autor: misi
ďakujem za komentáre a za podporu… dúfam, že sa vám bude páčiť aj druhý diel… je to všetko ,čo mám zatiaľ napísané, tak dúfam, že budem mať motiváciu písať aj naďalej…,misi=D
***
„To počká. Mal by si sa najprv osprchovať,“ navrhol a Tom sa začal ovoniavať.
Má pravdu. Kto vie, ako dlho ležal v tej posteli bez toho, aby sa umyl.
Bill Tomovi ukázal, kde je kúpeľňa a potom zamieril do spálne a čakal.
Netrvalo dlho a veľké ebenové dvere sa otvorili. V nich stálo polonahé telo, cez pás zamotané v uteráku.
Keď si Tom všimol Billovu prítomnosť, pozrel dole, akoby kontroloval, či je uterák na svojom mieste.
„Poď sem,“ kývol mu Bill sediaci na posteli.
Tom naňho váhavo pozrel. „Len obed.“
„Krv?“ opýtal sa a z jeho tónu sršal odpor.
Bill prikývol.
„A nemohol by som si dať radšej niečo iné? Pizzu?“ bojazlivo navrhol, keď dosadal na mäkkú posteľ vedľa svojho učiteľa.
„Teraz si ako kojenec. Najskôr mu dávajú piť materské mlieko, potom ho kŕmia kašičkami a až potom môže aj normálne jedlo.“
„Budem jesť kašičky?“ slastne si oblízne pery.
„Neoblizuj sa tak. Robíš mi chúťky,“ zarazí ho Bill.
„Na kašičky, alebo…“
„Na mňa?; chcel si sa spýtať,“ usmeje sa Bill.
„Vidím, ako sa na mňa pozeráš,“ to možno preto sa ho akoby bojí. No on si nemôže pomôcť. Počas celej jeho premeny, v čase, keď jeho telo meniace sa na upírske trpelo, a on sa v kŕčoch zmietal na posteli a blúznil, ho pozoroval. Nemohol od neho odtrhnúť oči a ani teraz nemôže.
„Nezahováraj,“ ukončil rázne ich debatu a odhalil si z krku dlhý závoj čiernych vlasov.
Dlho uvažoval o tom, či má skúsiť zápästie, alebo krk. Tom je predsalen začiatočník. No podvedome vedel, že takto mu bude bližšie. A on chcel, aby mu bol bližšie.
Keď naňho Tom len ticho pozeral, vycítil jeho neistotu.
„Neboj sa. Nie je to nič zložité.“
„Ja môžem piť tvoju krv?“
„Nezvykaj si na to, no zatiaľ to postačí. Nenasýti ako ľudská, ale teraz nemám čas ťa niečo učiť. Skoro sa zotmie a my budeme musieť ísť.“
„Čo mám urobiť?“
„Len prilož pery. Budeš vedieť, čo treba robiť. Poviem ti, kedy prestať. Nikdy si nesmieš vziať priveľa, aby si tomu človeku neublížil. Sám pocítiš, kedy dosť. Keď skončíš, nezabudni ranku prejsť jazykom. Zahojíš ju tak a nikto si nevšimne, že ho kedy niečo hryzlo. My upíri máme regeneračné schopnosti. Nie sme nezraniteľní, len sa vieme sami rýchlejšie vyliečiť. Tak?“ uprene sa na Toma zahľadel.
Ten ešte chvíľu váhal, potom sa pomaly naklonil k jeho krku. Jeho pery sa dotkli bledej pokožky a Bill ucítil jemné bodnutie a potom… Ten pocit sa nedal opísať žiadnymi slovami. Ešte nikdy mu nikto nebol tak blízko. Telom mu prebehla vlna vzrušenia. Teraz, keď jeho krv prúdila žilami ich oboch, mohol zdieľať Tomove pocity, jeho prekvapenie z toho, že to predsalen nie je až také zlé a túžbu. Aj on v tej chvíli spojenia zatúžil sa ho dotýkať, bozkávať ho. Vedel, že Tom v tom okamihu túži po tom istom.
Nebolo by to prvý krát v histórii, čo sa „nevinné“ sanie krvi zmenilo na vášnivé milovanie, a naopak…
A v jednej chvíli cítil, že už stačí. Že Tom si berie aj to, načo už nemá právo.
„Dosť,“ precedil pomedzi zuby, no Tom neprestával. V ošiali vášne snáď ani nepočul, že Bill niečo vravel. „Stačí!“ skúsil to znova, a ráznejšie.
Vtedy sa Tomove pery odlepili od jeho krku, no neprestali sa ho dotýkať. Posúvali sa vyššie ku brade, na ktorej Bill pocítil vlhký jazyk, nesmelo až ku perám, s ktorými sa spojili. Tomov jazyk vkĺzol do Billovych pootvorených úst a pohladil ten jeho.
Odrazu akoby sa obaja prebrali z tranzu, Tom od Billa odskočil, až niekam do rohu postele. S kolenami skrčenými pri brade naňho vyľakane hľadel.
Bill mal však teraz iné starosti. To, že Tom neprestal, spôsobilo, že stratil viac krvi ako je prípustné. Začalo mu ukrutne hučať v hlave. Bolo to k nevydržaniu.
„Prečo si neprestal?“ snažil sa potlačiť bolestný sten.
„Prepáč,“ odpovedalo mu to klbko na druhej strane postele.
Nemohol viac čakať. Musel ísť doplniť sily, lebo by snáď neprežil.
**
Bill sa na chvíľu vytratil a odkedy sa vrátil, neprehovoril s Tomom ani pol slovka. Hnevá sa snáď zato, že ho vtedy neposlúchol?
„Ideme. Už na nás čakajú,“ bolo prvé, čo mu povedal, a dokonale ho tým vystrašil.
Na nič sa však nepýtal. Nechcel prilievať olej do ohňa, ak nejaký horel.
Vyšli pred Billov byt a Bill ho chytil za ruku.
Nestihol reagovať a už sa okolo nich začalo všetko rozmazávať a on mal pocit, akoby ho niekto vliekol. V rýchlosti sa okolo nich mihali budovy a pouličné lampy nočného mesta. Míňali niekoľko ľudí, no tý ich s najväčšou pravdepodobnosťou nevideli. Ako aj, keď sa pohybovali tak rýchlo…
Odrazu stáli pred akýmsi podnikom. Nejaký bar pre upírov? Pomyslel si Tom, no opäť nemal odvahu sa spýtať. Všetko bolo také nové, zvláštne.
Bill akoby sa pozabudol, stále držiac jeho ruku vstúpil do baru. Bolo tam veľa ľudí (alebo upírov?) tancujúcich, čosi popíjajúcich, alebo len tak debatujúcich sediac v oddelených boxoch.
Tom sa nechal za ruku ťahať až kamsi dozadu do tmy, kde tušil nejaké tajné dvere. A dvere tam aj boli. Avšak žiadne tajné, s nápisom VC. V prvej chvíli mu to automaticky prišlo ako známy nápis na toaletách, až v ďalšej chvíli si uvedomil, že tomuto V čosi chýba.
„Vampire club,“ objasnil mu Bill, keď si zrejme všimol jeho zízanie na dve písmenká a potom zaklopal na dvere.
Otvorila im mladá kráska s dlhými vlnitými, medovými vlasmi.
Usmiala sa na oboch. „Už sú tu,“ oznámila niekam za seba. „Konečne. Ahoj Billy,“ oslovila Billa dôverne a vlepila mu pusu na líce. „A ty budeš Tom.“
„Ahoj Bell,“ odzdravil Bill a vtiahol Toma dovnútra.
Keď vstúpili, všetci na nich upreli zrak. Cítil sa nepríjemne rentgenovaný toľkými očami.
„Čakali sme vás,“ z davu k nim pristúpila tmavovlasá žena, ktorú už poznal z chvíle, keď sa prebudil. Podľa toho, čo mu povedal Bill, Selena. „Nevedeli sme sa dočkať.“
„Mal by som ťa predstaviť,“ počul Billovo šepnutie pri uchu a potom pustil jeho ruku.
„Toto je Tom. Odteraz môj učeň.“ vyhlásil pre všetkých.
Po tomto formálnom predstavení k nemu pristúpilo pár ľudí, aby sa s ním osobne zvítali. Ich mená si už o päť minút nepamätal. Neskôr sa opýta na ne Billa.
Bolo tam naozaj veľa upírov. Hneď na prvý pohľad sa dalo rozlíšiť, že niektorí majú Billa radi, iní nie. No aj tak sa dnes všetci prišli pozrieť, naňho. Cítil sa ako vec. Ako výstavný kus, ktorý si každý buď so zasnením, alebo s odporom a povýšením prezerá.
A možno sa ani neprišli pozrieť naňho. Možno sa len prišli zabaviť.
Všade hrala hlasná hudba, všetci sa bavili a pre Toma sa začal točiť akoby nezastaviteľný kolotoč.
Bill mu niekoho predstavil, chvíľu sa snažili o zdvorilostné konverzácie a potom zas prišiel niekto nový a Tom zabudol na meno aj na tvár, toho predchádzajúceho.
Po dvoch nekonečných hodinách vzájomného zoznamovania sa, obaja s Billom padli do jedného z rovnakých boxov, ako boli v prednom bare.
Zašitý v prítmí tmavého rohu si Tom vydýchol a uvedomil si, že všetky tie tváre sa mu zlievajú do jednej neidentifikovateľnej machule a z mien zostali len skomoleniny. Tento deň bol veľmi vyčerpávajúci.
Zívol. Mal chuť spať. Spávajú upíri vôbec? U Billa nevidel žiadnu truhlu. Len posteľ. Mal by sa ho spýtať.
„Bill?“
„Hm?“
„Mám pár otázok.“
„…zrkadlá…“
„Neviem si predstaviť, akoby som vyzeral, keby som sa v nich nevidel.“
„…cesnak…“
„Cesnak nemám rád, no nezabije ma,“ uškrnie sa naňho.
„…striebro…“
„Myslíš takéto?“ ukáže na svoj strieborný prsteň. „To platí skôr na vlkodlakov, nie?“
„Oni naozaj existujú?“ vyvalí ohromene oči.
„Ak aj áno, sklamem ťa. Nikdy som žiadneho nevidel.“
„A čo drevené koly?“
„Hlúposť.“
„Kríže?“
„Pekný doplnok. Občas ich nosím na krku,“ opäť si z toho Bill uťahoval.
„A čooo…“
„…svetená voda? Kostoly? Je to všetko hlúposť. Neviem, prečo by sme sa toho mali báť. Veď so všetkých bytostí na Zemi sa najviac podobáme Bohu.“
„Viete čítať myšlienky?“
„Nie. Ovládame sugesciu. Nabúrame sa ľuďom do hlavy a vsugerujeme im, že je to správne, aby sa nám dali napiť. Preto s tým nikdy nie sú žiadne problémy. A potom im pekne zmažeme spomienky, aby ich ani vo sne nenapadlo, že nás kedysi stretli. Niektorí z nás sú telepati. Dokážeme si na diaľku posielať myšlienky a dorozumievať sa tak. Bohužiaľ, len niektorí.“
„A čo tie bájky s menením sa na netopiera?“
„Pár z nás ovláda transfiguráciu a netopier je typické nočné zviera. No môžu sa zmeniť aj na žížalu, keď sa im zachce. V skutočnosti si skôr vyberajú vznešenejšie zvieratá.“
„To so svetlom je pravda?“
„Nie tak celkom. Keďže pijeme ľudskú krv, trvalo od nich preberáme niektoré vlastnosti. Môžeme na svetlo, no nestačí to na to, aby sme prežili priame slnečné žiarenie. Môžeme sa pohybovať za dňa, no len v tieni.“
A čo by sa stalo, keby som bol na slnku? Povedzme len na chvíľu.“
„To ti neradím skúšať. Je to neznesiteľná bolesť.“
„Ty si to skúšal?“
„Bol som hlúpy, však,“ uchechtne sa.
„A čo chodenie po stenách?“ začne ho Tom zasypávať ďalšími otázkami.
„Neviem. Ak to nejaký upír dokáže, ja to určite nie som. Máme rôzne schopnosti. Rozprávame sa so zvieratami, ovládame živly. Sme spätý s prírodou. Ja som však len telepat.“
„Nepodceňuj sa tak,“ protirečila mu Bell, prechádzajúca okolo. „Neviem si predstaviť, čo by sme bez teba robili.“
„Ako to myslela?“
„No áno. V našom svete nie je veľa odlišností od ľudského. Tiež občas niekomu šibne a začne besnieť. A vtedy zasahujem ja. Naše zákony vravia, že za život človeka musí upír zaplatiť vlastným. Udržujem poriadok.“
„Zabíjaš ich?“
„Nie, len ich predvádzam pred súd. Za týmto účelom som bol stvorený.“
„Tiež máš učiteľa?“
„Áno, no to bolo už dávno.“
„Stalo sa mu niečo?“
„Nechcem to rozoberať. Možno raz…“
„Nepôjdeme už?“ navrhne Tom napäto. Už dlhší čas sa nemôže zbaviť pocitu hladu a nemôže odtrhnúť oči od Billovho krku. Má však strach opýtať sa ho. Najmä po tom, čo spravil naposledy a čo sa stalo potom. Ten pocit vzrušenia z neho veľmi ťažko opadával.
Čo ak sa mu to stane aj pri ľuďoch, že nebude vedieť prestať? Niekoho zabije a Bill ho potom bude musieť predviesť pred súd a tam ho zabijú. Možno ublížia aj Billovi za to, že naňho nedával pozor… Nevedel vôbec nič o tom, ako to tu chodí.
Začal sa zmierovať s pocitom, že zostane hladný.
„Máš pravdu. Poďme,“ postavil sa z boxu a vykročil.
Tom ho nasledoval. Mal ešte toľko veľa otázok. No čakal, že keby sa naďalej pýtal, Bill by ho odbyl jednoduchým, všetko sa dozvieš časom.
Cestou sa ešte zastavili pozdraviť Selenu a Alexandra. Bolo vidieť, že sú medzi upírmi vážení. Presne ako mu Bill hovoril.
Vyšli z VC a zamierili cez prvý club von.
Akonáhle sa Tomove pľúca nadýchli čerstvého vzduchu, Bill ho stiahol za lakeť do tmavej uličky vedľa baru, kde bol len zadný východ a pár kontajnerov.
„Čo tu robíme?“
„Pi!“ prikázal mu neoblomne.
„Ale ja nechcem,“ snažil sa vykrútiť.
„Vidím ako sa na mňa pozeráš,“ použil jeho slová proti nemu.
„Ale čo ak…“
„Vezmi si zápästie, je to istejšie.“
A Tom poslúchol. Prijal ponúkané zápästie a prisal sa k nemu.
Billovi ušiel ston.
Tom si nebol istý, či bolestný, alebo slastný.
Bol si však istý tým, čo cítil on. Ten pocit, keď Billova krv kolovala jeho žilami… nechcel, aby to niekedy skončilo.
Odrazu mu však v hlave zaznel výkrik DOSŤ!!! nebol si istý, či sa to skutočne ozvalo v jeho hlave, alebo to bol Billov hlas, ktorý k nemu prichádzal akoby z veľkej diaľky.
V každom prípade sa však odtiahol, ranku starostlivo prešiel jazykom a ona v zápätí zmizla.
„Ďakujem,“ oprel sa o tehlový múr za sebou a snažil sa zhlboka dýchať, aby z neho opadlo to dotieravé vzrušenie, všetky tie túžby a predstavy, ktoré boli také živé, že sa musel premôcť, aby nezavzdychal.
„Lepšíš sa.“ dostal pochvalu od svojho učiteľa a v tej chvíli bol na seba patrične hrdý. Mal pocit, že niečo dokázal, niečo sa naučil. Niečo nové, čo odteraz bude sprevádzať jeho každodenný život.
„Poďme. Som vyčerpaný,“ zahlásil Bill a Tom mal opäť zmiešané pocity. Cítil sa ako príživník, ktorý Billa oberá o energiu.
„Budeš v poriadku?“ starostlivo sa ho opýta.
„Pravdaže. Len si trochu odpočiniem,“ chytil ho za ruku, vykročil, a budovy vôkol nich sa opäť začali rozmazávať.
Zastavili sa pred domom, v ktorom býval Bill. Bol to panelák a Billovi patril len jeden byt, Tom mal však pocit, akoby to bolo celé poschodie.
Ten byt bol obrovský a on ho ešte nestihol celý preskúmať. Kto vie, koľko má v skutočnosti miestností…
Keď vyšli hore, Bill mu oznámil, že prespí na sedačke v obývačke, a on si môže ísť ľahnúť do spálne.
Tom mu najskôr odporoval, že to je jeho byt a on je len hosť, no Bill si stál za svojím a pod jeho prísnym pohľadom, sa nedalo nič iné, len súhlasiť.
Keď Tom zobral v úvahu, že nevie ako dlho predtým, nevedomky obýval jeho spálňu a on musel spať v obývačke, neprišlo mu to až také hrozné. Dokonca sa začal tešiť, že sa nemusí krkvať na gauči a má celé to letisko len pre seba.
Zavrie za sebou ebenové dvere a prejde k obrovskej posteli s baldachýnom.
Všetko to tu vyzerá tak starobylo, a vznešene. Prebehne mu hlavou a opäť má pocit, že sem nepatrí.
Myslí na mamku, na to, čo s ňou asi je, či ho hľadá, či sa trápi. Či si vôbec niekto všimol, že je preč. A ako dlho je vlastne preč? Keď odchádzal z knižnice, bolo horúce leto. Teraz zo stromov padá farebné lístie.
Unavene zo seba zhodí oblečenie a nahý zaľahne do karmínovo červených prikrývok.
Na okno kvapne kvapka a za ňou ďalšia a ďalšia, naraz je ich nespočítateľne veľa.
Prší. Zrazu je mu smutno, keď počuje plakať nebo a úpenlivo zavíjať vietor.
Ešte že skutočne nemusím spať v truhle. Sú jeho posledné myšlienky, keď malátne privrie viečka a poddá sa svojím snom.
Je mu dobre. Veľmi dobre, dokonca je vzrušený. Jeho telo sa potí, jeho vnútro oblizujú spaľujúce plamene.
Horúce ruky hladia jeho telo, šikovný jazyk ho láska na tých najintímnejších miestach.
Nerozmýšľa nad tým, čo sa deje, a kto je toho príčinou.
Užíva si svoju slasť.
Len z diaľky počuje svoje hlasné vzdychy, ktoré sa ani nepokúša ničím tlmiť. Má rád, keď sa počuje vzdychať.
Nenechavé ruky putujú po celom jeho tele a jeho slasť sa stupňuje, tak ako sa stupňuje intenzita jeho láskania.
Jeho telo sa zrazu prepne a on s nemým výkrikom otvorí oči. Hľadí na červený baldachýn nad sebou a hlasno dýcha.
Odrazu si uvedomí, čo sa stalo, a prudko sa posadí. V miestnosti okrem neho nie je nikto, no on cíti vedľa seba v posteli ešte nevyprchané teplo inej osoby, tie vzrušujúce dotyky na celom tele a dokonalý pocit uvoľnenia.
Bezvládne sa spustí naspäť do vankúšov a jeho telo sa ešte stále trasie práve prežitým orgasmom.
Rozmýšľa o tom, či to bol len sen, alebo skutočnosť. Ak to bol sen, tak nikdy predtým živší nezažil.
Po pár minútach tichého uvažovania opäť zaspí…
autor: misi
betaread: Janule
moji milovaní upíři…..
Uuh, tak to bylo fakt dobry. Uz mi to jde i cist rychleji nez poprvy xD Tahle povidka je zvlastni. Vsude kde byli upiri, tak to bylo dobry, ale… tohle je tak jako uplne zive popsany. Jako uplne realne. Jako kdyby fakt upiri byli xD Krasny.
No, jak mu sal z krku krev, jak z toho byl Bill vedle. To zpovidani v clubu nemelo chybu a pak jak ho Bill zatahnul ven do ulicky… To bylo fakt dobry, jak je to vzrusovalo xDD
nejde to okomentovat jinak, než že miluju upíry… a nejvíc tuhle povídku ♥
Bože,to je tak úžasná povídka.Lepší upírskou jsem snad nečetla. Je tak vzrušující,miluju jí. Mám v hlavě stejnej bordel,jako Tom. 😀 Vážně nádhera.
Terezka: No, že je to úžasný… Já chci upíry u nás. Mezi Libchavou a Manušicema 😀 😀
tak to je dobry… bych se Billa ráno optala zda se nečinil xD
juuu xD…som stastna ze sa vam to paci…snazila som sa upirov vykreslit tak ako ich vidim…tak ja pisem dalej a vy citajte xD a dakujem xD
misi: tak jen písaj, už se těším na pokráčko. Až zase budou vedle z toho sátí xDD
Teri.K: U těch našich prdelek? Tady nic nejni! Budem muset upírky dělat my dvě! 😀 Budem originální exponáty a z celýho světa se na nás přijedou podívat davy lidí. Určitě i dvojčátka! 😀