autor: misi
Prvý krát som podrobnejšie rozpisovala sex a niečo tomu chýba… netuším čo, tak mi prosím do komentov napíšte, v čom sa mám zlepšovať (toho asi bude veľa xD) a či aj vám tam niečo chýbalo… proste dojem…xD… príjemné čítanie… misi xD
Keď sa zobudí, dôkazom toho, čo sa vnoci stalo sú už len fľaky, na karmínových obliečkach*.
Skontroluje čas a zistí, že spal takmer do siedmej večera.
Vstane z postele a namieri si to do kúpeľne. V polovici kroku sa zarazí, keď si spomenie, že je nahý. Obtočí si okolo tela obliečku* a ostražito našľapuje na drevenú podlahu.
Prejde do obývačky a odtiaľ sa vyberie do kúpeľne. Pozerá na gauč, no Billa nikde. Odrazu ho pochytí zvedavosť tento veľký byt preskúmať.
Vykročí k nepreskúmaným dverám a čaká nejakú tajnú Trinástu komnatu. Aké veľké je jeho sklamanie, keď natrafí len na obyčajnú kuchyňu. Skúma ďalej a fakt, že Billa nenašiel ani v jednej z miestností v byte, ho znepokojuje čím ďalej, tým viac.
KLAP. Ozvali sa vchodové dvere, až Toma strhlo.
„Ahoj,“ pozdravil ho Bill s úprimným úsmevom na perách*.
„Ahoj,“ zamumlal odpoveď. „Kde si bol?“
„Dnes je štvrtok. Vypomáham v knižnici. Zabudol si? Nechal som ti odkaz, no ako sa tak na teba pozerám, ešte si si ho nestihol prečítať.“
Tom sa striasol pod jeho upreným pohľadom, premerávajúcim si jeho telo. Zahniezdil sa na mieste obtočený v prikrývke a trochu sa začervenal, keď si spomenul na včerajšiu noc.
„No ja… vieš… práve som vstal,“ odpovie a cíti sa trochu previnilo, že tak dlho spal.
No Billovi zrejme nechýbal, keď bol v knižnici. Bože, prečo by mu vôbec mal chýbať? Je predsa len jeho žiak a keď ho všetko naučí, on bez problémov odíde. Odíde domov. Už sa toho nemôže dočkať.
„Nevadí. Aj tak začíname naplno žiť až po súmraku,“ uškrnul sa naňho Bill. „Keď sa poriadne preberieš a dáš sa dokopy, pôjdeme von. Čosi ti ukážem. Súhlasíš?“ a aj napriek* otázke nahodil nekompromisný pohľad, pod ktorým sa nedalo odpovedať nič iné, ako:
„Áno.“
„Môžeme ísť,“ oznámi Billovi, keď sa osprchuje a oblečie si čisté oblečenie, ktoré sa opäť akoby sčista-jasna objaví na nočnom stolíku.
Zaujímalo by ho, čo mu to chce ukázať.
„Tak už mi to povieš?“ ani nevie, prečo šepká. Možno preto, lebo sa zakrádajú zabudnutými uličkami, ako nejakí zlodeji.
V tej chvíli Bill vykročí z tieňa budovy a objaví sa na chodníku osvetlenom pouličnými lampami.
„Sugescia. Dobre sa pozeraj…“ a vykročil smerom k približujúcej sa postave mladej ženy.
„Dobrý večer,“ počuje spoza rohu Billa, keď sa tí dvaja pod lampou stretnú.
Zvedavo vykukne a sleduje, čo sa deje.
„Dobrý večer,“ pozdraví rovnako mladá žena a zastaví sa, akoby na niečo čakala.
„Môžem?“ spýta sa Bill zdvorilo.
„Pravdaže,“ odpovie žena samozrejmo, akoby sa to dialo pravidelne a ona bola zvyknutá.
Bill ju chytil za ruku, pritiahol si ju k sebe bližšie. Perami sa dotkol jej krku a žena s trhaným výdychom zaklonila hlavu.
V tej chvíli si Tom spomenul na predchádzajúcu noc a pripomenulo mu to všetky dotyky, ktoré zažil. Niekde vnútri ho pochytil amok žiarlivosti, že sa teraz Billove jemné ruky dotýkajú tej neznámej.
Odrazu sa obaja stratili v tme uličky a všade sa rozľahlo ticho.
Prerušil ho až Billov zastretý hlas: „Tom, poď!“
Prešiel už týždeň od toho večera, a Bill skonštatoval, že už ho nemá čo učiť.
Po celý ten týždeň, deň čo deň, si precvičoval všetky svoje schopnosti a noc čo noc sa ho dotýkali tie isté ruky s dlhými nalakovanými nechtami.
Každú noc boli ako dvaja milenci, každý deň ako učiteľ a žiak. Východ a západ slnka predeľoval ich dva svety. Dnes si však Tom spomenul aj na ten tretí. Jeho starý svet, v ktorom žil s mamkou a chodil do školy.
„Bill?“ oslovil ho v ten večer, keď sa Bill vrátil z knižnice.
„Hm?“ len neprítomne pohodil hlavou smerom k nemu, zabraný do čítania akéhosi reklamného letáku.
„Neprekážam ti tu?“ pípne bojazlivo.
Bill zdvihne hlavu od mobilu, chvíľu naňho nechápavo pozerá a potom sa rozosmeje.
„Nie. V žiadnom prípade. Je to moja povinnosť starať sa o teba a potom, mám ťa rád,“ dodá a Tomove líca zaleje jemná červeň.
Povinnosť starať sa? Tak preto sa oňho stará aj každú noc? Aj to je jeho povinnosť? Myslel som, že je v tom niečo viac. Ale keby nebolo, prečo by mu vravel, že ho má rád?
Trochu sa ošije pod Billovým rentgenovým pohľadom.
Možno to dodal len preto, aby som si tú prvú časť nevyložil zle. A možno si to celé vykladám zle.
„Prečo sa pýtaš?“ nadvihne Bill obočie a prisadne si k nemu na gauč.
„Keby si povedal áno, možno by bolo ľahšie odísť.“
„Odísť? Kam chceš ísť? Nikam ťa nepustím!“ začal panikáriť.
„Keď som sa prebral, povedal si, že ma tu nedržíš.“
„Ale… nerozumiem.“
„Bill, vieš niečo o mojej rodine? Prečo ma nehľadajú? Má to snáď niečo spoločné s tým, čo sa zo mňa stalo? Prestal som vo svete ľudí existovať?“
„Nie, to vôbec nie. Stále pre svet existuješ. No o tvojej rodine neviem nič, bohužiaľ.“
„Chcem ísť za nimi. Aspoň ich navštíviť. Povedať im, aby sa o mňa nebáli.“
„Viem, ako sa teraz cítiš. Pokúsim sa o nich zistiť čo najviac. Pôjdem za Selenou a Alexandrom. Určite mi pomôžu,“ postaví sa z gauča a bez ďalších slov zamieri ku dverám. „A to, že ťa mám rád, myslel som to vážne,“ dodá ešte a zmizne za tými istými dverami, ktorými pred pár minútami prišiel.
„Kde si bol tak dlho?!“ vyhŕkol na Billa namiesto pozdravu, keď sa namiesto o pár hodín, vrátil až na druhý deň večer.
Tom sa celý ten čas čakania cítil tak bezradný a čím dlhšie bol Bill preč, tým viac si začal uvedomovať, že sa oňho bojí, že nechce, aby sa mu niečo stalo.
Bill však namiesto odpovede sklopil zrak a zamieril do kúpeľne.
„Kam ideš?! Bill?! Zistil si niečo?! Bál som sa o teba!“ to posledné mu celkom vykĺzlo a hneď v nasledujúcej sekunde sa zarazil.
Aj Bill sa nachvíľu zastavil, otočil sa naňho a trochu sa pousmial.
Možno nad tým, čo Tom povedal, možno nad tým, ako sa potom zatváril.
„Nezistil som nič,“ znovu nahodil kamennú tvár, chladne odpovedal a pokračoval v ceste do kúpeľne.
Ozvala sa sprcha a hneď nato zúfalé búchanie na dvere.
„Bill! Čo to malo znamenať?! Ničomu nerozumiem!“
Po chvíli si uvedomil, že to nemá cenu. Rozhodol sa čakať, a tak sa posadil na dlážku ku dverám.
Vytáčalo ho, že po toľkom čakaní stále nevie nič a Bill nevyzeral, že by mu niečo chcel povedať.
Asi po pol hodine cvakol v zámke kľúč a kľučka sa posunula smerom nadol.
Tom vyskočil na rovné nohy. Prestávalo ho to baviť.
Bill sa chystal so sklopeným pohľadom prejsť okolo neho.
„Viem, že niečo vieš, tak mi to povedz!“
„Vravím, že som o nich nič nezistil. Určite sa niekam presťahovali a sú všetci šťastní,“ pokúsi sa o úsmev.
„Bezo mňa?! Tomu neverím! Mamka by nikam nešla bezo mňa!“
„Tom, už som ti to povedal!“
„Klameš!“
Bill len mykol plecami* a ľahostajne prešiel popri ňom. „Nebrániš sa. Skutočne mi klameš,“ to Toma nazlostilo ešte viac. Prečo to robí?!
„Prečo mi nechceš povedať pravdu?“ príde za ním o chvíľku už trochu kľudnejší do spálne.
„Vravím ti pravdu,“ odpovie Bill chladne, no nie dosť presvedčivo.
Stojí pri okne a pozoruje stíchnutú ulicu pod sebou.
„Nemysli si, že ma budeš klamať,“ vidí na ňom, že sa snaží niečo utajiť. Niečo závažné ho trápi.
„Nechceš počuť pravdu,“ tohto sa Tom bál. Že sa Bill vráti a povie mu niečo o tom, ako sa jeho rodina dozvedela o jeho osude a viac už sa k nemu nepriznávajú.
„Bál som sa, že to povieš. Už ma viac neberú ako člena rodiny.“
„Nechápeš.“
„Pochopil som to už dávno. Čakal som to.“
„Nie je to tak.“
„Ale je. Veď kto by chcel za syna-…“
„Tom! Tvoja mama… nežije.“
Tom zbadal* v odraze skla slzy lesknúce sa v Billových očiach a vtedy preňho nastal okamih pravdy. Zreničky sa mu rozšírili poznaním, zalapal po dychu.
„Nie,“ snažil sa sám sebe nahovoriť, že je to hlúposť.
„Je to tak,“ presviedčal ho Bill a sypal mu tým soľ do rany.
„A čo otec, starí rodičia…“ pokračoval a s každým Billovým pokrútením hlavou v ňom vyhasínala nádej. „Neverím ti!“
„Prečo by som ti klamal?“
„Vymyslel si si to, lebo chceš, aby som si myslel, že nemám kam ísť! Aby som tu zostal!“
„Tom, ty sám vieš, že to čo vravíš, nie je pravda.“
„Čo sa im stalo?! Kto to spravil*?!“ a do očí sa mu rovnako ako Billovi tlačili slzy.
„Podľa všetkého, Sebastian. Upír, ktorý chcel zabiť teba.“
„Nikdy si mi nepovedal, že to bol upír. Ale prečo?! Prečo to spravil? Chce sa mi snáď pomstiť, že som prežil?!“ a to už slzám nechával voľný priebeh a naplno sa rozvzlykal.
„Tu nejde o teba.“
„O koho potom?! Je to tvoja vina! Mal si ho zabiť už dávno! Prečo si ho nezabil?!“ posledný výkrik sa odrazil od všetkých štyroch kútov miestnosti a Billovi zaznel v ušiach štvornásobne zúfalo, a štvornásobne vyčítavo.
V miestnosti zostalo napäté ticho plné visiacich otáznikov, počas ktorého Tom nenávistne hľadel do Billových nešťastných očí, odrážajúcich sa v okennej tabuli.
**
Ozvali sa kroky. TRESK! Dvere, kroky a ďalšie tresnutie dverí.
A Bill osamel v miestnosti paralyzovaný Tomovými výčitkami.
Hľadel dolu na chodník, po ktorom rýchlym krokom prešla postava osvetlená pouličnou lampou.
Bol presvedčený, že ho musí nájsť a ospravedlniť sa mu za to, že zlyhal*. Zlyhal na celej čiare, lebo akokoľvek sa snažil dať Tomovi všetko, nedokázal zabrániť tomu, aby mu bolo vzaté to, čo miloval najviac na svete…
**
Bežal nočným parkom a nedokázal sa zastaviť. Bežal ako najrýchlejšie vedel* a naivne si myslel, že ujde od všetkého svojho trápenia. Myšlienky mu vírili hlavou tak zbesilo, že ich ani nestíhal zachytávať a tak ako cesta po ktorej utekal, všetky sa stáčali do nekonečného kruhu, z ktorého niet úniku. A on necítil oslobodenie.
Zastavil sa, rukami sa zaprel o kolená a zrýchlene dýchal.
Zafúkal vietor a jeho tvár pohladila spŕška farebných listov. Jeden sa mu prilepil o vlhké líce.
Šmahom ruky ho striasol.
Som netvor. Prebehne mu hlavou.
Posadí sa na starú lavičku počmáranú pouličnými umelcami.
Nič z toho sa nemalo stať! Keby tak mohol vrátiť čas. Spravil by to a kľudne by obetoval vlastný život. Nezaslúžim si žiť. V prvej chvíli ho napadne, že to skončí. Že tu bude sedieť až do rána a počká si na pohladenie slnečných lúčov. Až tie by ho vyslobodili…
Naraz si však uvedomí, že by to bola zbabelosť. Zaplatí za to! Pomstím sa!
Ale ako ho nájde? Bill. Bill by mu možno pomohol. Ale spravil by to aj po tom, čo mu povedal?
V tom momente si uvedomí, že mu chýba. Chýbajú mu tie ruky, žhavé dotyky. Už si na ne zvykol. Ale nemôže sa vrátiť.
Skloní tvár do dlaní, unavene si pretrie oči. Keď ich znovu otvorí, vidí tmavé tenisky.
„Nad čím premýšľaš?“ ozve sa starostlivý hlas.
Zdvihne hlavu a vzhliadne Billovi do očí.
Určite sa pokúšal toho sviniara dostať. Nemohol vedieť, čo sa stane. Nemohol…
„Nemohol si to vedieť.“
„Mal som s tým rátať*,“ posadí sa na lavičku vedľa neho, hľadí do zeme.
„Nie je to tvoja vina. Môže zato ON.“
„Možno je to tak lepšie.“
„Ako to myslíš?“
„Možno je lepšie, že… možno keby sa o tom dozvedeli, o tom čo si… báli by sa… zavrhli by ťa…“
„Prečo si to myslíš?“ a vzápätí mu tá otázka príde absurdná, keď si spomenie, že to isté si myslel on.
Bill sklopil hlavu, nadýchol sa na odpoveď, no vzápätí akoby sa mu slová zasekli v krku, znovu vydýchol.
Tom vycítil jeho neistotu a položil mu ruku na plece, ako znak podpory.
Bill opäť zdvihol hlavu, usmial sa.
„Vieš, moja rodina to tak spravila,“ a Tom naňho zostal zarazene zízať s pootvorenými ústami. „Tak ako ty som si myslel, že sú pre mňa to najdôležitejšie, že to pochopia, že som nemal na výber. A vieš čo spravili,“ pohŕdavo sa uchechtne. „Zavolali na mňa kňaza. Vraj som posadnutý. A keď sa im nepodarilo vyhnať Diabla zo mňa, vyhnali mňa z domu. Zostal som úplne sám, až kým…“ zmĺkne.
„Nevedel som.“
„V každom prípade, teraz je už iná doba a ak vravíš, že by to chápali, verím ti.“
„Už nebudú mať šancu,“ zrýchlene klipká očami, aby zabránil slzám, ktoré sa mu drali do očí, dostať sa von.
„Nezadržiavaj žiaľ.“
Poslúchol. Tmou sa ozvali vzlyky a Bill si privinul tú skľúčenú bytosť do náručia. Objatím sa snažil zmierniť jeho bolesť, aj keď vedel, že to nepomáha.
„Ďakujem, že si tu,“ zahuhlala tá kôpka nešťastia do jeho pleca.
„Ja ďakujem tebe,“ a perami mu jemne prešiel po líci.
Vzlyky utíchli. „Ešte,“ ozvalo sa roztraseným hlasom a Bill pokračoval.
Jemne sa dotýkal perami jeho líca, zotieral ešte horúce slzy, ktoré potichu stekali spopod privretých viečok. Posúval sa čoraz bližšie a bližšie k Tomovým ústam, až kým sa nestretol s vyschnutými perami. Prešiel po nich jazykom. Akokoľvek dlho a akokoľvek intenzívne po nich túžil, bol najjemnejší, aký len chlapec k chlapcovi môže byť. Opäť začal perami skúmať jeho tvár. Posunul sa na druhé líce, na nos a späť. Snáď to pomáhalo, lebo Tom úplne prestal plakať. Do kútika úst mu vtisol malý božtek*. Tom vydýchol a ústa trochu pootvoril. Bill nečakal a vkĺzol dovnútra. Jazykom láskal ten jeho, až kým Tom nezačal spolupracovať.
Obaja sa triasli. Nie však zimou, ale vzrušením. Aj po tom všetkom, čo sa dialo každú noc, toto bolo len druhý raz, čo sa ich pery stretli v bozku.
Tom sa tesnejšie pritisol k Billovmu útlemu, o to príťažlivejšiemu telu. Rukami mu kĺzal po chrbte, zatiaľ čo Bill prstami stieral ďalšie slzy z jeho líc. Nevedel, prečo znovu plače, no jeho vnútro zvieralo priveľmi veľa pocitov naraz. Smútok, šťastie, zlosť aj vzrušenie… nevedel, ktorý si vybrať. Bol tak zmetený, že nemohol robiť nič iné, len sa im poddať.
„Pomôžeš… mi ho nájsť?“ šepkal medzi slanými bozkami.
„Chceš ich pomstiť.“
„Áno.“
„Pomôžem.“
Ako každú, aj túto noc sa ho dotýkali tie ruky s dlhými nechtami. Túto noc však bolo niečo inak. Dnes Tom nespal. Spopod privretých viečok sledoval všetko, čo sa deje.
Keď sa tú noc Bill prvý krát dotkol jeho kože, zalapal po dychu, a trhane vydýchol. Jeho ruky kĺzali sem a tam po jeho tele a on sa neubránil vzrušeniu.
Pozoroval jeho pokožku tak bledú, až by ste povedali, že je to neľudské, a tak lákavú, že sa jej túžite dotknúť.
Nemôžem! Zahučí na seba v duchu. Nemôžem sa prezradiť! Aj keď od začiatku tušil, že Bill vie, že nespí. Silno zavrel oči.
Bill sa sklonil k jeho podbrušku a začal ho zasypávať bozkami. Tom sa pod ním vlnil ako háďa. Ruky lenivo kĺzali nižšie po jeho tele, premiestnili sa až na stehná, ktoré od seba oddialili. Bill sa presunul medzi Tomove rozkročené nohy a sklonil sa späť k jeho podbrušku. Odtiaľ sa pomaly perami, zanechávajúc vlhkú stopu, posúval stále nižšie a nižšie. Poláskal jemné chĺpky, perami pohladil koreň jeho penisu, no nezdržal sa dlho. Pokračoval ďalej dolu, zatiaľ čo jeho ruky žiadostivo prechádzali po jeho bokoch.
Tom zrýchlene dýchal, stále sa snažil čo najmenej dať najavo, že je hore*.
Mäkké pery sa otierali o jeho kožu na stehnách a on v dlaniach kŕčovito zvieral prestieradlo, aby nekričal nedočkavosťou.
Opäť otvoril oči, keď pocítil na vrcholku horúci dych.
Mohol vidieť, ako sa Bill skláňa a očami stmavnutými túžbou hľadí na jeho pulzujúci úd.
Mal chuť skríknuť naňho, nech už sa ho dotkne. A Bill akoby počul jeho myšlienky, pomaly, tak pomaly, až sa to Tomovi zdalo večnosť, špičkou jazyka sa jemne, šteklivo* dotkol vrcholku jeho pýchy. Tom sa ubránil slastnému stenu. Keď nespal, všetko bolo omnoho intenzívnejšie.
Opäť ucítil jazyk kĺžuci po celej jeho dĺžke a potom, ako Bill jemne vsal špičku. Doslova sa s ním hral a bolo z toho cítiť, ako si to užíva. A po prvý raz za ten čas si to úplne užíval aj Tom.
Zaklonil hlavu a oddával sa pocitom, keď ho pohltili horúce ústa a vlhký jazyk rytmicky kmital po jeho pýche.
Po chvíľke však neodolal a zdvihol hlavu, aby sa pozrel nato, čo Bill robí.
Očaril ho dlhý závoj čiernych vlasov, ktorý spadal Billovi po pleciach a šteklil Toma kde si len spomenul. Jeho privreté oči a jeho slastné vrnenie, a hlavne ten obraz, ako jeho úd mizol v Billových ústach a znovu sa objavoval. Nemohol od tej scenérie odtrhnúť oči.
Bill ho sal čoraz silnejšie, zrýchľoval tempo a rovnakým tempom sa pohybovali jeho ruky, chtivo blúdiace po Tomovom tele.
Jeho telom zmietala horúčava a návaly slasti. Vypínalo sa ako v kŕčoch a už dávno sa nebránil vzdychom, naopak dával Billovi hasne najavo, ako sa mu to páči.
Bill pridal ruku a Tom sa nezávratnou rýchlosťou blížil k vrcholu.
Hrýzol si do pery, keď zacítil to známe šteklenie v podbrušku, predpovedajúce neopísateľnú slasť vyvrcholenia.
Odrazu však horúce ústa, ktoré ho pohlcovali, zmizli, a on ucítil závan chladného vzduchu.
Žalostne kníkol do tmy, nechtiac sa vzdať tých krásnych pocitov, bažiaci po uspokojení.
Bill však ani omylom nemienil prestať. Opäť sa posúval vyššie a celým telom sa otieral o to Tomovo. Sklonil sa k jeho hrudi a obkrúžil jazykom bradavku, pričom sa Tomov penis otrel o jeho brucho. Tom trhane zastenal. Opäť pohol panvou proti Billovmu bruchu a vynahrádzal si tak jeho dotyky.
Bill sa posúval stále vyššie až sa dostal k Tomovmu krku. Tom cítil jeho horúci dych a uvedomoval si krv, zbesilo kolujúcu v jeho žilách. V tej chvíli cítil, že s ním chce zdieľať všetko.
Snažil sa skľudniť dych, aby mu povedal, nech sa napije pre svoje potešenie, pre ich spoločné vzrušenie, keď sa Billove pery dotkli jeho vlhkej pokožky a namiesto slov len prekvapene hlesol, keď sa v tej istej chvíli medzi ich telami o seba obtreli ich vzrušené mužstvá.
Bol to len ďalší krôčik, ktorý ho neodvolateľne posúval k vrcholu.
Bill sa na jeho krku dlho nezdržal. Presunul sa obkročmo na jeho boky. Jednou rukou sa zaprel o Tomovu hruď, druhou niekam do perín, vedľa Toma.
Nemohol odtrhnúť oči od toho bledého štíhleho tela, od vláčnych pier so zatajeným dychom.
Zreničky sa mu rozšírili poznaním, keď sa Bill celým telom presunul nad jeho rozkrok a on si uvedomil, čo sa chystá urobiť.
Zľakol sa, chcel ho zastaviť.
„Bi… ah,“ zalapal po dychu, keď Bill pomaly nasadol na špičku jeho penisu.
Pohľadom vyhľadal jeho tvár a v tme sa Tomove oči stretli s tými jeho žiariacimi.
Obaja vykríkli, keď Bill prudko nasadol a pohltil Toma celého. Tom sa nemohol zbaviť pocitu, že Bill v tejto chvíli trpí, vyhľadal jeho ruku zapretú v prikrývkach a stisol ju vo svojej.
Dlhé nechty sa zaryli hlboko pod Tomovu kožu a zanechávali na jeho hrudi dlhé krvavé ryhy. Bolelo to, ale omnoho viac vnímal ten nový pocit tesnosti a tepla Billovho tela. Bolo to úplne iné, ako jeho ústa. Omnoho lepšie.
Bill sa so syknutím vydvihol a znovu prudko nasadol. Zaklonil hlavu, a dlhé čierne pramene mu siahali takmer po boky.
Siahol po jednom z pramienkov. Jeho konce si omotal okolo prstov a nešetrne trhol, keď sa Bill znovu spustil až ku koreňu.
Po chvíľke si Bill našiel rytmus, ktorý obom vyhovoval, a pohupoval sa na Tomovi s neuveriteľnou ladnosťou. Tom od neho opäť nemohol odtrhnúť oči, a keď Bill zrýchlil tempo, mal pocit, že každú chvíľu omdlie.
Už nevzdychali, skôr kričali rozkošou a túžbou, a Billova ruka zamierila k jeho penisu. Obopol ho prstami a začal pohybovať v rovnakom rýchlom tempe, v akom sa ich telá oddávali slasti.
Stačilo pár pohybov a vo chvíli sa jeho telo preplo ako luk. S viečkami pevne zovretými a perami pootvorenými v nemom výkriku vyvrcholil.
Ten pohľad bol posledný kúsok skaldačky, ktorý Toma preniesol cez hranicu prítomnosti a na malú chvíľu mu dovolil, aby len tak tápal v ničote a užíval si doznievajúci orgazmus.
Billovo spotené telo sa malátne zvalilo na Tomovu hruď a obaja sa v silnom objatí snažili skľudniť dych. Ich telá sa stále triasli práve prežitým orgazmom. Bill po dlhej dobe konečne vyhľadal Tomove pery a Tom mu bozky lenivo opätoval.
Bez zbytočných slov a otázok Bill položil hlavu na Tomovo plece a s bezstarostným výrazom zaspal. Tom ho ešte dlhú chvíľu pozoroval, hral sa s jeho vlasmi a s údivom premýšľal nad tým, ako je možné, že sa v tom anjelskom stvorení ukrýva taký diabol…
autor: misi
betaread: Janule
obliečka – povlak na peřinu
pery – rty
napriek – navzdory
mykol plecami – pokrčil rameny
zbadal – spatřil
spravil – udělal
zlyhal – selhal
vedel – uměl
rátať – počítat
božtek – pusinku (od slova bozk – polibek)
hore – vzhůru
šteklivo – šimravě
dva malý ďáblíčci…..
konečně jsem se v téhle povídce dočkala sexu :DD myslím, že tomu nechybí VŮBEC NIC, absolutně… jenom trochu popsané bolesti, já už tohle holt miluju xDD ale to je věc názoru, každému prostě vyhovět nejde… samozřejmě krásný, jen tak dál ♥
P.S: slovenština *IN LOVE* tomu dodává ty správný grády xD
P.S2: díky Januli za ´péči´ , nerozuměla bych xD
Ach,no to bylo NÁDHERNÝ! ♥ Tak něžný,smyslný,erotický,pohlcující. Toto je,prosím,perla mezi upírskými povídkami!
Terinko? Tak kdy tu naší výpravu po hřbitovech zorganizujeme? 😀
Ooh, to bylo dokonalý! Já se opakuju, ale ta představa Billa… Jsem hotová xDD
Terezko, upírský dvojčátko, já ti nevim, až bude hezky xD Zatím budem nacvičovat doma ;D
Teri.K: Jo,já to nacvičim na mejch rodičích…za tu operu a účty za mobil! xD
Terezka: No, to není moc dobrý způsob nacvičování? xD
Teri.K: Je.Ten nejlepší. 😀
Terezka: At si zvykaji, co? 😀
Teri.K: To jo.Až přidu s kérkou nebo piercingem…tak to se poserou! xD
Terezka: Ja te budu branit! Me zatim nic neudelali:D (kvuli tomu rtu xD) ale mam to uz dlouho xD
Teri.K: Evidenteně nemáš agresivní rodiče. 😀 To já jo. 😀
hej tak to bylo vážně užasny…
dakujem xD
Nemusím moc vampit povídky ,ale ta se mi moc libi.