My Paper Heart 13. (konec)

autor: Licona

„Takže za to môže Katie,“ povedal Bill a snažil sa udržať pokojný výraz tváre.

„Áno. Katie je zlatý človek. A ona nás CHÁPE. Keď s ňou stráviš viac času, uvidíš…“ Tom pomaly prechádzal po Billovej hladkej pokožke a bol nevýslovne šťastný. Bill je jeho a len jeho. Natáčanie včerajším dňom skončilo, takže sa o neho nebude musieť deliť ani s Klárou. A Katie povedala, že len čo s kamarátom dnes doupravujú film, dopíše svoj príbeh a on sa konečne dozvie jeho záver. Neveril, že v danej chvíli môže byť niekto šťastnejší než on.

Bill sa nepokojne zamrvil. Stále na Katie žiarlil. Počúvať, ako o nej Tom stále básni… myslel si, že vie, s kým by jeho Tom chcel byť, keby bol jedináčik…

„A ako na to, že sme spolu, zareagovala?“

„Bola nevýslovne šťastná,“ zasmial sa Tom, keď si spomenul na ich rozhovor včera večer. „Vraj ťa mám pekne pozdraviť. A ešte ti mám pogratulovať k skvelému hereckému výkonu,“ na chvíľu sa odmlčal, „a mám ti poslať toto.“

Tom sa sklonil nad brata a vpil sa mu do jeho úst. Obom chlapcom sa srdce rozbúšilo dvojnásobnou rýchlosťou a celé tri minúty sa od seba neodtrhli.

„Teda, tá Katie je akčná,“ prehodil Bill so zastretým hlasom. Tom sa zatváril prekvapene, čo Billa rozosmialo. „Keď mi poslala toto,“ dodal na vysvetlenie. Tom sa zachechtal.

„Katie chce dnes dokončiť svoju knihu. Dala mi slávnostné povolenie ti o nej povedať. Je úžasná. Musíš si ju prečítať akonáhle ju dopíše.“

Bill sa snažil zakryť svoje znechutenie. Vedel, že Tom ku Katie nič necíti – cez tieto tri dni, vlastne najlepšie tri dni v jeho živote, to prebrali snáď stokrát – ale mal ju rád, čo Bill z časti chápal (z tej nezaujatej časti, presnejšie), ale z druhej strany mu neskutočne liezla na nervy. A pri predstave, že číta niečo, čo vytvorila, možno inšpirované aj jej vzťahom s Tomom…

Tom si povzdychol.

„Katie sa dnes správala nejako čudne,“ poznamenal a pri posledných slovách mu hlas vyletel najmenej o oktávu vyššie, pretože Bill mal svoj spôsob, ako ukončiť reči, ktoré sa mu nepáčia. Jeho ruka putovala po Tomovom odhalenom hrudníku a mierila dolu… Bill nevinne zamrkal, za čo bol zvalený do perín a ušla sa mu dráždivá pusa na krk. Vzdychol od rozkoše. Za minútu sa už zmietali vášňou, ich telá sa prehýbali slasťou nad jednými z prvých čoraz smelších dotykov v ich začínajúcom vzťahu a Katie im už dávno vyfučala z hlavy…

OOO

Mala zatvorené oči a rukami si prechádzala po viečkach. Bola unavená… tak unavená… Poslepiačky sa natiahla po pohár s ginom. Chvíľu s ním mierne pohupovala. Jej starý zvyk už od búrlivých študentských čias. Povzdychla si a zodvihla pohár k ústam. Gin mala kedysi veľmi rada. Pripomínal jej Gabriela…

Myslela si, že s ním bude naveky. Že on je ten pravý. Nebol… Otvorila oči a načiahla sa za fľašou, kúpenou špeciálne pre túto príležitosť. Naliala si druhýkrát a popri tom mechanicky listovala posledné stránky knihy, ktorej venovala svoj život. Bolo to jej papierové srdce… A teraz? Je dopísané, posledná bodka, posledné meno. Tie štyri zničujúce písmená – Roth. Chlapec, ktorému venovala všetko, čo jej po rozchode s Gabrielom ešte zostalo. Neskutočný chlapec. Papierový chlapec. Roth bol tiež Tomova najobľúbenejšia postala z knihy.

Aa… Tom… Dotvára tú osudovú trojicu chlapcov jej života. Chlapcov, pre ktorých by urobila čokoľvek na svete. Usmiala sa pri predstave šťastím žiariaceho Toma, keď jej prišiel oznámiť tú šťastnú správu.

„To je úžasné, Tom,“ povedala vtedy a úprimne si to aj myslela.

„Katie… ja, ja… neviem, ako sa ti mám odvďačiť. Za všetko…“

„Mne bude stačiť, keď dočítaš môj príbeh. Čo budem môcť urobiť pravdepodobne už zajtra,“ usmiala sa.

„Čoo? To je skvelé! Takže sa dozviem, ako to bude nakoniec s Rothom! A aj to, či si Zethure spomenie!“

Ona už vedela, ako sa to skončí. To je krása písania. I keď… niektoré veci zistila, až keď ich napísala a úprimne ju prekvapili. Verila, že príbehy, ktoré spisovatelia píšu, už kdesi existujú. Že v nejakej inej realite sa stávajú skutočnosťou. A spisovatelia sú len ľudia, ktorí tieto príbehy skutočných ľudských duší odhaľujú. Sú vnímavejší, preto ich vedia zachytiť.

Zachechtala sa nad predstavou, že aj o nej kdesi niekto píše. Odpila si ginu a nechala svoju fantáziu pracovať. „Svoju spisovateľku“ videla ako dievča, ktoré sa rado občas zašíva pred neúprosnou realitou do iných svetov, rada odkrýva príbehy, možno popri tom počúva tvrdú muziku. Ľudia sa občas nezdajú. Čo si táto osoba o nej myslí? Súcití s ňou, ľutuje ju alebo ňou opovrhuje?

„Blbosť,“ zamietla to razantne. Aké to má dnes myšlienky? Mala by spomínať na všetko krásne, čo ju v živote stretlo a nie sa zamýšľať nad týmito hlúposťami. Ale zase… Roth niekde existuje. Ona to vie. Kdesi ďaleko, ale cíti jeho prítomnosť…

Zadívala sa na hodinky a hneď nato na nôž na stole. Bola to nevyhnutnosť. Nezniesla by tie prázdne dni, ktoré by nasledovali. Nezniesla by hodiny čakania na nič. Nevydržala by samotu, ktorá ju dopísaním posledného slova obklopila, ako hustá hmla za jesenného rána. Hmla sa však do obeda stratí. Samota zostane. Nie, nemôže ďalej, nemá pre čo…

Smutne sa usmiala. Tom bude smutný. To nechcela. Ale Bill mu z toho pomôže. Škola ju netrápila. Netrápilo ju to, že sa nikdy nedozvie, ako skončil v súťaži ich film. Ani to, či si niekto prečíta jej knihu. Teda, niekto si ju prečíta, to áno… Tom.

Pritiahla si čistý list papiera a začala písať posledné slová. Adresované Tomovi.

Drahý Tom,

Včera som mala zvláštny sen. Bol si tam ty s Billom. Plakal si. Pamätáš sa, čo som Ti raz povedala? „S úsmevom ide všetko ľahšie.“ A čo si mi na to odpovedal? „Katie, ty pôjdeš s úsmevom aj na druhý svet.“

Budem na Vás dávať pozor.

Bozkáva,

                                                                                             Katie.

PS – Tomovi Kaulitzovi odkazujem celú moju knižnicu a moje rukopisy.

Položila pero na stôl a zobrala do ruky nôž. Skusmo ním prešla po zápästí. Vytvoril jej tam tenkú krvavú čiaru. Bol ostrý. Opatrne ho položila nazad na stôl. Kto by si pomyslel, že práve ona takto skončí? Vždy vysmiate žieňa ochotné pomôcť s trápením iných ľudí. Ale tiež žieňa, ktoré milovalo, ale nebolo milované. Pomáhalo, ale jej sa nikdy nik nespýtal, či nepotrebujeme pomôcť. Teda, nie, nemôže byť nespravodlivá, Tom jej vždy pomáhal.

Och Tom… Roth… Gabriel…

Opäť zobrala do ruky nôž. Prikladala si ho k zápästiu a pri tom pred očami videla tri milované tváre. Plakala, ale tvár nemala zamračenú. Katie odišla na druhý svet s úsmevom…

Tak sme sa spolu dopracovali až k poslednej kapitole. Dúfam, že sa vám poviedka páčila. Musím povedať, že Katie mi je ľúto, ale teraz jej je určite lepšie. Viete, dostala sa totiž niekde, kde každý môže žiť tak, ako sa mu páči, preto teraz nepochybne žije vo svojom snovom svete, ktorý sa stal skutočnosťou. Tomovi Katie veľmi chýba, to je pochopiteľné. Mal ju rád ako vlastnú sestru, ktorú nikdy nemal. S pomocou svojho brata sa však z toho po čase spamätá, ale často spomína na to, aké to bolo, keď ešte žila. Spomína na jej smiech, jej upokojujúci hlas, na to, ako spolu často len tak sedeli a rozprávali sa…

Bill s Tomom sa postarali o to, aby Katienu knihu vydali a po smrti sa síce nestala slávnou, ale mala dosť veľký okruh fanúšikov. Peniaze, ktoré zarobila Katiena kniha, boli použité na pomoc týraným ženám a ženám v núdzi.

Katien film síce súťaž nevyhral, ale umiestnil sa na skvelom treťom mieste.

Bill a Tom boli spolu až do smrti a boli šťastní. Spoločnosť nikdy neodhalila ich tajný vzťah.

 

 

A pýtate sa, či naozaj verím, že príbeh, ktorý som napísala, sa niekde naozaj odohral? Ja tomu verím. Katie naozaj niekde žila. A twincest… ten nežije len v našej fantázii. 

KONIEC 

autor: Licona
betaread: Janule