Diablov strážny anjel 8.

autor: Nena
betaread: Janule

„Už som povedala že niečo vymyslíme. Inak Georg mi ešte povedal, že pohreb máš o dva dni.“

„Diky“!“ vykríkol som na ňu ironicky a skoro sa zrútil.

„Ale neplač,“ sadla si ku mne, „všetko bude dobré. Neboj.“

„Neverím, že sa to stalo… kriste. Teraz to už znie tak nezvrátiteľne. Už sa to nemôže napraviť… pohreb.“

„Bill, to bude dobré,“ jedine na to sa zmohla.

„Nebude,“ postavil som sa a sadol si na parapet. Vždy som to robil, keď som bol v koncoch. U mňa v izbe to bolo moje najobľúbenejšie miesto.

„Aj ty často sedávaš na parapete?“ spýtala sa ma.

„Áno. Veľmi často. Aj keď som umrel a išiel za Tomom do mojej izby, tak som na ňom sedel. A on povedal, že má pocit, ako keby som tam aj teraz bol,“ hovoril som do zeme.

„Bill… nerada ti to hovorím, ale aj ja ťa vidím a počujem len preto, lebo som ťa privolala. A sú za tým roky praxe na cintoríne.“

„A už som stratil aj tú miniatúrnu nádej,“ zakryl som si oči dlaňami.

„Prestaň,“ kľakla si predomňa, „prisahám že urobím čokoľvek, aby si sa zasa rozprával s Tomom. Minimálne cezomňa. Rozlúčite sa a ani smrť v tom nezabráni,“ hovorila veľmi rozhodne. Proste som sa musel usmiať. Veril som jej. Komu inému by som mal?

„Nemôžeme ísť za Tomom hneď teraz?“ nemohol som vydržať.

„Sú dve hodiny po polnoci. Budú si myslieť aj bez toho, aby som povedala, že komunikujem s duchom, že som blázon.“

„Tom ti uverí.“

„Neuverí. Pochybujem. Je to Tom. A ja vidím a počujem ducha. Chcem za ním ísť až na pohrebe.“

„Na pohrebe?!,“ vykríkol som, „ja to nevydržím! Tom sa zabije tiež!“

„Bill kľud. Ale inak to neide. Ide o to, že to prv musí nejak stráviť. Prekonať prvotný šok z tvojej smrti. Ak mi neuverí na pohrebe, neuverí nikdy,“ stále sa ma snažila presvedčiť.

„Všetkí tí fans, kapela, rodina, vydavateľstvo… nechcem si ani predstaviť, čo sa stane, keď sa ráno dozvedia, čo sa prihodilo.“

„Veľký šok otrasie celým svetom. Beriem. Ale stále si myslím, že bude rozumnejšie, ak počkáme do pohrebu.“

„Tak dobre,“ priznal som po chvíli. No napriek tomu som mal obavy. O Toma. Ako to strávi? Bude trpieť. Všetci budú trpieť.

„Vidíš, že uvažuješ rozumne,“ usmiala sa na mňa. Ja som len vykreslil nejakú grimasu.

„Čo ak pôjdem za ním len ja? Veď ma nikto neuvidí. Bude to aspoň niečo. Aspoň ho uvidím,“ moja nálada zo sekundy na sekundu stúpla nahor.

„Nemyslím, že to bude fungovať,“ povedala dosť opatrne.

„Čo? Prečo?“ nechápal som.

„Ja… neviem ako…“

„Privolaj ma zajtra cez deň. Idem za Tomom,“ odhodlane som sa postavil.

„Bill…“ snažila sa ma zastaviť slovami, no kašľal som na to. Došiel som až tesne k dverám, keď som narazil do niečoho tvrdého ako stena. Ale predomnou nič nebolo.

„Nehovor, že tu máš aj iných duchov,“ chytil som si čelo a otočil sa na Nenu.

„To som sa ti snažila povedať. Už som hovorila, že si prvý duch ktorého som privolala, tak tu asi nebude ďalší. V skratke… privolala som ťa sem, ale má to háčik. Presne privolaním som si ťa k sebe ako keby pripútala. To je to samotné privolanie… že si v mojej takzvanej moci. Viac ako tri metre sa odomňa nepohneš.“

Keby som mohol, moja sánka by teraz ležala pri mojich nohách.

„Čo?! Och nie!“ vyslovil som dosť skľúčene.

„Mám to brať osobne?“ spýtala sa dotknuto.

„Nie. Prepáč, ale teraz si nebudem môcť robiť čo chcem. Napríklad ísť za Tomom.“

„Budeš môcť. Keď za ním pôjdem ja.“

To mi malo akože pomôcť? Preboha!

„Potrebujem ho vidieť. Nechápeš to?!“

„Nech…“ prerušilo ju zvonenie zdola. Pozrela k dverám. Zatvárila sa nechápavo a pozrela na hodinky.

„Nebude to tvoj otec alebo mama?“ spýtal som sa. Síce bolo po druhej…

„Otec je v robote na nočnej a mama pochybujem,“ išla dole schodami a ja za ňou. Zastavila pred dverami a ja za ňou. Pozrela cez pozorovacie okienko a otočila sa na mňa úplne bledá.

„Tom a Georg!“ chytila sa za ústa.

„Otvor.“

„Určite tu chcel prísť Tom. Bude mi všetko vyčítať,“ hádala.

„To nezistíš, pokiaľ neotvoríš.“

Otočila sa s5 k dverám, nadýchla sa a otvorila. Hneď vošli a zastali na chodbe. Ja som sa postavil pred Toma a hľadel mu do očí. Videl som v nich smútok a slzy. Zadržiaval ich.

„Tak deje sa niečo? Chcela som už ísť spať,“ spýtala sa ich.

„Áno. Kvôli tebe sa zabil môj brat,“ prekrížil si ruky Tom.

„Tom,“ upozornil ho Georg.

„Prestaň! Chcem jej všetko povedať do očí,“ stále pozeral na Nenu. Tá sa len usmiala.

„Ja za to môžem? Spýtaj sa svojho svedomia, za kým tak usilovne Bill letel.“

Tom sa zatváril nejak medzi úsmevom a tým, že tomu nemohol uveriť.

„Ja niesom na vine! To ty si… ale bože! Ja ti nemusím nič vysvetľovať.“

„Dobre. Keď si tu klebetíme o pravde… ty si sa opil. Ty si takto sadol za volant. O teba sa Bill bál. Ja som len dala auto, ktoré chcel, aby išiel za tebou… tak k…“ Tom jej zrazu vrazil. Chytila si líco a tvárila sa rovnako naštvane ako on.

„Tom, to už vážne stačí,“ postavil sa medzi nich Georg.

„Máš šťastie, že som natoľko inteligentná, že sa neznížim na tvoju úroveň a neudriem ťa,“ povedala Nena Tomovi a stále si držala tvár.

Ja som to len pozoroval a nemohol som nič urobiť. Vážne nič… vôbec nič. To ma ubíjalo najviac. Veď vinu na tom mám len ja. A oni sa takto nenávidia?

„Neotváraj si svoju hubu o Billa,“ vyšlo z Toma, „a o tom, že to urobil kvôli mne! Nič by sa nestalo, nebyť teba!“

„Mňa? Zachoval by si sa inak, keby som tam nebola? Tom, prosím ťa, „rozosmiala sa,“ ty sa vždy za svoje city budeš hanbiť natoľko, že to tajíš roky. A to nepoprieš.“

autor: Nena