autor: misi
„Chytiť?“
„Áno. Rozhodla o tom Rada a ja som ich požiadal, aby tú úlohu zverili mne,“ na jeho očiach bolo vidieť začervenanie. Plakal snáď? Bolo to kvôli nemu?
„Úplne som zabudol,“ popri ich hádke. „Bill, ty si plakal?“ opýtal sa starostlivo a rukou pohladil jeho líce.
Bill však odvrátil tvár a Tomovu ruku striasol. „Predsa som ti sľúbil, že ti pomôžem.“
„Ďakujem,“ bolo jediné, čo mohol povedať.
„Chystám sa do klubu. Môžeš ísť so mnou ak chceš,“ zahodil smutný výraz a vymenil ho za provokatívny.
„Nemyslím, že to je dobrý… pôjdem.“
Bill sa s úškľabkom otočil. Tomovi pripadal až trochu zlomyseľný.
Vampire club bol dnes v noci úplne preplnený. Tomovi sa zdalo, že sa sem snáď dnes prišli pobaviť všetci upíri z mesta.
Hneď pri vstupe sa mu Bill stratil v dave tancujúcich ľudí a on nemal najmenšiu šancu nájsť ho.
Predieral sa davom až dozadu, kde úplne v rohu našiel posledný prázdny box. Alebo dočasne prázdny, keďže na stole stáli nedopité drinky.
Zaujímalo by ho, čo v nich je, pretože farbu majú až podozrivo červenú. Privonia. Jahody. Má rád jahody. A znovu sa začne obzerať po klube.
Od baru mu na pozdrav zakývala Bell, ktorá mala dnes naozaj veľa práce, aby všetkých obslúžila. V duchu ju nachvíľu poľutoval.
„Ahoj, poznáme sa?“ vzhliadol a nad ním stála vysoká blondýna s dvoma zapletenými vrkôčikmi. Vyzerala byť približne v jeho veku, možno dokonca trochu mladšia.
Prišlo mu to šialené, aby niekto menil na upíra také dieťa.
„Nemyslím, som tu nový,“ snažil sa ju odbiť s očami stále blúdiacimi po bare.
„Aj ja. Volám sa Ritta,“ podávala mu ruku.
„Tom,“ tiež sa predstavil a to dievča sa samo pozvalo, prisadlo si k nemu.
„Ako dlho si už úpírom?“
Tom sa zamyslel. „Ani nie mesiac,“ odpovedal trochu zahanbene.
„Ja len od včera,“ uchechtla sa. „Ale páči sa mi to,“ usrkne si z pohárika, ktorý drží v ruke, znovu pozrie na Toma a trochu sa začervená. Nevyzerá byť triezva.
„Ty môžeš piť?“ udivene na ňu pozerá.
„Vieš, že by som nemala?“ znovu sa opito uchechtne. „Vraj mi to môže uškodiť.“
„V tom prípade…“ vzal jej pohárik z ruky a položil ho na stolík pred seba.
Nič nenamietala, len naňho ďalej hľadela. Začínalo mu to byť dosť nepríjemné a tak sa naďalej obzeral po bare. Pohľadom zablúdil ku vchodu, ktorým prichádzali stále noví a noví úpíri. A vtedy ho napadlo:
„Ako ja možné, že sa sem nedostanú ľudia?“ vyslovil svoju otázku, aj keď pochyboval, že dva dni stará upírka o tom niečo bude vedieť.
„Obyčajní ľudia tie dvere nevidia. Preto sa sem nedostanú,“ Toma zoskočila pohotová odpoveď a tak sa rozhodol pýtať ďalej.
„Ako je to možné?“
„Mágia.“
„Upíri vedia používať mágiu?“
„Len jeden. Presnejšie alchýmiu. Ale vraj to už dávno nerobí.“
„Prečo?“
„Má v tom byť čosi osobné,“
„Odkiaľ to všetko vieš?“
„Predsa od svojho učiteľa. Ty nemáš učiteľa?“
„Mám ale…“ …ale aj tak sa o tomto svete dozvedám viac od ostatných. Dopovie si v duchu.
„Ale? Kto je to?“
„Najstarší Strážca, ak si o ňom počula.“
„Ooo, to áno. Musí to byť výborný učiteľ.“
„To sotva,“ opäť sa zahľadel ku baru a jeho oči sa stretli s tými Billovými.
Sedel pri bare a s akýmsi mladým mužom. Tom ho videl len odzadu, no podľa strapatých čiernych vlasov vedel, že ho nepozná.
Znovu pozrel na Billa. Ten z neho nespúšťal oči, s provokatívnym úsmevom sa naklonil k tomu mužovi a čosi mu pomaly šepkal do ucha.
„Akú máš výnimočnú schopnosť?“ pokračovala Ritta v spovedaní ho.
„Nemám žiadnu,“ odpovedal neprítomne, stále pozerajúc na Billa, ako sa rozpráva s neznámym.
„Každý má nejakú,“ pokračovala, ani si nevšimla, že ju nevníma. „Ja napríklad…“ ďalej ju už naozaj nevnímal.
Pozoroval Billa, ktorý provokatívne hrýzol slamku a očividne s tým chlapom flirtoval. Občas pozrel na Toma rovnakým zvodným pohľadom a potom sa znovu venoval osobe pred sebou.
Toma to strašne štvalo. Mal chuť tam ísť, vziať Billa za ruku a odísť. A aby nezabudol, tomu chlapíkovi poriadnu vraziť.
Bill sa začal hrať s vlasmi a odhalil tak bledý štíhly krk.
To mu robí schválne. Chce mu vrátiť to poobedie. Chce, aby žiarlil. Ale to sa mu nepodarí. Vlastne sa mu to už podarilo. Nie! To nie je možné! Prečo by mal žiarliť? Veď to, čo sa dialo medzi ním a Billom… o nič nešlo.
Ďalší žhavý pohľad Tomovym smerom a pomaly sa prestával kontrolovať, keď si Bill zhryzol spodnú peru a s hraným záujmom počúval vykladanie toho idiota. Áno idiota, lebo sa mu Bill venuje viac ako Tomovi. Hlúposť. Veď tomu mužovi nevenuje ani spolovice takú pozornosť, ako jemu.
„Ritta, všade som ťa hľadal,“ začul vedľa seba hrubý mužský hlas, no nespúšťal oči z Billa.
„Maj sa, Tom,“ rozlúčila sa Ritta a Tom v boxe osamel.
Zatínal päste, keď Bill už snáď po stýkrát šepkal tomu mužovi čosi do ucha a tentokrát sa ho nezabudol dotknúť jazykom a zhryznúť, oči stále pevne zabodnuté v tých Tomovych.
Keď ho ten chlap, očividne pobláznený Billovym pôvabom a rečičkami, chytil za ruku a druhou začal poťahovať za lem jeho trička, Tom myslel, že vybuchne.
Veľké finále prišlo však až vtedy, keď sa Bill k nemu naklonil a s náznakom škodoradostného úsmevu na perách ho pobozkal, s víťazoslávnym pohľadom na Toma.
Už sa to nedalo vydržať. Bolo to tak priehľadné, že mu bolo od začiatku jasné, o čo Billovi ide. Postavil sa a naštvane zamieril preč. Predral sa davom tancujúcich opilcov a vyletel z baru ako namydlený blesk. Potom ako zdolal ďalšiu tlačenicu, naštvane vybehol na ulicu a rýchlo zamieril domov. Potreboval ľadovú sprchu a fakt, že ho Billovo zvádzanie vzrušilo, mu veľmi nepomáhal.
Vchodové dvere ticho klapli, o pár minút neskôr sa ozvala sprcha.
Pozrie na hodinky, 3:23.
Keď prišiel domov, nemohol zaspať a tak sa rozhodol na Billa počkať. Ten si ale dal poriadne načas. Zaujímalo by ho, kam až sa s tým chlapíkom dostali. Bolo by možné že by… nie. To by mu Bill nespravil. Alebo…??
Začuje kroky. Okamžite zavrie oči a tvári sa, že spí.
Dvere a potom tiché vŕzganie podlahy. Ucíti, ako sa matrac vedľa zhupla pod váhou iného tela a ovanie ho jemná vôňa.
Bill sa uloží tesne vedľa neho, aj keď v posteli je ešte veľa miesta.
Ucíti na tvári závan horúceho dychu a obleje ho teplo.
„Viem, že nespíš,“ ozve sa nad ním tiché šepnutie.
Prudko otvorí oči a hľadí priamo do tých Billovych. Pozerá naňho ostro, možno skôr až zazerá. Chce, aby Bill vedel, že sa naňho hnevá. Má na to predsa patričné dôvody.
Avšak pod Billovym jemným pohľadom sa ako vždy chtiac-nechtiac začal roztápať ako zmrzlina na slnku.
Nedalo sa mu odolať. Tie úprimné hnedé oči. Strácal sa v ich hĺbkach, úplne ho pohltili. Nachvíľu úplne zabudol, prečo sa na Billa hnevá a že sa vôbec hnevá. Čítal v tých očiach a jediné, čo sa z nich dalo vyčítať, bola neskutočná neha, s akou na Toma upieral pohľad.
Jeho tvár bola tak blízko, až cítil na nose Billov dych.
Odrazu akoby sa spamätal, prebudil sa z tranzu a uvedomil si, že to jemné, dokonalé stvorenie sa ešte pred pár hodinami v bare lepilo na cudzieho chlapa a správalo sa ako tá najväčšia mrcha na svete.
„A čo s tým mieniš robiť?“ odpovedal najodmeranejšie, ako to v tej chvíli len dokázal a aj tak sa mu to zdalo málo chladné.
„Vôbec nič,“ odpovedal Bill zastretým hlasom takmer do jeho úst.
Pomaly sa odtiahol a ľahol si tvárou k Tomovi.
Nastalo ticho.
Tom napäto pozoroval červený baldachýn nad sebou a v duchu dúfal, že možno keď Bill zaspí, to napätie, ktoré sa tu usadilo odkedy prišiel, možno nachvíľu povolí.
Bol však naivný, ak si to myslel.
Po chvíli totižto ticho prerušilo tenké pípnutie.
„Tomi?“
„Hm,“ snažil sa čo najmenej komunikovať.
„Mám menší problém.“ Problém? Aký problém? Teda vedel by si hneď predstaviť jeden veľmi lákavý, s ktorým by mu rýchlo, s radosťou, možno aj bez zbytočného Billovho prosíkania, pomohol.
Napriek tomu však mlčal a čakal, či Bill bude sám od seba pokračovať.
„Som neznesiteľne hladný. Mám pocit, že každú chvíľu odpadnem.“
„A? prečo si to nepovedal tomu svojmu týpkovi?“ neudržal sa a okamžite po ňom vyštartoval.
„Žiarliš?“
„Isteže nie. Nemám dôvod,“ opäť chladne odpovedal.
Nastala ďalšia chvíľka ticha.
„Prosííím. Dobre vieš, že o takomto čase ťažko na ulici niekoho nájdem,“ začal mu dlhým nechtom ukazováčika robiť cestičky na ramene.
Tom sa ošil, trochu odsunul. Nech si nemyslí, že ho týmto dostane. Ale prečo mu potom naskakujú zimomriavky a zároveň ho oblieva pot?
„Veď len trošičku.“
Tom v duchu zaskučal. Podľahol. „Tak dobre.“
No skôr, ako stihol nastaviť zápästie, Bill sa dravo vrhol na jeho krk. Slastne vydýchol. Bolo to úžasné a zároveň neznesiteľné. Jeho pery na Tomovom krku, jeho telo pritisnuté na tom jeho. Ako zmyslov zbavený začal prechádzať rukami jeho horúcu pokožku. Nevedel sa ho nabažiť a túžil po niečom viac, keď vtom ten prekrásny pocit zmizol.
Bill sa odtiahol od zrýchlene dýchajúceho Toma len na pár sekúnd, potom sa znovu sklonil k jeho krku a na jazyku mohol cítiť posledné kvapôčky krvi, keď oblízol malú ranku, ktorá následne zmizla. Na to miestečko potom vlepil malučičkú nežnú pusu.
„Ďakujem,“ obtreli sa Billove pery o Tomovo ucho a následne dostal jemnú pusu na líce. „Dobrú noc,“ Tom mu neodpovedal.
Stále sa zarazene díval do stropu a snažil sa len silou vôle striasť to otravné vzrušenie, ktoré sa mu v poslednej dobe v Billovej prítomnosti stalo prekliatím.
Otočil sa Billovi chrbtom a schúlil sa do klbôčka.
Tentoraz má problém on. A to trochu väčší. Pochybuje však, že by mu s ním Bill pomohol, po tom, čo mu povedal.
Vzápätí si uvedomí, že keď si toto posledne myslel, tak sa spolu prvýkrát skutočne vyspali. Nedokázal si predstaviť, čo viac by mohlo prísť tentokrát a tak sa rozhodol radšej neriskovať.
Do kelu, to snáď ani nie je možné!
Bolo by veľmi hlúpe, keby teraz odišiel do kúpeľne a… vyriešil to…??… Na studenú sprchu už nemôže ani pomyslieť, pretože má vážne podozrenie, že keď prišiel z klubu a potreboval sa schladiť, minul vodu snáď pre celý panelák.
Snaží sa myslieť na niečo iné. Vytlačiť si Billa z hlavy. Avšak ide to len veľmi ťažko, keďže osobu, jemne sa k nemu túliacu a ticho oddychujúcu za jeho chrbtom, vnímal každým mizerným nervom svojho tela. Nenormálne ho to štvalo.
A v tej chvíli mu hlavou prebleskla jedna osamotená myšlienka. SEBASTIAN! V tom momente z neho všetko vzrušenie opadlo a vystriedala ho nenávisť, a hlavne zvedavosť. Vôbec sa ešte Billa nepýtal, čo viac o tom celom prípade zistili. Prečo to vlastne robí?
Zavŕtal sa hlbšie do perín a všetko vypustil z hlavy. Zajtra bude na to čas. Ak sa bude s Billom vôbec rozprávať. To si ešte rozmyslí.
Avšak nebol by to Bill, keby sa naňho celú noc netlačil. Za iných okolností by mu to nevadilo, ale teraz… začínal mať pocit, že Bill to snáď robí schválne.
Odsunul sa o kúsok dozadu, Bill sa prisunul o kúsok bližšie k nemu. Vyzeral tak nevinne, keď spal. Avšak jeho ruky, prilepené na Tomovi a v spánku hladiace jeho telo vôbec nevinné neboli.
Striasol Billove ruky, odsunul sa ešte o kúsoček dozadu a napäto čakal, čo sa bude diať.
Bill sa ani nepohol, len naďalej ticho odfukoval. Tom si v duhu vydýchol. Už začínal mať pocit, že sa po tejto nekonečnej posteli budú posúvať ako také slimáčiky celú noc.
To, že posteľ nie je nekonečná, zistil ale hneď v ďalšom okamihu, keď sa prevrátil na druhý bok a našiel sa ležať na zemi.
AAAAU!!! vykríkol v duchu, v skutočnosti z jeho úst vyšlo len akési zaskučanie. Rýchlo sa pozbieral zo zeme a skontroloval posteľ. Bill sa ani nepohol. Stále tak roztomilo spal.
Tom sa celý dolámaný postavil a namieril si to do kúpeľne. Po tom páde si bol istý, že by už aj tak nezaspal.
Dá si sprchu, keďže voda sa už stihla zohriať… zas má pocit, že len preňho.
Posadil sa na podlahu sprchového kútu a nechal sa zmáčať horúcou vodou. Snažil sa rozmýšľať. Bol zvedavý nato, kam pôjdu a ako chce Bill Sebastiana chytiť. Používajú upíri nejaké zbrane? A ako prebieha súd? Najradšej by šiel Billa zobudiť a spýtal sa nato. Rád by zdokonalil svoje predstavy o tom, ako ho tam dovlečú a potom ho popravia za to, čo spravil jeho rodine a možno aj mnohým iným.
Horúca voda ho upokojovala, opantávala jeho zmysly. Mal pocit, že každú chvíľu zaspí. To si však na tomto mieste mohol ťažko dovoliť. A tak asi po hodine vysedávania v sprche sa konečne postavil a vodu vypol. Aj tak mal pocit, že susedia pod nimi sa najskôr budú musieť umyť v parku vo fontáne, lebo iný rozumný zdroj vody v blízkom okolí ho nenapadal. Možno záchod ale… aj tak celé toto jeho uvažovanie má od rozumného ďaleko.
Vzal uterák, osušil sa a omotal si ho okolo bokov. Cestou k umývadlu ho zaujali Billove veci zo včerajška, len tak prehodené cez okraj vane. Doslova ho lákali. Zmenil smer a zamieril ku vani.
Chvíľu neisto pozeral na oblečenie, potom siahol po čiernom tričku, s akýmsi zlatým nápisom.
Bolo by zvrhlé, keby si k nemu privoňal? No… koniec koncov, nikto ho nevidí.
Privoňal si k Billovmu tričku. Ako prvé mu do nosa udrel odporný zápach cigaretového dymu, ktorý sa včera niesol celým klubom. Aj tak ten zápach slabo, ale predsa prerážala Billova vôňa. Tom sa nachvíľu zasnil. Vonia tak krásne…
Vzápätí si však uvedomil, že to, čoho sa obával najviac, necíti. Necíti vôňu nikoho iného, len Billovu. Nachvíľu mu padol kameň zo srdca, no potom sa tam zasa začal šplhať, keď sa mu v hlave začali odvíjať rôzne scenáre toho, čo sa mohlo stať, že necíti inú vôňu…
„Nespal som s ním; ak ťa to tak zajíma,“ ozvalo sa za jeho chrbtom a Tom sebou trhol, až pustil tričko do vane.
Prekvapene sa otočil na Billa, stojaceho len pár metrov od neho, na sebe len obtiahnuté čierne boxerky.
Ako dlho tu už stojí?
„Ale ja som sa nepýtal,“ odpovie pohotovo, trochu roztraseným hlasom.
„Nie nahlas,“ uškrnul sa Bill.
Bolo by možné, že mu hovorí pravdu? Ale prečo mu to vôbec vraví? Je to nakoniec jeho vec…
„A akú mám istotu, že neklameš?“
„Prečo by som ti klamal?“
Tom sa už chystal na odpoveď, keď sa vo dverách za Billom objavila strapatá Alova hlava.
„Zasa idem vhod?“ nahodil škodoradostný úškľabok a oprel sa o zárubňu. „Kľudne pokračujte. Rád sa pozriem na mileneckú hádku.“
„Nie sme milenci!“ okríkol ho Tom.
„To iste,“ zašomral ironicky.
„To teda nie sme! Ak to povieš ešte raz…!“ nedokončil vyhrážku, keď si uvedomil, že sa mu vlastne nemá čím vyhrážať.
„Tak? Čo mi spravíš?“ ešte viac ho dopaľoval. „Radšej sa vy dvaja dajte dokopy. Nemienim cestovať s takými príšerami.“
„Cestovať? Kam?“ ozvalo sa dvojhlasne.
„Oh, tak hrdličkám to nikto nepovedal?“
„Si slizký; vieš to?!“ zhúkol naňho Bill. „Daj nám už pokoj!“ prerútil sa okolo Toma a strelil dverami Alovi rovno pred nosom. Snáď ho aj trafil, lebo vzápätí sa ozvalo zaskučanie a kopa nepekných slov…
„Čo chceš ako teraz robiť?“ nechápavo sa spýtal Billa, keď sa k nemu otočil od zavretých dverí.
„No, napadalo by ma veľa vecí, ale… sme len kamoši, všakže,“ natáčal si vlasy na ukazováčik. Tomovi to prišlo tak milé, no nedal na sebe nič poznať.
„Ako mu zdrhneme?“
„Oknom,“ zažiarili Billovi očká.
„Bill!!! Som len v uteráku!“
„A ja len v boxerkách, a čo?!“
Tom sa tresol do čela, aby mu dal vedieť, čo si o ňom myslí.
„Fajn,“ Bill sa zvrtol a kráčal späť ku dverám. „Fakt ideš s nami?“
„Isteže, ty debil! Čo si si myslel?“ držal si Al ešte stále nezahojený nos.
„Že sa ťa zbavím,“ odpovedal dosť presvedčivo nato, aby to vyznelo úprimne.
„Tak na to zabudni. Máme sa vydať na sever.“
„Úžasné. Ty tam bývaš, tak sa môžeš vybrať skôr a niečo si tam zariadiť, nie?“
„To ma fakt až tak neznášaš?“
„Nie, len…“ zvyšok vety Tom nepočul, lebo Bill ju šepol príliš potichu.
Al sa s veľavýznamným nadvihnutím obočia otočil, a odkráčal.
„Čakám dole!“ zahučal pri dverách a potom sa už konečne vyparil.
„Čo si mu povedal?“
„Nič zvláštne.“
„Bill.“
„Že je tu navyše.“
„Ale-…“
„Máme pokoj? Máme. Tak sa nesťažuj,“ a víťazoslávne vypochodoval z kúpeľne.
Tom sa namosúrene vybral za ním.
V spálni na posteli bola malá kôpka vecí, ktoré Bill začal starostlivo ukladať do batôžteka.
Tom sa posadil ku veciam a začal si jeden kúsok po druhom obzerať.
„Ako dlho asi budeme preč?“ opýtal sa nezaujato.
„Neviem, prečo?“
„Rozmýšľal som, že by som sa možno vrátil do školy.“
„Chceš študovať?“
„Áno. Čo je toto?“ v ruke držal malé vrecúško s bielym práškom.
„Mesačný prach. Nie z Mesiaca, ale z mesačného kameňa.“
„Mesačného kameňa?“
„Áno. Kedysi dávno ľudia verili, že každý, kto má pri sebe mesačný kameň, za svitu mesiaca môže chodiť po vode. A vieš ty čo, ono je to fakt pravda,“ uškrnul sa Bill. „Mesačný kameň má chrániť cestovateľov. Teda nás.“
„Odkiaľ to máš?“
„Dala mi to Salome.“
„Veď ťa nemá rada.“
„Svojím spôsobom ma miluje.“
„Ou, potom je veľmi svojská.“
„To mi rozprávaj. Tak poďme,“ vzal Tomovi z ruky vrecúško a ako posledné ho vhodil do malého batôžku.
„Kam vlastne?“
„Na sever. Sebastiana vraj posledne videli niekde v okolí Dánska.“
„To je ďaleko.“
„Uhm. Čo ma však najviac trápi je, že neviem, prečo to všetko robí. Našli by sme ho oveľa ľahšie, keby sme to vedeli,“ začal sa zamýšľať.
„Uhm. Čo ma však najviac trápi je, že neviem, prečo to všetko robí. Našli by sme ho oveľa ľahšie, keby sme to vedeli,“ začal sa zamýšľať.
„Ja neviem. Možno sa ma bojí,“ zažartoval Tom.
Bill sa zamračil, no potom sa mu tvár rozjasnila. „Tom, ty si génius!“ objal ho.
„Ďakujem, no nemyslel som to vážne.“
„Nie, myslel. Máš pravdu! Ideme do Švajčiarska!“ zdrapil malý batôžtek, biely cestovný plášť a rozbehol sa ku dverám.
„Bill! Počkaj!“
…
autor: misi
betaread: Janule
Výbornej díl. Bill je tak sexy provokatér, být Tom, pod tou ledovou sprchou zmrznu. 😀 A neodolala bych.
Jsem zvědavá na Tomiho zvláštní schopnost.
A prostě se mi tahle povídka hrozně, hrozně moc líbí. Howgh! 😀
Ach, ten Tom se brání tak krásně zbytečně, kdyby jen věděl, že stejně podlehne… :o) Už se na to malé Billovo vítězství těším. Až z Tomovi pusiny poprvé zazní "miluju tě", tak tu asi budu skákat radostí až ke stropu. 😀
Ta jejich noc, kdy se snažil neustále odtahovat, byla vážně roztomilá. Trochu mě mrzí, že v té koupelně je vyrušil ten osel, co se tam furt zjevuje, když je to nejmíň vhod, už se mohlo stát něco mnohem víc. Ale tak kluci (vlastně upírci) se k tomu jisto jistě časem dostanou. :o)
No, a co se týče té jejich mise… Vůbec mě nenapadá, co teda Billa po té Tomově myšlence mohlo napadnout, ale to se nám snad příště poodhalí. Teď už nezbývá, než jim popřát hodně štěstí. :o)
No to bude zajímavý… připomína mi to knížky Darrena Shana… Ty mám vážně ráda
Tak tenhle dílek byl totálně guut xDD To bylo tak hezkýý. Bill umí pěkně provokovat. Takový ty pohledy… A Tome, žárlíš! Nelži si! Jsem zvědavá, kdy si přiznáš, že ho miluješ.
dakujem za komentáre xD
Párada jsem zvědava co budé dal,jdu číst.