Hľadanie jeden druhého 8.

autor: Nena

„Ale to bol podvod,“ podišiel som k nej.

„To ale prv musíš dokázať,“ hľadela mi do očí.

„Fajn,“ dal som loptu medzi nás na zem, „na tri. Raz, dva…“

Ešte skôr ako som stihol povedať tri, minula loptu a kopla ma do pišťali. Vykríkol som a cupkal na jednej nohe.

„Prepáč! Preboha!“ zachytila ma.

„To bolí,“ držal som si predkolenie.

„Poď sem,“ posadila ma na blízku lavičku, „ukáž,“ chcela mi vyhrnúť nohavicu. No nešlo to, keďže dnešná móda je taká aká je…

„To nepôjde.“

„Ale áno. Poď ku mne…“

„Je to len kopnutie do pišťali.“

„A keď nie?“

„Pozri,“ postavil som sa na jednej nohe, „budem mať len modrinu. Netreba to oš…“

„Nie! Trvám na tom,“ chytila ma za tričko a potiahla. Čo som nečakal, nevydržal som na jednej nohe a spadol som na zem.

„Preboha!“ zohla sa nado mňa, „dnes ťa zabijem,“ pomohla mi postaviť sa.

„Au!“ kolená som mal od betónu krvavé.

„Teraz to je nutné,“ podoprela ma a pomaly som docupital až k izbám. Nena otvorila svoju a vošli sme. Posadila ma na posteľ.

„Byť Erik, aj by som bol poctený,“ smial som sa.

„Daj si dole nohavice.“

„Byť tvoj priateľ, aj by mi táto veta neprišla divná,“ poslúchol som ju a ona za ten čas odišla do kúpeľne. Vrátila sa aj s fľaštičkou a odličovacími tampónmi.

„Tak ideme na to,“ vzala stoličku, sadla si na ňu predo mňa a moju nohu si dala na kolená,“ dúfam, že nebudeš ako malý,“ začala mi ranu dezinfikovať. Áno, štípalo to, no uvedomil som si, že niečo som nedomyslel… dotýkala sa ma. Pomáhaj mi, Pane Bože.

„Štípe?“ spýtala sa.

„Trochu,“ nasucho som prehltol.

„To je dobré. Dezinfikuje. A ideme druhú,“ vyčistila aj ju.

„Ďakujem,“ usmial som sa, keď skončila.

„To je v pohode. A ja som to zavinila. Je mi to naozaj ľúto,“ tvárila sa ako zmoknuté kura.

„Len… sa do toho asi nevieš vžiť.“

„Vážne? Aj mne to už napadlo. Naučíš ma to?“

„Pozri,“ postavil som sa za ňu, „touto nohou,“ na chvíľu som sa jej dotkol, „vykopneš bokom chodidla,“ posúval som jej nohu svojou.

„Super,“ smiala sa.

„A rozhodne nebudeš kopať do pišťali. Sú to škaredé zranenia.“

„Áno… zapamätám. Ukladám do pamäte,“ venovala mi ďalší smiech. Musel som sa tiež smiať. Mala prekrásny úsmev.

„Čo tu chcel Bill?“

„Čo?“ hľadela na mňa.

„Videl som ho, keď som sem šiel.“

„Osočoval Erika. Fajn, je to kretén a debil, ale viem, že ma miluje a že ma má rád.. Tri roky! Tak dlho sme spolu chodili, takže nechápem, prečo sa vôbec Bill obťažuje vymýšľať si.“

„Môžem niečo povedať?“ keď prikývla, pokračoval som, „prečo by si Bill vymýšľal? Ale ty musíš vedieť, kde je pravda. Fakt je ale ten, že Erik si ťa nezaslúži.“

Prv na mňa prekvapene hľadela. Potom sa jemne usmiala: „Ja viem. Ale má ma rád.“

Hľadeli sme na seba, keď sa otvorili dvere. Ostal v nich stáť prekvapený Erik.

„Tak ty ma vážne podvádzaš?“ spustil na Nen. Pozreli sme na mňa. Stále som nemal nohavice.

„Nie… to tak nie je,“ išla k nemu.

„Vieš čo? Ja som ťa síce raz podviedol, ale chcem ťa s5. Lebo ťa ľúbim. No ty po mojich citoch len šliapeš a podvádzaš ma. Neustále.“

„To tak nie je. Však?“ pozrela na mňa. Och, ako rád by som povedal, nech sa aj postaví na hlavu, Nena je moja… no ona moja nie je. A aj keď ju klame, ona ho ľúbi.

„Len mi ošetrovala rany,“ ukázal som na kolená. Stále na nás hľadel. Otočil som sa a obliekol si nohavice.

„Ja idem. Majte sa,“ vyšiel som na chodbu a zatvoril za sebou dvere. O chvíľu som ležal na svojej posteli a zúfalo sa pozeral na strop… čo je viac deprimujúce? Teraz sa udobria. Ale na druhej strane to, čo sa stalo… dotýkala sa ma. Zverovala sa mi… zabáral sa do mňa jej krásny úsmev. Moje zúfalstvo sa menilo v intervaloch úsmevu.

Nena:

„Môžeme sa už konečne porozprávať ako normálni ľudia? Nebaví ma chodiť za tebou každých 5 minút a vidieť ťa s tými dvoma exotmi.“

„Erik,“ sadla som si, „vieš dobre, že nie sú exoti. A my sme sa rozišli.“

„To nehovor,“ chytil ma za ruku a kľakol si predo mňa, „za jednu, jedinú chybu? Všetci po našom rozchode rozšírili, že som spával s viacerými. To nie je pravda. neustále sme boli spolu. Lebo sa milujeme. Keby mi na tebe nezáležalo, už dávno tu pred tebou nekľačím, ale užívam si s boh vie kým. Ale ty nie si boh vie kto… si Nena… moja láska. Ty si verná mne, ja tebe. Vieš to tak dobre ako ja. Tak sa už usmej,“ pohladkal ma po tvári. Na moje prekvapenie som sa usmiala. Možno pod vplyvom jeho krásnych slov, a možno pod vplyvom tých nezmyselných slov od Georga a Billa. Erik nemá dôvod mi ubližovať. A každý si zaslúži druhú šancu. Jemne ma pobozkal. Nechala som ho.

„No konečne,“ ešte viac sa usmial a daroval mi pusu na líce, „a už ti nedám dôvod sa na mňa hnevať.“

„Dúfam. Ale opováž sa čo i len na nejakú babu pozrieť, je vážne koniec. A Opheliu vyhoď z kapely.“

„Čo? Zlatko, ale ona je naša gitaristka. Nemôžem ju vyhodiť. Kto za ňu bude hrať?“

„Kto je dôležitejší? Ja alebo Ophelia?“

„Urobme to tak, že bude v našej skupine, ale ani na ňu nepozriem.“

„Erik… nev…“

„Ver mi! Už to neurobím.“

„Skús!“ s úsmevom som do neho štuchla.

„Chýbala si mi,“ pobozkal ma.

„Aj ty mne.“

„Zajtra je na poschodí párty. Pôjdeme?“ usmial sa s odpoveďou Áno na čele.

„Súhlasím. Ale vieš, že to nemám rada.“

Na druhý deň som si s úsmevom došla pre raňajky. Bábovka… jej, to sa dalo jesť. Odhryzla som si a vyhliadla Toma, ako sedí sám za jedným zo stolov. V ruke mal knihu, do ktorej hľadel. Sadla som si k nemu.

„Nepovedal si, že so mnou už neprehovoríš?“ nevnímal môj príchod.

„Ja nie som Bill,“ ozvala som sa a vzala mu knihu.

Pozrel na mňa: „Čo také chceš?“

„Vyjasnime si niečo… Bill si to od teba nezaslúži. A neber ma ako nejakú konkurentku…. ja Billa nechcem. Chodím s Erikom. Tak urob ľudstvu láskavosť a nech tu neoxiduje ten tvoj odutý ksicht. Maj sa,“ odišla som vedľa k Erikovi.

autor: Nena

betaread: Janule