Diablov strážny anjel 7.

autor: Nena
betareaed: Janule

„Ty… dokážeš urobiť to, aby ma počul aj Tom?“

„Jasné. Som totiž super,“ žmurkla na mňa.

„Och Nena… neviem čo mám robiť,“ sadol som si na posteľ vedľa nej.

„Teraz som tvoj jediný spojenec. Môžeš mi povedať čo sa vlastne stalo.“

„No išiel som za Tomom na tvojom aute a nevyšlo nejak.“

„Nemyslela som to. Ale tvoj vzťah s Tomom,“ postavila sa a sadla si na parapet okna oproti posteli. Zrejme to robievala často.

„A načo ti to bude?“ nepoznám ťa ani deň, pomyslel som si.

„Bill… som jediný človek, ktorý ti môže pomôcť. Keby som ťa sem neprivolala, stále by si s nikým nekomunikoval…“

„Nepovedala si náhodou, že som prvý, ktorého si privolala?“

„To nie je podstatné,“ zarazila ma, „ide o to, že iba ja ti môžem pomôcť…“

„A za odmenu sa dostaneš ku Georgovi?“ skočil som jej do reči. Nafúkla sa ako lopta.

„Ja po ňom neidem! Len je atraktívny!“

„A pre jeho „len“ atraktívnosť si v ňom chcela vyvolať žiarlivosť? A tie tvoje slová boli čo? Pery… oči…“ napodobňoval som jej hlas.

„Pres-taň! Chceš aby ste si to s Tomom vyriešili? Ja som tvoja jediná šanca!“

„A ja ti poviem ako na Georga, keď si na to neprišla za rok, čo sa poznáte,“ usmial som sa na ňu.

„Myslím, že som bola šťastnejšia, keď mi duchovia neodpovedali,“ zamrmlala si a pozrela von oknom. Všade dookola bola tma a len cez sviečky v izbe som si poriadne obzrel jej izbu. Čierna posteľ, tmavé obrazy na stene, čierny nábytok, čierny koberec, čierne sviečky… čierne závesy na oknách… bol som dosť nesvoj.

„Ešte si mi neodpovedal na otázku, čo sa stalo medzi tebou a Tomom,“ pozrela na mňa. Pochopil som, že má pravdu. Je jediná šanca ako sa nejak spojiť s Tomom. A tak som jej všetko vyrozprával. Od úplného začiatku.

„Práve v tom okamihu si ma sem zrejme privolala a som tuna,“ ukončil som.

„Och. To som si nemyslela,“ postavila sa a prisadla si ku mne. Ja som hľadel smutne do zeme.

„Ani ja som to nechápal. Nikdy… ale teraz viem, že to nebola bratská úcta. Nikdy by som si toto nebol pomyslel.“

„Pozri,“ položila ruku na moju. Síce cez ňu prechádzala, držala ju tam, „o to je to krajšie, že je to iné? Nevadí. Ten cit bude silnejší. A to som si istá. Neboj… pomôžem ti.“

„Som rád, že si tu aspoň ty a počuješ a vidíš ma,“ priznal som. Neviem čo by som robil, kebyže tu nebola. Asi by som sa zbláznil.

„Vždy…“ zastavil ju jej mobil. Pozrel som na hodinky na stene. Bolo dva v noci. Vyklopila ho a zdvihla.

„Ahoj… áno, viem čo sa stalo… čo? Ja za to nemôžem že havaroval!… Vieš čo?! Mal si im to povedať skôr, ako sa to dozvedeli takto a Bill umrel!“ dosť kričala a zložila. Hodila mobil a preletel cezomňa.

„Hej! Som duch, ale cítim keď niečo cezomňa preletí!“ aj ja som mal zlosť, keď cezomňa hádzala veci.

„To je taký idiot! Ako ho môžeš mať za kamoša?!“

„Podľa tvojich slov usudzujem, že ti volal Georg. A odpoveď je jasná… a ako po ňom ty môžeš ísť?“

„Od lásky je len krôčik k nenávisti!“ vzala si veci a odišla preč. Ľahol som si a pozeral na strop… čo sa stane ďalej? Uvidím ešte niekedy Toma? Opätovať city si už asi nebudeme, keďže som mŕtvy, ale čo myslela Nena tým, že mi pomôže? Ako pomôže? Ísť k ostatným dušiam? Rozlúčiť sa s Tomom? Ako? Čo? To som na nej začal nenávidieť… tú jej záhadnosť.

Pretočil som sa na bok a moje myšlienky sa vrátili v čase o pár rokov. Bez slávy. Mali sme s Tomom asi jedenásť. Mama odišla s Gordonom do obchodu a my sme ostali samí. Rozhodli sme sa ísť do záhrady. Vždy sme sa bili o jedinú hojdačku medzi krásnymi maminými kvetmi, stromami a slnečnými letnými lúčmi.

„Ja idem na hojdačku!“ vykríkol Tom a rozbehol sa na ňu. Ja som urobil to isté. Vždy sme sa museli pretekať. Vo všetkom. Dopadlo to tak, že samozrejme Tom sadol na hojdačku a mňa odsotil tak, že som spadol na zem.

„Vyhral som!“ kričal Tom a mne sa pustili slzy. Celý som bol od blata a sadol som si na zem. Nariekal som.

„Vždy musíš mať všetko!“ nevydržal som. Tom sa prestal hojdať a pozeral na mňa.

„Ty plačeš?“ zosadol z hojdačky a kľakol si ku mne.

„Áno!“ otočil som sa mu chrbtom. Nechcel som ho vidieť. Ďalej som plakal. Pozrel som na rozbité koleno… išla z neho krv.

„Bill, neplač. Prepáč. Nechcel som. Pozri, môžeš sa hojdať,“ snažil sa ma upokojiť.

„Vždy to robíš! Si lepší!“

Ako som mu to povedal do tváre, Tomov výraz hneď zjemnel.

„To teba majú vždy radi. Ja sa im musím pozornosti doprosovať. Ty len si!“ tváril sa ešte viac dotknuto ako ja. Hľadel som mu do očí… tá bolesť sa dala čítať.

„Ja… Tom prepáč. Ja už nechcem súperiť. Sme bratia,“ utrel som si slzy a prosebne na neho hľadel.

„Tak beriem,“ usmial sa a vystrel ruku.

„Tak beriem,“ zopakoval som s rovnakým úsmevom, chytil jeho ruku a nasledovne sme sa objali.

Presne rovnaký úsmev som mal aj teraz. Po toľkých rokoch. Zdalo sa mi to neuveriteľné. No po úsmeve prišiel smútok. Všetko sa skončilo? Nič sa nevráti? A najviac ma prekvapil fakt, že vždy som si myslel, že hudba je to najlepšie v mojom živote. Toma som vždy bral ako samozrejmosť. Veď čo sa mohlo stať? Ani som nad tým neuvažoval. A teraz to prišlo. Neskutočne ma to deprimovalo. Zasa mi stiekla slza po líci. Tom bol vždy môj život. Keď som to pochopil… všetko sa skončilo.

„Bill?“ prebrala ma Nena, ktorá práve vošla s5 do izby.

„Prosím,“ pozrel som na ňu plačúc,“ pomôž mi. Nechcem, aby Tom trpel… aby si myslel, že som ho opustil.“

autor: Nena