Love

autor: Licona

„Pozri sa okolo. Vidíš? Svet plný ľudí – každý chce niečo dosiahnuť, každý sa za niečím ženie. Každý chce niečo znamenať, potrebuje lásku a čo si budeme nahovárať… potrebuje aj nenávisť, závisť, všetky tie hriechy, o ktorých píše Biblia.

Každý si myslí, že tu bude naveky. Samozrejme, zamýšľa sa nad smrťou, niekedy si ju dokonca praje, väčšinou sa jej len bojí. Ale je na ňu niekedy pripravený? Nie. To si nemyslím. Vie, že zomrie, ale pokúša sa to odložiť na neskôr, o pár desiatok rokov, aspoň o pár mesiacov… Ale chceš vedieť pravdu? Raz to bude „dnes“. V jeden deň zomrie a on ten deň bude vnímať ako „dnes“. A nebude to môcť odložiť. Viac nie. Zrejme si ani neuvedomí, čo prichádza. Pravdepodobne nebude mať šancu sa rozlúčiť, povedať niekomu, že ho miluje…“ jeho hlas sa zlomil, ale stále hľadel na mňa, oči temné a upreté, v očiach nekonečnú bolesť, zlobu a nenávisť, o ktorej hovoril.

„A potom bude všetko preč. Stratený v temnote, z ktorej niet návratu. Myslíš si, že vtedy všetko skončí? Kdeže. Ľudia zaplačú nad hrobom a vrátia sa ku každodennému životu. Ročné obdobia sa budú striedať, zem sa bude točiť, ľudia budú stále vyrubovať dažďové pralesy a každému bude srdečne jedno, že jeden človek už nechodí po tejto zemi, ale odpočíva v nej.“

Pozrel sa na mňa a potom sa zahľadel von oknom, ktoré som zo svojej pozície nemohol vidieť. Zrejme ho niečo rozveselilo, pretože sa usmial. Nikdy som nevidel desivejší úsmev, ale predsa v ňom bolo niečo, čo ma upokojilo. Niečo ľudského, čo mi dodalo nádej. Pokúšal som sa trochu pohnúť, aby sa mi prekrvili ruky a jeho úsmev náhle zmizol.

„Pokúšaš sa mi ujsť? Tak je to?“ jeho oči sa zúžili na úzke štrbinky.

„Nie,“ odpovedal som odvážnejšie, ako som sa v skutočnosti cítil. Vlastne, nevedel som, čo cítim. Bolo to … zvláštne. Po toľkých rokoch skrývania sa, nočných morí… som bol vďačný. Áno, bol som vďačný tomuto človeku. Rozplakal som sa.

„Len si poplač, nič ťa nezachráni,“ opäť ten úškrn. Nepochopil moje slzy, veď ako aj mohol, sám som sa nechápal.

„Ďakujem…“ zašepkal som pomedzi slzy. Zodvihol som hlavu k chlapovi predo mnou. Vyzeral by mlado, keby mu starosti nevyryli do tváre predčasné vrásky. Čelo sa mu zachmúrilo a do tváre sa mu nahrnula krv.

„ČOŽE?!“

„Ďakujem ti za všetko…“ zopakoval som. Rana priletela skôr, ako som sa stihol pripraviť, ale tak to bolo asi lepšie. Cítil som krv na tvári, ale aj napriek tomu mi tvárou preletel úsmev.

„Ďakujem ti. Bez teba… by som nikdy nezažil tie najkrajšie okamihy môjho života. Nikdy by sme sa nezblížili, keby nás nezblížila tvoja nenávisť k nám,“ pretisol som pomedzi pery. Videl som, že okrem slov mi cez ne preniká aj krv.

„Čože?“ zopakoval, ale už bez hnevu. Skôr akoby ho hnala zvedavosť.

„Ja a Tom.“

Odpľul si a na tvári sa mu zjavil výraz hnusu.

„Ja som jej vravel, že ste obyčajný buzíci,“ znovu si odpľul, priamo k mojim nohám. Neviem, prečo si myslel, že ma to popudí, momentálne mi to bolo jedno. Strácal som sa v spomienkach.

„Bolo to… nádherné,“ pokračoval som, akoby som ho nebol počul, „hrôzostrašné, ale napriek tomu nádherné. Skrývali sme sa vtedy v Egypte. Boli sme si pozrieť pyramídy a bol strašne roztomilý v tom bielom rúchu, do ktorého sme sa museli zabaliť, aby sme neboli nápadní.“

„Prestaň!“ skríkol.

„A po tom výlete sa to stalo. Prvýkrát ma pobozkal. Bez varovania, bez opýtania… vždy bol ten odvážnejší.“

„Povedal som, PRESTAŇ!“

Zarazil som sa. Nechcel som predsa skaziť tú štipku nádeje, ktorá pre mňa možno zostala.

„Prepáč,“ ospravedlnil som sa a zavrel som ústa. Len v mojej mysli sa opäť odohrával ten vzrušujúci zážitok. On opäť pochodoval pred oblokom a pohrával sa s pištoľou za opaskom.

„Neviem, ako ste to spravili,“ ozval sa po chvíli. Zastal a postavil sa tvárou ku mne.

„Nič sme nespravili,“ povedal som pomaly zdôrazňujúc každé slovo.

„Neviem, ako ste to spravili, ale nejako ste ju… očarovali. Pripravili ste ju o rozum!“

„Rozhodla sa vziať si život sama.“ Môj hlas znel ticho a ukľudňujúco. Napadlo ma, že takto sa asi rozprávajú cvičitelia divokých šeliem so svojimi zverencami.

„Ona by to nikdy nespravila!“ vykríkol a očí mu sršali iskry. Jeho ruka opäť namierila za zbraňou, ale nevytiahla ju. Zatiaľ.

„Je mi to ľúto, ale…“

„Tak tebe je to ľúto?“ z očí mu teraz namiesto iskier vyhŕkli slzy.

„Zrejme si ma nepočúval. Zdá sa ti, že sa prestala točiť zem, keď zomrela? Zdá sa ti, že svet zanikol? NIE! Nie pre TEBA! Lebo pre teba nič neznamenala! MILOVALA MA a VY ste ju OKLAMALI svojou… svojou MUZIKOU!! Svojim buzíckym vzhľadom!“

Jeho ruka našla zbraň a tentokrát tasila. A ja som pochopil, že je koniec. Pochopil som a prijal som to s úsmevom. Pokúšal som sa trochu vystrieť, veď nemôžem zomrieť skrčený, akoby som sa bál, ale rozboleli ma všetky zranenia, ktoré mi za ten týždeň, čo ma našiel, spôsobil. Nechal som to tak.

„Milovala ťa?“ spýtal som sa.

„Milovala ma! Vy ste boli len KLAM!“ divoko mával pištoľou, až som sa zľakol, že mi vypichne oko. Nie, že by na tom v konečnom dôsledku záležalo.

„Povedala ti to niekedy? Že ťa miluje?“ nemilosrdne som sa pýtal ďalej.

Zostal zarazený na mieste, ale potom sa usmial.

„Nemala šancu. Zabili ste ju skôr, ako to stihla povedať. Ale nemusela nič hovoriť, rozumel som jej aj bez slov.“

„My sme ju nezabili. Spáchala samovraždu. Asi by si si to mal konečne uvedomiť.“

Zavrčal. Celkom ako šelma, ktorá sa chystá na útok. Namieril zbraň.

„Nikdy ti nepovedala, že ťa miluje, pretože ťa nemilovala. Máš pravdu, žila v klame. Klamala samu seba. My sme boli nedostupní, slávni, preto nás chcela… A nevidela, čo má priamo pri sebe.“

Na chvíľu zaváhal, ale zbraň držal pevne pred sebou, namierenú do mojej tváre.

„Lásku…“ zašepkal a tvár sa mu víťazne pretiahla. Myslel si, že vyhral. Natiahol pištoľ.

„Nie lásku, ty kretén. Vraha,“ zašepkal som.

Čakal som na výstrel, ale ten neprichádzal. Naposledy som mu pozrel do tváre.

„Ako to, že sa nebojíš smrti?“ zašepkal nenávistne.

„Pretože ja viem, že milujem a som milovaný…“

V malej miestnosti sa ozval hlučný výstrel nasledovaný ďalším. Dve telá ležali na studenej kamennej podlahe. A zem sa neprestala točiť…

autor: Licona

betaread: Janule