autor: misi
Ďakujem za komenty…xD…veľmi ma zaujíma váš názor… čo sa vám páči a čo vám pre zmenu vadí… skúste mi to napísať a ja sa to pokúsim zmeniť xD… príjemné čítanie… misi.xD
„Si si istý, že ideme správne?“
„Áno; je to presne tu,“ zastavili sa pred vysokým panelákom, podobným tomu, v ktorom býval Bill, a podobným celej kope ďalších v tomto meste.
Bill sa celou cestu sem nemohol zbaviť pocitu, že to tu už pozná. Tá ulica mu bola povedomá. To prostredie. Niečo sa zmenilo odkedy tu bol naposledy, ale… je možné, že tá žena…
„Poznám to tu,“ pristúpil k Tomovi, napäto hľadiacemu na rad okien siedmeho poschodia.
Videl na ňom nervozitu a nerozhodnosť. Stisol jeho ruku vo svojej, aby mu dodal odvahu.
Po tom, čo sa vrátili, trvalo ešte tri ďalšie dni, kým sa skutočne odhodlal tam ísť a Bill si doteraz nebol istý, či to je práve najlepší nápad.
„Si definitívne rozhodnutý?“
Tom sa zhlboka nadýchol a vydýchol. „Sú to moje spomienky. Chcem si ich vziať so sebou.“
Vstúpili do úzkej chodbičky, ktorú mal snáď každý byt v tomto paneláku.
Tom vbehol do bytu, začal zbesilo behať z miestnosti do miestnosti a všetko prehľadával.
Bill vedel, čo hľadá. Že keď uvidel toto miesto, svitla v ňom nádej, že snáď ešte žijú. Že tu niekde niekoho nájde.
Odrazu kroky ustali.
Bill zamieril do miestnosti, v ktorej Tom zmizol posledne. Keď otvoril dvere, zistil, že toto je Tomova izba. Našiel ho tu skleslo sedieť na posteli.
Nešiel za ním, len stál vo dverách. Možno teraz potrebuje byť chvíľu sám. Vedel, že je priskoro, aby sa sem vracal.
Tom sa naraz otočil a uslzenými očami pozrel na Billa.
„Teraz si jediný, komu na svete verím.“
Bill naďalej mlčal. Len prešiel k Tomovi a prisadol si k nemu na posteľ. Ustarostene sa zahľadel na jeho smutný výraz. Nemal mu dovoliť sem ísť.
Naklonil sa k nemu, a ako vtedy v parku, začal mu svojimi perami sušiť slzy. Jazykom sa dotýkal slaných líc, brady, pier… ďalšie a ďalšie slzy zmáčali Tomove líca, zatiaľčo Billov jazyk hladil ten jeho v dlhých lenivých bozkoch.
„Potrebujem ťa,“ šepol a zatlačil na Billovu hruď, čím ho položil na posteľ.
Bez zbytočných slov začal z neho strhávať oblečenie, a to lietalo do všetkých kútov miestnosti.
Drsne prechádzal rukami po jeho tele a bezohľadne ho drtil v zovretí.
Bill mohol cez jeho ruky cítiť všetku tú bolesť, smútok, sklamanie a zúfalstvo, ktoré napĺňali Tomovu bytosť v tomto okamihu. Mal pocit, že každú chvíľu vybuchne pod tlakom všetkých týchto pocitov, a to vlastne ani neboli jeho.
Tom si dnes nedával prácu s nežnými predohrami a Bill mu to ani nezazlieval. Nezazlieval mu ani to, keď mu kolená natlačil takmer až na hruď a bez varovania, bezohľadne doňho vstúpil. Nezazlieval a nikdy nebude.
Celým jeho telom prestupovala bolesť tak silná, až sa mu chcelo kričať. Len zaťal zuby, a snažil sa na to nemyslieť.
Po chvíli Tomovho rázneho prirážania si však uvedomil, že si to začína užívať, že ešte nikdy s nikým nezažil niečo také a všetka tá bolesť ho v skutočnosti vzrušuje. Burcuje každý, aj ten najmenší nerv v jeho tele a dovádza ho k nepríčetnosti.
Vo chvíli, keď si to uvedomil, z jeho úst vyšiel slastný ston a Tom s tvrdým prírazom vyvrcholil hlboko vovnútri jeho tela.
Zadýchane sa zviezol dolu na Billa a hlavu zaboril vedľa tej jeho do vankúša, aby spomalil dych.
Bill ho objal rukami aj nohami a silno ho k sebe pritisol.
„Prepáč, stratil som kontrolu.“ Zahuhlal do vankúša.
„Spravíš to znova?“ opýtal sa Bill zastretým hlasom.
Tom sa zdvihol na lakťoch. „Vážne?“ zahľadel sa zmätene do Billových tmavých očí…
Tom bez slova prešiel ku skrinke v rohu obývačky, na ktorej boli poukladané fotky. Jednu z nich vybral z rámika a strčil si ju do vrecka.
Bill si začal fotky prezerať a zdesil sa. Tak predsa! Je to ona! Tá žena, ktorú našiel mŕtvu deň pred tým, ako stretol Toma, bola jeho mama. Teraz už nie je pochýb, že ju tu nenájde. On sám dozrel nato, aby bola dôstojne pochovaná. Ale Tomovi nič nepovie; bude to tak lepšie.
„Deje sa niečo?“
Bill sa striasol. „Nič. Radšej už poďme. Máš všetko?“
„Ani zlomok toho všetkého, čo by som si odtiaľto chcel zobrať, ale asi mám,“ poťažkal menší ruksak, do ktorého si zbalil svoje „spomienky“.
Tom vykročil ku dverám a zastavil sa. „Čo sa vlastne teraz stane s týmto bytom?“
„No, keďže už nemá kto platiť nájomné, asi ho prenajmú niekomu inému.“
„A čo keby-…“
„Nemyslím si, že by bolo vhodné sa sem ešte niekedy vracať,“ prerušil Tomove úvahy hneď na začiatku.
„Aj tak nechápem, že mamku nikto nehľadá.“
**
Trvalo štyri dni od príchodu Salome, kým sa rozhodlo o dátume zasadania Rady.
Že to je dôležitá udalosť, spozoroval Tom aj na Billovom oblečení. Keď sa ho na to pýtal, povedal mu:
„Zhromaždenie Veľkej rady sa koná možno tak raz za tristo rokov. Je to fakt veľká vec. Ale na druhej strane to znamená, že sa deje niečo veľmi závažné a o čo ide, vie len ten, kto radu zvolal. Selena a Alexander mi však nechcú nič povedať. Mám ale pocit, že to má niečo spoločné so Sebastianom, upírom, ktorý má na svedomí tvoju ro-…“
„Môžem ísť s tebou?!“ pri tom mene vyhŕkol, ani nerozmýšľal.
„Mrzí ma to, ale nie je to možné. Zasadnutia sa môžu zúčastniť len upíri starší ako 500 rokov. Je to ďalšie z hlúpych pravidiel tohto sveta. Ale ak chceš, môžeš ma tam počkať.
Bez klopania vstúpili do domu Seleny a Alexandra. Zamierili cez halu až ku schodom, ktoré viedli na poschodie.
Bill sa naraz zastavil, zaklopal na stenu. „Nezľakni sa,“ upozornil Toma, vtom sa na mieste, kde až doteraz nebolo nič okrem steny, objavili dvere. Bill ich otvoril a Tom vyjavene civel na podzemné schodište osvetlené len fakľami*.
Tento dom musí byť oveľa starší, ako pôvodne predpokladal.
Na konci schodištia bola obrovská sieň, po okrajoch lemovaná mohutnými stĺpmi* z čierneho mramoru.
Tom len ohúrene* hľadel na vysokú klenbu, gotickú výzdobu a lomené oblúky vysoko na stenách, ktoré naznačovali, že tam kedysi boli okná.
Vyzeralo to ako starobylý chrám, ktorý sa pred stovkami rokov prepadol pod zem.
Kráčal až dovtedy, kým nenarazil na veľké drevené dvere.
Bill sa rozosmial.
„To sa tam až tak veľmi chceš dostať?“
„Za týmito dverami je snemovňa?“
„Správne. Je fakt škoda, že tam nemôžeš ísť so mnou. Ale určite sa tu budeš dobre baviť s ostatnými,“ otočil hlavu smerom do siene.
„S ostatnými?“ aj Tom pozrel tým smerom a zbadal pár skupiniek, ako o čomsi potichu debatujú.
„Taktiež sú zvedaví, k čomu Rada dospeje. Už radšej pôjdem.“
„Tak zatiaľ.“
„A veľmi sa tu neprechádzaj. Ľahko by si sa mohol stratiť,“ to už mizne za veľkými drevenými dverami a Tom ponad jeho plece môže vidieť kúsok veľkej miestnosti, podobnej tým, v akých zasadajú poslanci v parlamente, lenže trochu v staršom vydaní.
Znovu sa otočí na postávajúce skupinky. Hm. Zvláštne. Vlastne ani nevedia, čoho sa zhromaždenie týka, a aj tak tu čakajú na výsledok.
„Ahoj, Tom,“ ozve sa vedľa neho známy, veselý hlas.
„Alan? Ahoj,“ až keď stál tesne pred ním, uvedomil si, aký je Alan v skutočnosti nízky.
„Si tu s Billom?“
„No… Áno.“
„Vtedy ráno-…“
„Nemusíš sa ospravedlňovať.“
„Ja som sa nechcel ospravedlňovať. Len som chcel povedať, že mi to bolo od prvej chvíle jasné, že sa dáte do kopy,“ preniesol s istotou v hlase.
„Ako si to mohol vedieť? Vlastne je zvláštne, že väčšina upírov nás pokladala za pár už v ten prvý večer v bare. Stále dookola opakovali, ako nám to spolu pristane*, no Bill nad tým vždy len kývol rukou a ja som na to neskôr zabudol.“
„Je to jasné. Je takmer pravidlom, že sa to stane. Puto to vždy zariadi.“
„Puto?“
„Áno. Tým, že to bola Billova krv, vďaka ktorej si sa vtedy premenil, teda sa stal tvojím stvoriteľom, vytvorilo sa medzi vami puto, ktoré si vlastne ani neuvedomujete, ale je tam a je silné.“
„Hm, vedel som, že to nie je láska,“
Alan sa rozosmial.
„Nesmej sa. Myslím to vážne. Nikdy som nebol… no… na chlapcov,“ Al sa rozosmial ešte viac.
„A čo ty? Ty si tiež spútaný?“ nadhodil a Al sa prestal smiať.
„Ja som sirota. Nikdy som nebol spútaný.“
„Ako to myslíš, sirota?“
„To je dlhý príbeh. Možno ti ho niekedy porozprávam.“
„A čo teraz? Máme ešte dosť času.“
„Dobre teda. Ja vlastne ani sám neviem, ako som sa dostal do tohto sveta. Proste som otvoril oči, a bol som tu. Zaujímalo ťa niekedy, kde sa vzali prví upíri? Odkiaľ prišli, ako vznikli? Stará legenda hovorí, že prví upíri vznikli z chaosu a utrpenia, vo víre besnenia a krviprelievania starých kmeňov. Že vystúpili spod zeme presiaknutej krvou a bezohľadne začali hasiť svoj smäd po krvi. V našich dejinách ich nazývame Najstarší.
Z môjho ľudského života si pamätám len záblesky. Zbrane, tanky. Predpokladám, že aj ja som bol zrodený v chaose jednej vojny, odsúdený, aby som sa sám pretĺkal týmto drsným životom. Zo začiatku to bolo ťažké, kým som zistil, kto som a kam patrím. No dnes som tu a som šťastný, že som nemusel zahynúť vo vojne a žijem takto. Síce si nepamätám svoju minulosť, žijem prítomnosťou, a tak si vychutnávam každú sekundu. Tento život pre mňa nikdy nebude nudný.“
„Bill sa mi nikdy nezmienil o Najstarších.“
„A to si vraví učiteľ,“ uchechtol sa Al. „Možno je to tým, že on sám mal len chabého učiteľa.“
„Povedz mi o ňom niečo.“
„O jeho učiteľovi? Je to psychopat.“
„Takže on ešte žije?“
„Isteže. Ale po Billovom odchode sa správa úplne inak.“
„Prečo Bill odišiel?“
„Zrejme-…“ bol prerušený hlasným hlukom prichádzajúcim spoza veľkých dverí, za ktorými stáli. „Zasadnutie skončilo.“
„Hej, Bill! Je celkom milý! Nechceš mi ho niekedy požičať*?!“ kričal za nimi Al.
„Na to zabudni!“ s úškľabkom sa naňho otočil Bill.
„To s tým požičaním nemyslel vážne.“
„Myslel,“ pokojne prehlásil Bill a kráčal ďalej.
Tom sa zarazil. „Ale ako…“
„Tým, že som ťa „stvoril“, stávam sa vlastne v istom zmysle tvojím pánom a ty-…“
„Som teraz tvojím majetkom.“
„Presne. Ale nikomu by som ťa nepožičal, ani keby si s tým sám súhlasil.“
„Vy ste vlastne jedna veľká banda úchylákov,“ založí si Tom ruky.
Bill sa rozosmeje.
„Keď žiješ tak dlho, musíš si niečím predsa krátiť čas. A skús mi navrhnúť niečo zábavnejšie ako je sex.“
„Aj tak,“ stále urazene kráčal za ním. „Bill?“
„Hm?“ práve vychádzali z domu Sel a Alexa.
„Tí ostatní… Boli to tiež učni?“
„Áno. Prečo sa pýtaš?“
„Tak zvláštne na mňa pozerali, keď si šepkali.“
„Heh, závidia.“
„Mne? A čo?“
„Myslel si koho. Mňa, isteže.“
„Teba?“ Tom sa rozosmial na celé kolo.
„Je tu niečo smiešne?“ Bill podráždene odomykal dvere na byte.
„Takže teba. A aký nato majú dôvod?“ ďalej sa chechtal.
„Ak ti to ešte nedošlo, som najstarší Strážca a teda aj najsilnejší. Každý z nich by sa upísal Diablovi, len aby mohol byť mojím učňom. A ty si preto nemusel urobiť nič. Mal by si mi každú minútu ďakovať,“ ozvalo sa Billovo nakopnuté ego.
Tom sa naďalej smial. „Ale to vieš, že ti ďakujem. Len mám trochu iné spôsoby vďaky,“ narážal na ich spoločne strávené noci.
Pristúpil k Billovi a provokatívne sa mu začal hrať s pramienkom vlasov, padajúcim do tváre.
„Myslím, že hociktorý z nich, by mi poďakoval lepšie,“ provokoval pre zmenu Bill.
„Vážne? Tak to by som ťa mal presvedčiť o opaku,“ zašiel mu rukami pod tričko.
„Asi ti začínam veriť,“ vzdychol mu do ucha.
Tom začal tlačiť proti jeho telu, a Bill cúval, až kým sa nezosunul na sedačku za sebou.
Tom mu vyzliekol tričko a ako prvé sa zameral na jeho krk, ktorý ho od prvej chvíle tak veľmi priťahoval. Rukami sa pomaly blížil k jeho opasku.
„Milujem ťa, Tomi.“ šepol Bill vedľa jeho ucha.
Tom sa s rýchlosťou blesku odtiahol a naštvane naňho hľadel.
„Prestaň s tým,“ precedil pomedzi zuby.
„S čím?“ nechápavo naňho haľadel polovyzlečený Bill.
„Prestaň mi to vravieť.“
„Je to pravda!“
„Klameš! Mňa aj sám seba.“
„Chceš mi povedať, že pre teba je to len o sexe?“
„Celý váš svet je o sexe! Ale toto nie je láska. Al mi povedal o pute.“
„Čo s tým má puto?“
„To ono nás k sebe priťahuje. Nie je to láska ani nič iné! Ja nie som na chlapcov, chápeš?“
Celou miestnosťou sa rozľahlo ticho, ktoré oboch ťažilo.
„Puto neexistuje.“
„Prečo si to myslíš?“
„Sám som toho príkladom. Keby puto existovalo, nie som tu teraz s tebou.“
„Bol by si s ním,“ došlo to Tomovi. „Ale ako je potom možné…“
„Neviem. Na tú otázku si musíš odpovedať sám,“ postavil sa zo sedačky a začal si obliekať tričko.
„Počkaj, Bill!“ zastavil ho Tom, keď sa chystal na odchod.
Bill sa zastavil, no pozeral do zeme.
„Mám ťa rád…“
Zdvihol hlavu.
„Ako kamaráta,“ dodal Tom.
Bill si zhryzol trasúcu sa peru, akoby sa snažil potlačiť výkrik.
„Raz to možno pochopíš. A keď sa to stane, príď mi to povedať,“ odkráčal pomaly do kúpeľne a zaklapol za sebou dvere.
Tomovi sa pri pohľade na zavreté dvere chcelo plakať. Nechcel tomu nežnému stvoreniu ublížiť. No bolo to lepšie, ako ho klamať.
Sám seba nedokázal pochopiť, prečo to robí. Prečo ho od seba neustále odháňa, keď po ňom tak túži. Keby mu tak vadilo, že je chlapec, nespával by s ním. To sa skutočne až tak bojíš lásky?…
„Zajtra odchádzame,“ otvorili sa kúpeľňové dvere.
„Kam?“
„Máme za úlohu chytiť Sebastiana.“
autor: misi
betaread: Janule
fakľami – loučemi
stĺpmi – sloupy
ohúrene – omámeně
pristane – sluší
požičať – půjčit
no teda Tome! To sis ale po…no víš co…xDDD
A kde je Makes three???? *vybulený oči*
Mooc hezký♥….ale souhlasím se Saju kde je Makes three???????????,
:-/ On ho taky miluje že jo?
Holky Janča přece psala, že v sobotu nebude páč překladatelka není doma, ale hned jak to pošle Janča to zveřejní….
Tak, konečně jsem se vyhecovala k tomu, abych ti napsala nějaký ten komentář.
Tvoje povídka se mi moc líbí. Je propracovaná a neomezuješ se jen na love story upír x člověk a následně upír x upír, ale je tam i spousta jiných dějových linek, postav a detailů z tohohle fantazijního světa. Vážně povedené. ;o)
A Tom v tomhle dílku… no, chová se chlapec hloupě, ale ono se na druhou stranu není čemu divit. Jestli nikdy dřív nepohlédl na chlapce jako na někoho s kým by mohl něco mít, tak se mu nemůžeme divit, že se chová, tak jak se chová. Jednoduše je hodně zmatený. Hlavně by se asi měl co nejdříve probrat, aby to Billa za chvilenku neodpudilo natolik, že by to s ním vzdal. Ale to se snad nestane. Já věřím v happy end. :o)
A už se moc těším na nový dílek. :o)
Opět nezbývá něž napsat, že se královsky bavím a žasnu nad touhle dokonalostí. Není, co by se dalo vyčíst. Navíc jsme díky týhle povídce spolu s mou milou Terinkou.K v sobě našly naše upírský já. 😀
Jak už zmínila Ainikki-skvělá propracovanost.
Achjo, zmatenej Tom. Billa je mi líto, ale myslim,že tak na 99% budou jeho city opětovaný… 😉
[2]: Sajü, zastřelim tě, tohle se dělá někomu pod povídkou!? Nemáš vychování? Neumíš napsat mně? O Makes Three jsem psala do článku o blbnutí blogu, protože se mi nechtělo o tom psát celej článek. Lil mi to poslala dneska večer, takže zejtra bude na blogu. Sakra, neštvěte mě, tohle je tak blbej zvyk, ptát se na něco jinýho pod cizí povídkou… máme e-mail, ne? Nechápu to… zvlášť u autorů, který by mohli vědět, jaký to je, mě to štve. Budu ty komenty, co se týkaj něčeho jinýho, mazat. Nemilosrdně.
misi, promiň, že jsem tvou povídku dala v tomhle termínu, netušila jsem, že jsou holky tak netaktní a budou se pod ní vyptávat na jinou. J. :o)
mno súhlasím, že je trochu od veci sa vypytovať na také veci pod poviedkou awe s tým sa dáko vyrovnám…termín mi nevadí…aj s tým sa vyrovnám…vlastne sa yvrovnám so všetkým, čo sa do komentov dostane takže nemám problém…načo sem vlastne píšem?..aha, že ĎAKUJEM vám za komenty =D
som rada, že to vnímate ako prepracované páč nad dejom dopredu vôbec nejak nerozmýšľam a všetko ma napadá, keď si sadnem ku compu a položím prsty na klávecnicu…z toho usudzujem, že mám asi talent vytvárať príbehy, o ktorých som ani nevedela, že mám na ne inšpiráciu a teda som asi upírsky génius xD…robím si srandu…aby mi tie vaše pochyvaly nezačali stúpať do hlavy…pokúsim sa vás ďalším dielikom potešiť…xD
Hele, Tome, to sis teď pěkně pos… podělal! Stejně ho miluje, tak co 😀