autor: aKira
betaread: Janule
(mno toto sa vám možno bude zdať nudné či bez zmyslu, ale pre mňa má táto poviedka obrovský význam x) neviem prečo, ale prirástla mi k srdcu…)
Strach.
Smútok.
Sklamanie.
Tieto pocity sa vo mne miesili a nedokázal som myslieť na nič iné. A to všetko len kvôli jednej chybe.
(xXx)
Pred pár mesiacmi ma začala pobolievať hlava. Neprisudzoval som tomu veľký význam. Myslel som si, že je to z preťaženia a stresu. No aj keď som sa snažil nedávať to najavo, ty si si to všimol. Vraj by som to nemal brať na ľahkú váhu. Nešlo to o kariéru, išlo ti o mňa… No ja som ťa neposlúchol… Aspoň vtedy nie. Stále som bol tvrdohlavý ako ty. Aj naďalej som vymetal bary, opíjal sa každý deň. Mal som už tohto života dosť. Chcel som už spoznať tú pravú lásku, o ktorej tak často rozprávaš, no tá tu nebola. Zatiaľ…
A raz som to prehnal.
Opil som sa do nemoty a zobrala ma sanitka. Ľahká otrava krvi, na to sa predsa neumiera. Výplach žalúdka a hotovo. No doktorovi bolo divné, prečo si beriem toľko liekov proti bolesti. Spýtal sa ma, povedal som. Spravil mi vyšetrenia, vraj len pre istotu.
Choroba… Príčinou celej tej bolesti bola choroba, ktorej názov bol príliš ťažký na to, aby som si ho zapamätal. (pozn. aki – volá sa to Masívna osteolýza alebo aj Gorhamova choroba, keby to niekoho zaujímalo) V podstate išlo o to, že sa mi v lebke rozpúšťali – rozpadali alebo ako to mám povedať, kosti. Mal som v lebke dieru. Veľkú ako tenisová loptička. Túto chorobu malo na Zemi asi len 8 ľudí. Je vraj veľmi vzácna… A práve mne sa tejto „pocty“ mať ju, dostalo.
Snažil si sa zohnať mi lekára, ktorý by mi pomohol… No všetci sa báli púšťať sa do niečoho tak riskantného a nepoznaného. Nedivím sa im. Po prvý krát v živote som si uvedomil, že peniaze všetko nevyriešia. No čo je horšie, až teraz som si uvedomil cenu života.
Pustili ma domov – lekári mi nedávali veľa času. Nanajvýš pár mesiacov života. Nechcel si, aby som ich strávil v nemocnici, kde mi aj tak nepomôžu. A stále som si to akoby neuvedomoval. Ty si sa o mňa staral. Bol si pri mne dňom i nocou. Usmieval sa, aj keď som vedel, že vnútorne umieraš so mnou.
Kapelu sme rozpustili. Verejnosti si pravdu nepovedal. Vraj si dávame len pauzu. Faninky predsa nemusia vedieť, že ich miláčik, gitarista skupiny Tokio hotel, umiera. Aspoň bol pokoj od médií.
(xXx)
Myslel som si, že sa nezmením. Že mám jednoducho takú povahu. Bol som milión iných ľudí, každý deň. „Svoju povahu nezmením!“ vravieval som. Ako som sa len mýlil. JA som sa totižto zmenil.
Nevymetám bary, neopíjam sa…
Užívam si posledné okamihy. Už dávno neplatí moje motto: „Carpe Diem“… teraz je to: „Leb die sekunde.“
Je len smutné, že som si cenu života uvedomil až teraz.
Myslela som si, že nikdy nenájdem pravú lásku. A našiel som. Teba…
Dlho som si to neuvedomoval, prisudzoval to bratskej láske, no teraz to viem. Už dávno to nebola bratská láska. Smutné, že aj toto som si uvedomil až teraz.
No mal som aj šťastie. Miloval si ma tiež. To bola moja jediná záchrana. To, čo ma držalo nad vodou.
Miloval som ťa…
Miloval si ma…
No čas nebol na našej strane. Bol deň našich 20tých narodenín. Milovali sme sa. Bolo to po prvý krát, a bolo to nádherné. Zabudli sme na všetko, na život… na smrť.
No to sme netušili, že to bolo zároveň aj posledný krát.
Ďalší večer sme len tak ležali v posteli. Rozprával si mi o našej budúcnosti, čo všetko spolu ešte prežijeme. Tvoj hlas ma pomaly uspával.
„Billi,“ prerušil som ťa. Pozrel si na mňa, usmial sa.
„Billi, sľúb mi niečo!“ tvoj výraz sa zmenil na nechápavý.
„Sľub mi, že budeš žiť. Že budeš mať veľa detí a že im povieš, akého mali bláznivého strýka Toma. Sľúb mi to, Billí…“
Plakal si. Nechcel si to počuť. Vedel si, čo to znamená, a ja tiež. Cítil som to…
Spoločne sme zaspali. No ráno si sa zobudil už len ty. Plakal si, vzlykal, neveril tomu.
„Sľubujem, Tomi,“ povedal si.
Neznášal som svoj život. Jediné dobré v ňom si bol TY. Horkosladký život… toto malo byť moje motto… Horké umieranie, sladká láska.
(xXx)
O 10 rokov neskôr.
Štíhli čiernovlasý muž stál pri hrobe. Vedľa neho stála žena, dve deti – dvojčatá. Aká irónia.
„Billi! Tomi! položte ku strýkovi kvietky a nebehajte tu!“ vravela ona. On len bolestne privieral oči. Snažil sa potlačiť slzy. Jeho žena o všetkom vedela. Rešpektovala to. Preto ju miloval… no nie tak ako jeho. Stisla mu ruku.
„Bill, neplač, určite by to tak nechcel,“ vravela. On sa pousmial. Mala pravdu. Pretože ho poznal a vedel, čo by teraz povedal. „Tento svet je horkosladká symfónia.“
Zbohom Tomí.
(kto by nechápal, to „tento svet je…“ mal Tom vyryté na hrobe. xDD)
autor: aKira
to je smutny :'(
To bylo kráásný ae táák smutný
nádherné =´(
to je tak nádherný miluju tyhle povídky..
Pěkná povídka, sice přiznám slovenský moc nečtu,ale tohle je krásný.Dost smutný, když jeden z nich je mrtvej a druhej žije dál…