autor: misi
Tak Vám ponúkam moju prvú viacdielovku… podľa mňa to nie je nič moc, no názor nechám na vás… prvá časť je trochu dlhá, ale musí sa to predsa nejak rozbehnúť… dúfam, že sa medzi vami nájdu nejakí upírski nadšenci, lebo ja upírov milujem a tak aj táto poviedka proste musela byť o nich… Bill, temný anjel a Tom… veď to už sa dočítate sami, ak sa dočítate xD
Vaša misi 😀
Ticho. Podivné ticho sa vznášalo ulicou bez osvetlenia. Nikto sa neponáhľal po chodníku, autá nejazdili. Zostalo tu len nepríjemné napätie.
V tmavej noci uprostred cesty stála postava bez tieňa. Na prvý pohľad by ste ho ani nezazreli. No hneď na druhý by ste sa začali zamýšľať, kto je tá zvláštna bytosť, ktorá sa takmer stráca v tme.
Trochu pripomínal ducha svojím neprítomným výrazom. No jeho jemná zamatová pleť nezvyčajne biela, niesla tmavé stopy po boji, čo znamenalo, že predsalen mu v žilách koluje krv. Teda je to anjel. Musí byť, keď je tak nádherný. Pri pohľade naňho vám po chrbte prebehol horúci mráz. Áno horúci. Akoby to strach z temnoty, ktorý sa mieša so vzrušením z nepoznaného. A on to vie…
Hlboké tmavé oči sa upierali dolu pred seba, na nehybné ženské telo, bezcitne a nehanebne pohodené uprostred cesty.
Havranie vlasy mu splývali po pleciach a dlhý čierny kabát mu vial vo vetre, ktorý odnikiaľ nefúkal. Akoby vychádzal priamo z neho a v jemnom víre sa obtáčal okolo jeho štíhleho tela ako neviditeľný had.
Aj ten chlad, ktorý sa odrazu rozniesol okolím a vytvoril tak akoby obal, v ktorom sa zrazu zastavil čas, musel vychádzať z neho.
Odrazu sa načierno namaľované viečka pohli a na moment skryli tmavé oči, ktoré sa opäť objavili ako dva nekonečné žiariace body v temnote.
Upreli sa znovu na bezvládne, doráňané telo, v ktorom sa už nenašla ani kvapôčka života.
Spravil to snáď on? Bola by tak krehky vyzerajúca bytosť schopná čohosi tak ohavného? Prekvapivo, áno. Ale toto nebola jeho práca. Nikdy sa nemstil na nevinných.
Tí, čo to spravili, budú potrestaní!
Ale prečo ten pokojný výraz v jeho očiach? Veď sa tu práve stalo niečo hrozné a neodpustiteľné!
Spravil krok vpred a špička jeho topánky sa dotkla stále sa zväčšujúcej červenej mláky.
Bez náznaku odporu sa sklonil a vzal telo do náručia. Otočil sa a zmizol v tme tak, ako tieň, ktorý jemu chýbal.
**
„Opäť to urobili!“ rozčuľoval sa vysoký gaštanovlasý muž, chodiac hore-dolu po miestnosti.
Čiernovlasý mladík sediaci v kresle pri okne, ktorý si práve hojil svoje rany, len prikývol. Bolo až pozoruhodné, akým sebaovládaním oplýva.
„Nemal si ich nechať újsť, William!“ zvýšila naňho hlas bledá, zato krásna tmavovlasá Selena.
„Nevolaj ma tak!“ trochu sa zahniezdil v kresle.
„Prišiel neskoro. Chytí ich nabudúce,“ pohladil ju po ramene jej druh.
Selena a Alexander. Pochádzali ešte z Byzantskej ríše. Jedni z najstarších upírov, ktorých pozná a nepochybne ten najkrajší pár, aký kedy videl.
Obaja boli krásni a pôvabní. A hlavne veľmi mocní. I keď jeho moc by sa im vo veľa veciach vyrovnala.
„Ako to chceš urobiť?“ opýtala sa Serene už oveľa kľudnejšie. Alexova prítomnosť ju očividne veľmi upokojovala.
„Budem čakať. Nabudúce tam budem včas nato, aby som ich chytil a spravil, čo je potrebné,“ odpovedal napijúc sa horúceho čaju. „A teraz, prepáčte, ale odchádzam.“
„Určite sa nám ozvi.“
„Prídem vás navštíviť,“ pokynul im ešte vo dverách a potom sa už len čosi mihlo a bol preč.
**
„Pán Kaulitz,“ Tom zdvihol hlavu a zadriemane pozrel na profesorku histórie, ktorá doteraz vykladala niečo o stredovekých spôsoboch popravy. A vykladala to dosť nudne. Celkovo jej vzhľad bol nudný. Ryšavé vlasy zopnuté do drdola a aj tak rozlietané po celej hlave, zelený sveter, dlhá tmavá sukňa a na nose jej žiarili škaredé dioptrické okuliare. „Určite chcete odpovedať na otázku,“ sladko sa naňho usmiala a nadvihla obočie.
„Nie, to teda nechcem,“ v rýchlosti a otupenosti si Tom neuvedomil, že tejto žene netreba odporovať.
„To znamená, že mi zajtra samozrejme s veľkou radosťou donesiete 5-stranový projekt o stredovekej kultúre,“ a hneď si to mrcha začala značiť do zápisníčku.
Ja ju raz zabijem, povedal si v duchu.
Práve zazvonilo. Toto bola posledná dnešná hodina a on sa mohol vybrať zo školy, rovno do knižnice… Stredoveká kultúra.
„Do-brý deň,“ pozdravil knihovníka.
Kto je to?? Nepoznám ho, zarazil sa keď zbadal novú tvár za knihovníckym pultom.
„Dobrý ďeň,“ usmial sa mladík a ďalej sa len naňho díval. Bol taký krásny. Hnedé oči jemne zvýraznené pár ťahmi ceruzky, dlhé čierne vlasy zopnuté do nízkeho vrkoča. Biela košeľa ktorá sa mu neskutočne hodila, s nimi dokonale kontrastovala.
Až keď tajomný neznámy nadvihol spýtavo obočie, Tom sa spamätal.
„Potreboval by som niečo o stredovekej kultúre,“ snažil sa rozprávať tak, aby nebolo počuť rozrušenie.
Knihovník sa naňho opäť okúzľujúco usmial a bez slova sa vybral medzi vysoké regále. Tom ho mlčky nasledoval. Prešli niekoľkými uličkami, až sa zastavili niekde v úplne zadnej časti obrovskej knižnice.
„Stredoveká kultúra,“ zamyslene si šomral popod nos. „O tej by som vedel rozprávať.“
„Prosím?“ zarazil sa Tom.
„Vôbec nič. Nech sa páči. Dúfam, že ti poslúži,“ podával mu so zachmúreným výrazom, nie veľmi hrubú knihu.
„Vy tu pracujete?“ vybehlo z Toma, ani to nekontroloval. A na knihu už úplne zabudol.
„Nie, len brigádujem. Musím predsa z niečoho žiť. A nemusíš mi vykať. Som Bill,“ podával mu ruku a Tomovi sa skoro podlomili kolená. Chcel o ňom vedieť viac.
„Tom… Kaulitz,“ bolo jediné, čo zo seba dostal.
Bill sa znovu usmial a vtisol mu do ruky tú knihu.
Potom sa bez slova otočil a zamieril naspäť tou spleťou uličiek.
Tom tam ešte chvíľu stál, až potom sa spamätal a rozbehol sa za Billom, aby nezablúdil.
No už ho nikde nevidel. Ešte dobrú pol hodinu blúdil, kým sa dostal späť na začiatok.
Bill stál za pultom a čosi ťukal do počítača.
„Dovidenia, Tom,“ pozdravil ho, keď videl, že je na odchode.
„Dovidenia,“ pozdravil s kŕčovitým úsmevom a hrnul sa preč.
Čo to bolo? Nechápal. Ešte sa mu nestalo, aby ho niekto takto zaujal na prvý pohľad. A navyše chlapec. Nie som na chlapcov! Presviedča sa a je si tým istý. Vždy sa mu páčili dievčatá a aj sa mu páčia.
Čo je na ňom iné ako na ostatných? Čosi z neho vyžaruje. Čosi magické, príťažlivé, čo vás núti stále sa naňho pozerať. Kochať sa jeho krásou a obdivovať ho, aj keď o ňom vôbec nič neviete. Čosi nadprirodzené… otočí sa a zamieri domov. Dúfam, že mamka už bude doma. Pomyslí si. Včera večer sa totižto nevrátila. Predpokladal, že spala u nejakej kamarátky. Nedvíha mobil, ale nie je to prvý krát, čo nespí doma…
**
Stmieva sa. Už je čas.
Vyšiel von a až pri zamykaní dverí si uvedomil, že vo svojej roztržitosti si zabudol plášť.
Opäť odomkol a vrátil sa poň.
Myšlienkami bol niekde úplne inde. Od poobedia myslel len na tie krásne hlboké oči, na hanblivé správanie sebavedomo vyzerajúceho chlapca. Na začervenanie sa, kedykoľvek sa naňho Bill usmial.
Vedel o svojej schopnosti každého poblázniť a dosť ju aj využíval, no keď zbadal Toma, vedel, že je iný. Nepodmaniteľný. Voľný. Zato jeho spútavalo tajomstvo.
Chcel ho ešte vidieť.
No teraz sa nemohol zaoberať svojimi túžbami. Nebol čas. Dnes má dôležité poslanie, ktoré musí splniť. Zneškodniť tých šialencov. Musí byť sústredený.
Keď vyšiel von, zarazil sa. Jeho telom prebleskla vlna vzrušenia, keď si uvedomil, že zacítil už známy pach. Ten istý, ako včera.
Zavrel oči, snažil sa odsunúť všetky nepotrebné vnemy a lokalizovať tých upírov.
Rozbehol sa tým smerom. Rýchlo, kým nie je neskoro. Pach krvi, smiech a potom už len ticho.
Ocitol sa v zdanlivo prázdnej uličke. Nebola prázdna, tvárou k zemi tam ležalo nehybné telo. Nevnímal ho. Vedel, že tam ešte stále niekde sú.
Vyslal myšlienku Alexovi. Prídu mu so Selenou na pomoc.
„Vraždiť za súmraku. Trúfalé,“ preniesol pohŕdavo.
„Chcel si povedať pôsobivé,“ z tieňa sa vynorila mladá žena s krvavo červenými vlasmi a neprirodzene modrými očami.
Ako to, že si ju doteraz nevšimol?
„Ohavné. Proti pravidlám,“ odporoval.
„Hlúpe pravidlá!“ zvreskla.
„Pokoj, Cath,“ z tieňa za ňou vystúpil plavovlasý muž a položil jej ruku na plece.
„Sebastian,“ kývol mu Bill chladne na pozdrav.
Po tom, čo tí dvaja narobili, potreboval veľkú dávku sebaovládania, aby ich oboch hneď neroztrhal na kusy.
„Čo tu chceš?“ vrhol naňho nenávistný pohľad.
„Spravodlivosť.“
„Tá tvoja spravodlivosť. Nikdy nevyhrá,“ zlomyseľne sa naňho pozrela Catherine.
Pozrel na telo ležiace na zemi.
„Ešte nie je mŕtvy. Dokončite premenu,“ prikázal chladne.
„Musí zomrieť.“
„Prečo to robíte?“
„Pre vyššie moci.“
„Čo to znamená?“
„Nikdy si nebol veľmi dôvtipný.“
„Niečo som sa pýtal.“
„A prečo by som ti mala odpovedať?“ opäť sa zatvárila tak zlomyseľne.
„Ten človek umrie a ty mu nijako nepomôžeš,“ prerušil ich konverzáciu jej brat Sebastian.
„Ste naivní, ak si myslíte, že vám to prejde.“
„Vieme to,“ a zrazu obaja zmizli. Bill sa rozbehol za nimi.
O chvíľu sa vrátil do tmavej uličky. Medzi časom sa zotmelo a tu lampy nesvietili.
Alexander so Selenou stáli nad telom.
„Dostal som ju,“ oznámil im s rukami od Catherininej krvi.
„Ešte mu môžeš pomôcť,“ nezdvihla zrak od tela.
„Ja? Oni začali premenu. Nemám právo-…“
„Sú výnimky.“
„Je to proti pravidlám. Je v bezvedomí. Nemôžem sa ho spýtať.“
„Dáš mu život.“
„A čo ak by radšej umrel? Ja som tiež nemal na výber.“
„Je to na tebe,“ prehlásil Alex a obaja zmizli v tme.
Bill sa sklonil k telu. TOM!! došlo mu odrazu a okamžite držal v ruke striebornú dýku.
**
Horúce letné noci odrazu vystriedal studený jesenný vietor a telo, v horúčkach sa zvíjajúce na posteli, konečne dostalo vydýchnuť.
Viečka mu ochabli, konečne vyzeral tak pokojne.
Zrazu začal vnímať svet. Inak ako obyčajne. Vedel, že je niekde inde aj bez toho, aby otvoril oči a presvedčil sa o tom. A nakoniec, nechcel ich otvárať. Jednak to bolo únavou a potom aj strachom. Z toho, čo by mohol vidieť. Čo by sa mohlo stať, ak ich otvorí.
Poslúchol teda, a rozlepil viečka. Pomaly a aj tak to bolelo a rezalo. Všetky farby sa zlievali do jednej a jediné, čo vedel rozpoznať, boli nejaké rozmazané postavy. Boli tri. A počul aj hlasy. Začul ich až teraz. Možno mu doposiaľ myšlienky zahmlievali zmysly.
„Nie je možné, aby sa skrýval naveky,“ rozhodila rukami tmavovlasá žena.
„Ani nebude. Bude sa chcieť pomstiť,“ počkať, veď jeho pozná. To je predsa Bill. Ale čo tu robí? Už si spomínam. Šiel som a tá žena… a potom… krv… hlasy… tak som tu… a kde vlastne???
„Čo ma ale zaujíma je, prečo to vlastne všetko robili, ak nie sú šialení,“ pokračuje Bill.
„Určite mali svoje dôvody.“
„Prídeme na ne. Časom,“ ukončí to plavovlasý muž.
Odrazu sa všetci traja otočia k posteli, na ktorej Tom leží.
„Konečne,“ vydýchne si úľavne Bill.
Neznámi muž so ženou na seba pozrú a s potutleným úsmevom odídu.
Bill pristúpi k posteli a usadí sa do pohodlného kresla hneď vedľa.
„Bál som sa o teba.“
„Nechápem. Kde som to? Prečo tu som?“
„To ani nemôžeš chápať. Nemôžeš si to pamätať,“ prehlási tajomne.
„Čo si nemôžem pamätať? Nenaťahuj ma a povedz mi to!“
Bill sa usmial nad jeho detskou nedočkavosťou. „Všetko sa dozvieš. Teraz spi,“ postaví sa z kresla a mlčky sa vyberie ku dverám.
„Veď som sa práve… (zívne)… práve zobudil. Počkaj!“ vykríkne, keď Bill nereaguje na jeho oponovanie a už stojí tesne pri dverách. „Stoj!“ chce vyletieť z postele, no v tej chvíli zistí, že je úplne nahý.
Bill sa otočí a vidí rozpaky v jeho tvári.
„Si krásny,“ povie mu s úsmevom a zbehne ho pohľadom.
Tom naňho zachmúrene zazrie a prikrývku si vytiahne až po krk.
Bill sa otočí a s pobaveným výrazom mizne za dverami.
Sedí tam na posteli úplne zaskočený tým, čo sa tu deje. Musí odťiaľto preč!
Začne sa obzerať po izbe. Všetko je také iné. Zvláštne. Akoby veci zrazu videl pestrejšie, no nebolo to náladou. Počul veľa rôznych zvukov úplne blízko, no zároveň si uvedomoval, že prichádzajú z diaľky. Mám z toho zlý pocit.
Vedľa postele na nočnom stolíku ležia na kôpke poskladané jeho veci.
Oblečie sa, pomaly vykročí k veľkým ebenovým dverám, za ktorými zmizol Bill.
Má v úmysle vraziť do vedľajšej miestnosti a poriadne naňho nakričať. Zrazu sa však zarazí. Uvedomí si, že vôbec netuší, čo za tými dverami je.
Potiahne za kľučku. Najskôr len nesmelo nakukne, aby zistil, čo sa za dverami nachádza.
Vyzerá to, ako nejaká obývačka. Má vysoký strop ako aj spálňa, je priestranná a na druhej strane sú rovnako veľké dvere.
Pod oknom je sedačka, konferenčný stolík a pár kresiel.
A práve v jednom z nich sedí Bill. Len si tak sedí a pokojne čosi číta.
Tak to je drzosť. Namiesto toho, aby mi vysvetlil, čo sa tu deje, si tu sedí a kľudne si číta!
Toma prepadne rozhorčenie.
„Ako dlho ma tu mieniš držať?“ so vztýčenou hlavou vpochoduje do miestnosti.
„Držať,“ uchechtne sa Bill. „Nemal si náhodou odpočívať?“ ani sa neunúva zdvihnúť naňho zrak.
„Nechcem odpočívať. Ty si ma uniesol?“ opäť sa snaží z neho čosi vytiahnuť.
„Tak ja ti zachránim život, a ty zo mňa spravíš únoscu,“ opäť sa zasmeje. Vyzerá tak pokojne, akoby sa nič nedialo.
„Zachránil život? O čom to hovoríš?!“
„Povedal som ti, že sa všetko dozvieš.“
„Tak mi to vysvetli! Vysvetli mi, prečo ma všetko bolí a ukrutne mi hučí v hlave!?! Prečo vidím a počujem, čo som predtým nepočul! Zobudím sa nahý v posteli niekoho, koho vôbec nepoznám!?! A do kelu mi vysvetli, prečo je tu taká tma!“ zakončí svoj výbuch tým, že zamieri k oknu, aby vytiahol roletu. Ďalšiu vec, ktorá bola na tomto celom čudná.
„Prestaň,“ jeho ruku zrazu zadrží tá Billova. Akoby zázrakom, zrazu stál vedľa neho. „Chceš nás zabiť?“ dodá. „Prvý deň života a už sa pokúša o samovraždu,“ pokrúti hlavou. Tomovi to nedáva zmysel.
„Tak?“ nadvihne obočie a čaká na vysvetlenie.
„Mal by si si sadnúť. Si vyčerpaný.“
„Nechcem si sadnúť! A ako môžeš vedieť, že som vyčerpaný?! Prečo mi s tým konečne nedáš pok-…“
„Si upír,“ preruší ho Bill s vážnou tvárou.
Nastane hrobové ticho. Obaja si navzájom pozerajú do očí. Bill pevne a rozhodne, Tom zas vystrašene.
Odrazu sa začne rehotať na celé kolo, až pristane v jednom z kresiel vedľa Billa.
„To nemyslíš vážne.“
No Bill mu stále pevne hľadí do očí.
Tom sa prestane smiať.
„Dosť blbý žart,“ zasyčí naštvane.
Bill sa z ľahkosťou usmeje.
„To nie je žart. Dáš si niečo na pitie?“
„Ha! A mám ťa! Keby som bol upír, pil by som len krv, nie?“ zahlási víťazoslávne.
„Presne tak,“ uškrnie sa Bill.
„Radšej niečo tvrdšie,“ vydýchne unavene.
„Alkohol ešte nemôžeš.“ Bill sa postaví a prejde na druhý koniec miestnosti ku baru.
„Začínaš ma štvať. Chcel som počuť pravdu a nie tvoje výmysly! Prečo som tu!?!“
„Ty mi neveríš?“ ozve sa odrazu tesne pri Tomovom uchu.
„Ako si…?“ otočí sa na Billa, ktorý ešte pred pár sekundami stál pri bare.
„Povedal som,“ ocitol sa vedľa neho na sedačke. „Vieme sa veľmi rýchlo pohybovať.“
„Hlúposť! Neverím na duchov a iné hlúposti.“
„Ale ja som skutočný.“
„To preto, že si len človek.“
Bill sa usmeje a spod jazyka vyvynie ešte jeden, o niečo dlhší, tenší, skoro ako hadí. Až nato, že tento má na konci dva ostré zúbky.
Tom neveriacky hľadí a potom jazyk zmizne a Bill sa tvári, akoby sa nič nestalo.
„Čo-to-bolo?!“
„Tomu sa povie terapia šokom.“
„Odrazu si doktor? Sme v nejakej reality show? Kde sú kamery? Čo odo mňa chceš?!“
„Vôbec nič.“
„Odchádzam,“ zahlási a naštvane zamieri ku dverám.
Tesne pred nimi sa zarazí. Over si to, znie mu v hlave. Aspoň to skúsim. Pomyslí si a začne skúmať miesto pod jazykom. Svojím vlastným jazykom nahmatá dva skryté zúbky. Sakra!
„Prečo?“ opýta sa bez toho, aby sa otočil.
Bill počul zdesenie v jeho hlase a vycítil o čo ide.
„Napadli ťa. Chcel som ti zachrániť život. Viem, bolo to proti pravidlám a mal som sa ťa spýtať, ale bol si v bezvedomí a Selena s Alexandrom mi sľúbili, že to zamlčia. Naozaj by si mal odpočívať.“
„Aké pravidlá?“ nereagoval Tom, na Billovu poslednú vetu.
„Pravidlo znie, že tvorca sa vždy musí spýtať človeka, či sa chce stať upírom. V tvojom prípade. Zomrieť, alebo žiť večne.“
„Som teraz nesmrteľný?“
„Nie tak celkom. No pri troche šťastia…“
„Nežartuj. Je možné ťa zabiť.“
„A kto sú Selena a Alexander?“ pokračuje so svojimi otázkami.
„Sú to jedni z najstarších upírov a teda aj najmocnejších. Niečo ako neoficiálni páni. A teraz-…“
„Nechcem odpočívať!“ prerušil Billa.
„A teraz, som tvoj učiteľ.“
„Budeš ma učiť zabíjať?“ pohŕdavo naňho vzhliadol. Mal pocit, že všetko to počiatočné kúzlo sa z neho stratilo.
„Len sať krv. Nie som vrah.“
To Toma odrovnalo. Bill mal pravdu. Nevyzeral ako vrah. Skôr ako anjel. Anjel z temnoty. Pomyslel si a vzápätí sa začudoval, kde sa v ňom vzalo to básnické črevo.
„Večer ťa predstavím ostatným.“
„Je vás viac?“
Bill s úsmevom prikývol. Teraz to už Toma začínalo mierne desiť. Pri predstave, že celý život žil v meste plnom upírov, nenásytne bažiacich po krvi, mu po chrbte behali zimomriavky.
„Som hladný,“ zahlásil s veľkými očami a Bill sa rozosmial…
autor: misi
betaread: Janule
dost zvláštní… krásný a tajemný… upíři, moje nejoblíbenější téma… jen tak dál… a je to tím lepší, že… slovenština je moc krásnej jazyk… 🙂
Misi :o), já ti dám "nič moc" 😀 Je to perfektní, skvěle napsaný a přestože téma upírů nijak zvlášť nemusím, tohle mě zaujalo po prvním přečtení. Krom toho, souhlasím s Andílkem, že slovenčina je nádhernej jazyk, jehož mazlivost si vyloženě užívám. Těším se na další díl. :o) J.
Proc se ty lidi podcenuji? Je to uzasny, skvele napsany. Mam rada upiry posledni dobou xD A ta slovenstina to jen podtrhne 😉 Tak honem pokracko ;D
I já se připojuju:) Upíry miluju, takže tahle povídka bude něco pro mě xD Nechápu, proč se tak podceňuješ?! Vždyť je to moc hezky napsaný, už se těším na další dílek, snad nás nenecháš dlouho čekat.
Jo, presne xD Ja na tu povidku myslela dneska ;D
krása…jen tak dál…
xD ale to se povedlo… Tom je pakoš … xD
Upíři,ti mě okouzlili…Zatím moc krásný a hlavně skvěle dlouhý! 🙂
První povídka.. Holka jsi úžasná, je to nádhera =))
Krásna povídka.