autor: misi
Tak tu moja ďalšia poviedočka… opäť zmätená, ako už láska býva… dúfam, že sa bude páčiť… misi xD
Ahoj láska.
Ešte sa hneváš?
Čo to robíš? Pozeráš sa do zrkadla? Baví ťa to? Áno. Aj mňa. Celé hodiny by som dokázal pozorovať tvoj odraz. Tá nádherná dokonalosť.
A vieš čo je najlepšie? Že patríš len mne. Ja jediný mám právo na tvoje bozky a nežné dotyky. A láskyplné slovká z tvojich úst sú adresované len mne. Dúfam, že to tak zostane.
Na čo myslíš, láska? Myslíš na to, čo sa stalo? Ja viem, že to bude dobré. Dúfam že aj ty tomu veríš. Že veríš v našu lásku.
Oh, je to tak dlho, čo som ťa neobjal. Už je to skoro hodina. Pre niekoho krátka chvíľa, pre mňa celá večnosť. Tá nekonečná túžba. No aj strach.
Ako budeš reagovať?
Neodstrčíš ma?
Bojím sa tvojej reakcie.
Zabíja ma tvoj sklený pohľad do zrkadla.
Snáď si si ani nevšimol, že som tu.
Vnímaš ma vôbec?
Vnímaš vôbec seba?
Povedz mi to, lebo sám sa ťa bojím spýtať. Povedz hocičo.
Jediné slovko a ja budem spokojný. Budem vedieť že som ťa nestratil…
„Odíď,“ vyšlo chladne z Billových úst.
…a možno nie. Možno som ťa predsa len stratil.
No nemôžem za to, čo k tebe cítim. Je to láska. Viem to. Verím tomu.
Veríš aj ty?
Alebo si ma zavrhol?
Bojíš sa?
Aj ja. Ani nevieš ako.
Vieš čo by to znamenalo.
Odhalenie… toho všetkého, čo je tak veľmi zakázané a nezákonné. Je to naša láska.
Aj ty sa pýtaš, prečo je láska zakázaná?
Veď každý má predsa právo na lásku. No nie my. Tá najčistejšia láska… naša láska… je proti všetkému, čo ľudia považujú za normálne.
A čo je vlastne normálne?
Nikdy sme neboli ako ostatní a nikdy nebudeme. Oni to ale nepochopia.
Toho sa bojíš?
Veď ti predsa nikdy nezáležalo na tom, čo ľudia hovoria. Vždy si si robil čo si chcel a ja tiež.
Tak prečo ma teraz odháňaš?
Vieš ako to bolí?
Zrejme nie. Ja som ťa nikdy neposlal preč.
„Bill?“
„Nie. Nechaj ma. Chcem byť sám.“ Bill naďalej pozeral do zrkadla a ani sa nepohol z miesta.
„O čo ti ide?“
„Musím rozmýšľať.“
„O čom? Tu niet o čom rozmýšľať. Vieš že spolu zvládneme všetko,“ Tom zúfale rozhodil rukami.
„Prečo neodpovedáš, Bill? Vieš to, však? Povedz, že tomu veríš!“ Tom chytil brata za rameno.
„Vieš že ma zabíjaš? Pomaly, ale iste…“
autor: misi
betaread: Janule
to je tak zvláštně krásné……moc!!!
tak to je…nádherné, úžasné…zvláštní, ale nádherně zvláštní, prostě…
krasa..!
zajimavy…ale fakt dokonale napsany x)