočne sa zamilovala. „Stalo sa niečo s tvojím bratom?“

„Nie tak celkom, láska,“ zašepkal a láskyplne ju pohladil po odhalenom pleci, „ale budem musieť teraz odísť. Mrzí ma to, ale potrebujem s Tomom niečo vyriešiť.“

„Je to vážne?“

Pokojne sa pousmial. Opatrne ju oprel chrbtom o zrkadlo za ňou a perami sa priblížil k tým jej. „Vôbec nie. Vlastne som to mal vyriešiť už dávno.“

„Prídeš večer? Vieš, že moji rodičia ťa chcú konečne spoznať. Teraz, keď sa budeme brať,“ pripomenula mu potichu.

Nadšene prikývol a nežne ju pobozkal. „Teším sa.“

„Tom?“ zakričal Bill najhlasnejšie, ako dokázal, ako náhle prišiel domov. Bolo odomknuté.

V kuchynských dverách sa takmer v nasledujúcom okamihu objavil jeho brat. Na tvári sklamanie a bolesť. Hnev a nenávisť. „Takže si bol doma, hej?“ Premáhal slzy, derúce sa do jeho očí. Snažil sa nepodľahnúť emóciám. Vedel, že by to všetko len zhoršil.

„Porozprávame sa,“ skonštatoval Bill po chvíli ťaživého ticha. Zatvoril za sebou vchodové dvere a zamieril do obývačky. Vedel, že ho Tom bude nasledovať. Poznal ho už dostatočne dobre.

„Ja neviem, o čom sa chceš teraz rozprávať. Ty už si to predsa vyriešil, miláčik. A ako vždy, úplne bravúrne a úplne bez môjho vedomia. Tak hovor. Ako dlho to s ňou už ťaháš? Ako dlho ma už podvádzaš?“

„Budú to tri mesiace, ak chceš skutočne vedieť pravdu,“ odpovedal Bill pokojne. „Budúci mesiac sa budeme brať.“

Odpoveďou mu bol zvuk rozbíjajúceho sa skla o podlahu. Tomove nervy nevydržali jeho pokojný prístup k veci. Donútili ho schytiť ozdobnú vázu a roztrieštiť ju na malé kúsočky. Pripomínali mu ich vzťah…

„Prečo? Povedz mi, prečo!“

„Zamiloval som sa do nej. Je úžasná. Nikdy som k nikomu nič také necítil, Tom.“

„Irónia,“ zamrmlal si Tom potichu. Zosunul sa do najbližšieho kresla. Rukami objal kolená a v duchu sa snáď po prvý raz v živote modlil. Skutočne modlil. Za to, aby to bol len sen. Aby sa zobudil a zistil, že nič z toho, sa skutočne neudialo. Veď ešte ráno bol tak šťastný! A čo teraz?

„Ja za to nemôžem!“

„Ale áno, Bill. Môžeš. Myslíš, že som si ju nevšimol, keď prechádzala každý deň okolo nášho domu? A vieš čo som ja blbec robieval? Sklonil som hlavu k zemi a tváril sa, že ju nevidím. Pretože som sa bál o to, čo je medzi nami! A ty? Pokojne si sa s ňou začal stretávať a vôbec ti nevadilo, že potom doma sme spolu spávali. Ja už ani len nedúfam, žeby si čo i len raz za posledný mesiac myslel pri sexe so mnou na mňa! A teraz sa budete brať. Ako sa mám sakra cítiť?“

„Nemôžem za to,“ zopakoval Bill, presvedčený o svojej nevine. „Jednoducho sa to stalo.“

Tom s trpkým výrazom na tvári vstal. Nemal, čo viac k tomu dodať. Nemal nič, čo by smel spraviť. Už sa to nedalo zachrániť. Bol koniec. Definitívny. So slzami, voľne stekajúcimi po tvári vybral z hlbokého vrecka džínsov svoj zväzok kľúčov od domu. S tichým povzdychom ho položil na stôl v predsieni. Rovnako tak i svoj mobil.

Mlčky vyšiel z domu. Nevšímal si bratov nechápavý pohľad. Bolo mu už skutočne jedno, čo si myslí. Nebolo to dôležité… Trpel už dosť dlho. Už mu to skutočne stačilo. Bol koniec.

S rukami vo vreckách vyšiel na hlavnú ulicu. Vykročil v ústrety novému životu. Bez brata. Bez čohokoľvek, čo by mu ho pripomínalo. Dokonca aj bez mobilu. A odteraz, bol odhodlaný nikdy nikomu nedôverovať. Nie do takej miery ako Billovi. Už vedel, že ak si chce niekoho pri sebe udržať, nesmie mu ukazovať, že je dôvodom, prečo žije. Že je schopný mu dať čokoľvek. Urobiť pre neho čokoľvek. Bola to tá najväčšia chyba, akú vo vzťahu s bratom spravil. Ukázal mu, že ho skutočne a nefalšovane miluje. Viac ako seba. Už vedel, že Tash mala pravdu, keď mu to hovorila…

Automaticky zastal pred prechodom cez cestu a pozrel doprava i doľava, či nejde nejaké auto. Nič. Ako vždy. Nič, okrem nej. Jej pichľavých modrých očí, sledujúcich ho spoza rohu ulice. Už zase tam bola. Ako každý deň, každú hodinu, každú minútu. Stále. Strážila si to, čo jej patrilo. Billa. Vyhrala boj o jeho srdce a chcela to náležite využiť. Nespraviť rovnakú chybu, akú urobil Tom. Ona chcela byť tá, kto srdce zlomí. Nie tá, ktorá si srdce zlomiť nechá…

Tom sa cez slzy beznádeje pousmial. Keď jej v jedno dažďové ráno minulého roku rozprával o svojom vzťahu s bratom po tom, ako ich videla v nestráženej chvíli bozkávať sa pri kuchynskom okne, ani len netušil, ako dobre jeho informácie využije. Vo svoj prospech, proti nezákonnej a predsa tak nádhernej láske dvoch bratov. Dvojčiat.

Zbohom, Bill, pomyslel si vo chvíli, ako prerušil očný kontakt s Natashou, snáď zlomenie srdca zvládneš lepšie ako ja…