autor: Nena
Čaulitz, takže to je koniec ffky. Vážne prosím, aby ste to okomentovali. Aby som vedela, či mám napísať ďalšiu. Za vašu podporu komentárom by som vám bola neskutočne povďačná. Danke a snáď sa páčilo. Nenush
Usmiala sa, prikývla a kráčala chodbou chrtom ku mne.
„Povedala si mama?“ spýtal sa Georg. Tváril sa nechápavo.
„Vidím ju. Hneď sa vrátim,“ utrela som si slzy a nasledovala ju. Prešla cez dvere do jednej z izieb. Vošla som hneď za ňou a uvidela ako na mňa hľadí.
„Mami? Si to ty?“ o5 som plakala.
„Poď ku mne,“ natiahla ruky. Hneď som sa ku nej rozbehla a silno ju objala. Na moje prekvapenie to šlo. Plakala som ako malá. Nemohla som prestať.
„Už dosť. Všetko bude v poriadku. Ako má byť,“ prihovorila sa mi.
„Počkaj, pripútam si ťa k sebe. Už neodídeš,“ zdvihla som na ňu pohľad.
„Nie, Nena. Kvôli tomuto som sa ti nikdy neukázala. Nemôžeš lipnúť na ľuďoch, ktorý tvoj svet opustili.“
„Ale ty… nemala si ma tu nechať. Vzala mi ťa choroba. To nie je fér.“
„Tak to malo byť, zlatko. Všetko sa deje pre nejakú príčinu. Keby som neumrela, nikdy by si sa nestala tým čo si a nestretla by si Georga. Následne by si nestretla Billa s Tomom a nenašli by sa. Nepriznali by si lásku.“
„Ale Bill umrel.“
„Hovorím… má to svoje dôvody.“
„Ale tie dôvody mi dookola ubližujú! Umrie aj Tom, a to kvôli mne!“
„Neumrie.“
„Tak neumrie. To je len jedno plus v mojom živote! Všetky tie výčitky, opovrhovanie a neviem čo všetko, kvôli jednému požičaniu auta. A vieš čo? Predtým ako si umrela, videla som, ako horíš. To isté sa mi stalo aj s Billom. No netušila som, že ho stretnem hneď na druhý deň a aj v ten deň umrie. A mám ešte jednu otázku. Prečo si ťa nemôžem pripútať? Nikoho som nemohla. Iba s Billom to išlo.“
„Lebo doteraz si hľadala duchov, ktorí už odišli na druhý svet. Bill umrel, no neodišiel. Lebo nemohol odísť, kým nedokončil poslanie svojho života. Takýchto duchov hľadaj. Ktorým musíš pomôcť.“
„Mami nie. Prosím. Ostaň tu so mnou,“ vzlykala som.
„Nemôžem. Už vážne musím. Aj Bill bude tam kde ja. Neboj. Rob čo som ti povedala,“ pomaly sa strácala.
„Mami,“ chcela som ju chytiť, no nešlo to. Sedela som a plakala.
„Nena?“ vošiel Georg, „neplač,“ objal ma, „Toma zachránili. Zasa dýcha. Bude v poriadku.“
„Ja viem,“ pošepkala som.
Tom:
O mesiac:
Sedel som na posteli v tureckom sede a hral si na gitare. Niekto zazvonil. Postavil som sa a zišiel k vchodovým dverám.
„Ahoj,“ pozdravil som Nenu.
„Zdravím. Prišla som len po tie veci pre Georga.“
„Áno. Volal mi. Poď ďalej,“ pustil som ju. Zišli sme do pivnice a podal som jej jednu škatuľu. So starými cdčkami, ktoré zháňal.
„Dik. Vážne sa ti nechce ísť s nami na večeru? Odreagoval by si sa.“
„Som v pohode. Len nemám náladu. Nabudúce, dobre?“ usmial som sa.
„Beriem ťa za slovo.“
„A čo sa stalo, že netráviš čas s duchmi?“
„Rozhodla som si dať dva dni voľna. Veď duchovia nemajú kde odísť. Aspoň niekomu pomáham. A teší ma to.“
„To som rád.“
„Tak sa maj. A úsmev. Máš obrovské šťastie, že dokážeš takto ľúbiť,“ objala ma.
„Ja viem. Preto to tak bolí.“
„Raz sa stretnete o5. A v tú chvíľu budem šťastná spolu s vami.“
„Ďakujem,“ usmial som sa. Rozlúčili sme sa a zavrel som za ňou dvere. Aspoň mi zdvihla náladu. Vrátil som sa do izby ku gitare.
Nadýchol som sa a začal hrať In die Nacht. V duchu som si predstavoval ako Bill spieva:
Keď pôjdeme,
tak pôjdeme jedine vo dvojici
Si všetko, čo som
a všetko, čo prúdi
mojimi žilami
Vždy sa budeme
podporovať, je jedno kam
pôjdeme, je jedno jak hlboko…
tak pôjdeme jedine vo dvojici
Si všetko, čo som
a všetko, čo prúdi
mojimi žilami
Vždy sa budeme
podporovať, je jedno kam
pôjdeme, je jedno jak hlboko…
R: Nechcem tu byť sám
Nechaj nás ísť spoločne do noci
raz nastane ten čas
Nechaj nás spoločne ísť do noci
Počúvam, keď ticho kričíš
Cítim každé tvoje nadýchnutie
A aj vtedy, keď nás osud odlučuje
Je jedno, čo príde potom, to budem sdielať.
KONEC
autor: Nena
betaread: Janule
To je tak šíleně smutný ale tak šíleně nádhernýýý!
Fňuk!
Pomooooc!
Slib mi že budeš psát dál, myslím, třeba jinou povídku ale že nepřestaneš psát.
Tohle bylo… originální… krasný.
Děkuju
Povídku jsem ještě nestačila přečíst, ale napravim to.
Úžasná fotomontáž
to je krasny… určitě napiš ještě něco!
Upřímně řečeno, jsem z toho konce trošku rozpačitá, ale toho si vůbec nevšímej a piš dál. Ráda si přečtu tvoji další povídku 🙂
Tohle je moc krásná povídka. Celou jsem ji přečetla najednou. Vážně dobrá!
A ta montáž je taky moc povedená.
Krásny príbeh. Síce mi je strašne smutno, že Bill zomrel a v podstate nemohli byť nijako spolu, ale aspoň vedeli o svojej láske a verím, že raz spolu budú 🙂