The Vampire Story 9.

autor: misi

Ďakujem za komenty… tak a tu je pokráčko of our Vampire story xD

Tom mal v tej chvíli pocit, že mu srdce vynechalo jeden úder a potom sa rozbúchalo neuveriteľnou rýchlosťou, akokoľvek cítil, že krv v žilách mu stuhla. Nechápal, čo to všetko znamená, nevedel, čo bude nasledovať, avšak Alanov mdlobný výraz mu napovedal, že je to niečo veľmi zlé.

Zhlboka sa nadýchol a snažil sa zo seba otriasť to napätie, no pohľad na Billa meravo* stojaceho pri stole, mu v tom veľmi nepomáhal.

Odhodlal sa, najskôr vyslovil tú otázku v duchu, a potom pomaly prinútil svoje ústa, aby ju vyslovili nahlas.

„Čo to znamená?“ preniesol do ticha miestnosti prerušovaného len Alovym zrýchleným dychom, no tou otázkou napätie nepovolilo.

Bill stále rovnako nehybne stál k nemu otočený chrbtom, rukami sa opierajúc o stôl. Nevyzeralo to, že sa chystá odpovedať.

„Bill?“ snažil sa ho osloviť vyrovnane, no jeho hlas bol až príliš napätý na to, aby to tak vyznelo.

Bill v ten okamih akoby opäť začal dýchať. Jeho hruď sa začala nadvihovať, no jeho zjavu to nepridalo na živosti. Tom si všimol, ako oboma rukami naštvane -možno až zúfalo- zatína nechty do okrajov stola, až sa na lakovanom drevenom povrchu začínajú tvoriť hlboké ryhy.

Náhle sa otočil Tomovým smerom, oči zavreté, silno stisnuté pri sebe. Tom mal pocit, že ich mal zavreté po celý čas ticha. Pod jeho zavretými viečkami akoby práve bežali tisíce myšlienok a slov a on sa horúčkovite snažil vybrať tie správne, výstižné.

Tom naňho hľadel vytreštenými očami, bál sa žmurknúť, aby mu neušla ani nepatrná zmena v Billovom výraze. Nech už šlo o čokoľvek, už teraz ho to desilo viac ako si myslel, že je možné.

Odkedy odozneli jeho posledné slová a miestnosťou sa rozprestrelo to tiaživé ticho, akoby sa všade vôkol nich zastavil čas.

Prestával počuť Alanovo prerývané oddychovanie, prestával vnímať všetko okolo seba. Visel pohľadom na Billovych perách a čakal, kým sa opäť pohnú a všetko sa znovu rozbehne.

A vtedy sa to skutočne stalo. Billove oči sa otvorili -tak vážne a tak tmavé-, jeho pery sa pohli.

„Ja som jeho cieľ,“ odznelo z Billovych úst a po tom tichu ho to zasiahlo mohutnou silou. Odrazu sa všetko rozbehlo takou rýchlosťou…

„Nie,“ hlesol a všetky ďalšie slová, ďalšie otázky sa mu zasekli v krku ako jedna veľká hrča*, pre ktorú sa mu ťažko dýchalo.

Pozrel na Billa, no ten ešte stále svojimi temnými očami hľadel niekam… vlastne nikam. Akoby ten temný pohľad znamenal, že nieje prítomný; že je ponorený hlboko do seba.

„Nie!“

Všetko sa to zbehlo v priebehu pár stotín a on si ani neuvedomil, ako rozzúrene vyletel z knižnice, neuveriteľnou rýchlosťou bežal chodbami a zastavil sa až, keď zabuchol dvere ich spoločnej izby.

To napätie z neho nechcelo opadnúť, ba ešte sa k nemu pridal nepríjemný pocit zvierajúci mu nie len žalúdok, ale celé jeho vnútro. Uvedomoval si, aký je rozrušený. Posadil sa na posteľ a ruky sa mu triasli. Vlastne, celý sa triasol od zúrivosti a zúfalstva nad tou nevýslovnou nespravodlivosťou; prečo práve Bill?

Jeho vnútrom sa opäť ťahal ten povedomý chlad. Roztriasol sa ešte viac. Bola mu naozaj zima. Nebolo to akoby ho ponorili do ľadovej vody. Bol si istý, že vtedy by necítil nič. Tento chlad vychádzal z neho samotného a nútil ho myslieť si, že jeho telo bolestivo pomaly mrzne zvnútra.

Pritisol kolená ku brade a schúlil sa tak do klbôčka.

Fyzická bolesť bola však nič proti tomu pocitu prázdnoty. Niečo bolo veľmi zle a on sa cítil bezmocný proti tomu niečo urobiť. Opäť tá jeho bezmocnosť! Nenávidel to!

Prečo by niekto chcel ublížiť Billovi? Komu by spravilo radosť obrať svet o tak nádhernú bytosť? A čo má Bill spoločné so Sebastianom? Otázky, ďalšie otázky. Sprevádzajú ho celým týmto hlúpym životom a on neustále musí hľadať odpovede u ostatných. Prečo nevie na nič prísť sám? Prečo má znovu pocit, že do tohto sveta nepatrí? Že tu vôbec nemal byť?

Dvere sa s tiahlym zavŕzganím pomaly otvorili. Tom presne vedel, kto v nich stojí, no ani ho nenapadlo, aby zdvihol hlavu a pozrel sa naňho. Namiesto toho stále sedel na posteli a snažil sa ovládnuť triašku*.

„Môžem?“ ozval sa opatrný hlas. Neodpovedal.

Vstúpil teda a nečujne* našľapoval na drevenú podlahu.

„Tom?“ hlas sa priblížil a znel ustarane. „Tom, pozri sa na mňa.“

„Ty si to vedel?“ zamumlal naštvane.

„Tušil som to.“

„Tak ty si to tušil?!“ konečne pozrel hore, ale Bill so svojim nečitateľným výrazom, sa pri jeho takmer až hysterickom výkriku nehol ani o piaď. „Tušil si to a aj tak si tu? Tušil si to a ty po ňom pátraš? Prečo si mi nič nepovedal?!“

„Nebol som si istý.“

„Ale tušil si!“ vyštekol zúrivo. Bill stál stále pokojne na mieste.

„Sľúbil som, že ti pomôžem. Ja sa ho nebojím, Tom.“

„Ale ja sa bojím! O teba! Nemôžeš kvôli mne hazardovať so životom!“

„Nerobím to len kvôli tebe.“

To Toma odrovnalo. Nevedel, čo na to povedať. Bol strašne nahnevaný, že sa Bill chová takto ľahkovážne, keď tam niekde je niekto, kto sa ho iste pokúsi dostať. Zatínal ruky v päste a snažil sa mu nevynadať.

Pozrel na Billovu pokojnú tvár a to ho vyburcovalo ešte viac. Vyletel na rovné nohy a keď už to vyzeralo, že mu jednu vrazí, namiesto toho si ho k sebe trhnutím pritiahol a silno, najsilnejšie ako len vedel, ho zovrel v náručí.

Do očí sa mu nahrnuli slzy.

„To mi nerob. Desíš ma,“ šepkal zúfalo medzi vzlykmi, ktoré nedokázal kontrolovať. „Nechcem o teba prísť. Už nemám nikoho, len teba. Bill, prosím,“ stále ho silno objímal, akoby ho už nikdy nemal pustiť.

Bill nič nevravel. Len Toma objal rovnakou silou a s jeho hlavou pritisnutou ku krku a horúcimi slzami na tričku sa začal nepatrne kolísať z jednej strany na druhú v pomalom, ukľudňujúcom rytme, aby stíšil jeho vzlyky.

Trvalo najmenej ďalšiu pol hodinu, kým sa Tom ukľudnil natoľko, že sa ho Bill odvážil pustiť z objatia.

Musel vyzerať skutočne vyčerpane, keď ho Bill ukladal do postele v snahe prinútiť ho k odpočinku.

„Nezaspím,“ presviedčal ho. „Nie, kým mi nesľúbiš, že sa nebudeš vystavovať väčšiemu nebezpečiu, v akom si teraz.“

Billovou pokojnou tvárou sa rozniesol nežný úsmev, ktorý Toma upokojoval.

„V poslednom čase si odo mňa neustále žiadaš nejaké sľuby. Nemyslíš, že chceš odo mňa priveľa?“ opýtal sa ľahučkým tónom. Aj ten pôsobil na Tomove nervy ako hojivý balzám, ukľudňoval ho a uspával.

Neodpovedal však, a tak Bill pokračoval. „Z toho všetkého o čo sa môžeš báť, sa bojíš práve o mňa?“ s vyčítavým pohľadom nad tým zakrútil hlavou.

„Na ničom mi viac nezáleží,“ odpovedal mu slabým hlasom a stisol jeho ruku.

„A čo tvoj vlastný život? Nikdy by ma nenapadlo, že zareaguješ práve takto.“

„Čo si teda čakal? Že začnem vyšilovať a snažiť sa skryť všade možne, len aby ma nenašiel?“

„Ty si začal vyšilovať,“ uškrnul sa naňho Bill.

„Ale to je niečo iné. Sľúb mi to,“ naliehal.

„Niektoré veci sa sľúbiť nedajú. My dvaja sme do toho zapletení od začiatku, aj keď to nikto z nás nechcel. A teraz je už príliš neskoro niečo sľubovať, pretože nemôžeme ani tušiť, čo sa stane.“

„Sľúb mi to.“

„Ak ťa to upokojí,“ a s povzdychom sa Tomovi zaviazal ďalším… „Sľubujem.“

Aj keď Bill trval na tom, že kvôli Tomovej vyčerpanosti počkajú s odchodom do rána, podarilo sa mu ho presvedčiť, že je v poriadku. Necítil sa už vyčerpaný. Upíri predsa spánok nepotrebujú, a tak sa vyhovoril na náhly pocit úzkosti -ktorého sa márne snažil striasť a napokon sa mu ho podarilo len zatlačiť hlbšie do seba a nevnímať- a všetci okrem Billa -ktorý po ňom nedôverčivo pokukoval- mu na to skočili. Tými všetkými myslel Alana a Keiko, ktorá z preňho stále nepochopiteľných dôvodov išla s nimi. Možno práve toto bola jej podmienka na to, aby im ukázala svoj archív. V každom prípade mu odľahlo, že s nimi necestujú aj Sai a Meyi, pretože medzičasom nadobudol pocit, že so Slečnou Keiko chodia snáď aj na záchod.

Robili posledné prípravy na cestu a Al s Keiko nich už čakali dolu v hale, zatiaľčo Tom si obliekal biely plášť -ktorý teraz cez noc aj tak nebude potrebovať- a Bill sediac na posteli v sústredenej polohe, telepaticky prepojený s Alexom, odovzdával najnovšie informácie domov.

Tom sa posadil vedľa neho a sledoval jeho napätú, no stále rovnako krásnu tvár, zavreté oči, trepotajúce sa dlhé mihalnice.

Po pár minútach ticha Bill otvoril oči a hneď pozrel naňho.

„Čo na to hovoria Alexander so Selenou?“ hneď so záujmom vyzvedal.

„Sú znepokojení.“

„Takže nie som jediný,“ A Bill po ňom hneď vrhol káravý pohľad. Dohodli sa totižto, že túto tému ich nebezpečia, nebudú rozoberať. „Prepáč.“

Zostalo ticho, zatiaľčo na seba pozerali obaja s nečitateľnými výrazmi. Bill zrazu sklopil zrak a vzdychol.

„Deje sa niečo?“ opýtal sa Tom obozretne.

„Čakal som, že s tým prídeš prvý, ale asi to bude na mne,“ odpovedal mu, oči stále sklopené.

„Chceš ma znovu vydesiť?“

„Tom, uvedomuješ si, čo to znamená, že naše rodiny sú príbuzné? My dvaja sme tiež rodina,“ konečne zdvihol zrak na Toma, no ten naňho len nechápavo čučal, zjavne nechápal, kam tým mieri a čakal na pointu. „Keď to zoberiem v úvahu a prerátam* možnosti, tak jediné, čo mi z toho vychádza je, že si niečo ako môj pra-synovec,“ zatváril sa zúfalo.

„Fajn a teraz to pra umocni na šiestu. Bill, o nás dvoch sa už dávno nedá povedať, že sme rodina.“

„Ale ty máš aj moju krv.“

„To som vedel už dávno.“

„Nemyslím to tak. Ty si ju mal vždy. Je to… divné. A to, čo robíme, je nemorálne,“ Bill sa tváril previnilo.

„Ale doteraz to bolo vytesané do morálky však,“ preniesol Tom ironicky. Billov obmedzený postoj ho začínal celkom štvať.

„Ale to bolo predtým!“

„A teraz to ľutuješ?“ nevedel, či má byť smutný, alebo nahnevaný.

„Nie, ani náhodou.“

„Tak potom? Prečo sa ma snažíš presvedčiť, že s tým máme prestať? Nebol si to náhodou ty, kto ešte poobede ronil slzy, že od neho odchádzam?“

„To si nemusel,“ zatváril sa Bill urazene.

„Tak mi povedz, čo odo mňa vlastne chceš? Ako chceš, aby som zareagoval?“

„Tom, ja sa nechcem hádať.“

„Mne to tak nepripadá,“ odsekol mrzuto.

Bill nato nič nepovedal, postavil sa z postele, aby si obliekol svoj cestovný plášť. Vzal malý batôžtek, až doteraz prevesený cez pelesť postele a zamieril ku dverám.

Tam sa zastavil a otočil sa na Toma.

„Len som nečakal, že budeš reagovať tak krásne nezaujate. Že ti to nebude pripadať odporné,“ povedal ticho a zrejme čakal, či sa naňho Tom pozrie.

Ten zdvihol hlavu. „Už zase? To máš o mne naozaj až tak pokrivenú mienku?“

„Prepáč,“ ospravedlnil sa mu Bill ľútostivým hlasom. „Takže je to v poriadku?“

„To si ešte rozmyslím,“ postavil sa z postele s provokatívnym úsmevom a obaja vedeli, že nebude musieť rozmýšľať.

„Takže, kam to teraz ideme?“ opýtal sa Billa, keď kráčali po dlhej chodbe vedúcej na schodište.

„Do Ruska,“ odpovedal mu Bill jednoducho.

„Čo? Do Ruska? Tam sú uväznení Najstarší?“

„Nie. Navštívime jedného môjho starého známeho. Budeme potrebovať jeho pomoc.“

„Rusko,“ mumlal si zamyslene. „Tak to vezmime okľukou cez Rumunsko a stavme sa u Dracullu na hrade,“ zachechtal sa nad svojím vtipom.

„Tom, teraz nie je čas na vtipkovanie,“ odbil ho Bill vážne.

„Prečo? Draculla nemá rád návštevy?“

„Vlad… tam už nebýva.“

Tom sa zarazene zastavil. Nazval ho krstným menom? „Takže on naozaj…“

„Vravím, že už tam nebýva,“ otočil sa naňho Bill s pobavenou grimasou.

Tom sa pohol dopredu no stále trochu mimo kráčal pár krokov za Billom.

Keď zišli dolu do haly, Al a Keiko už netrpezlivo postávali v plášťoch len o odtieň tmavších od tých, ktoré mali na sebe oni.

Zastavili sa uprostred haly a Tomovi zase začala v hlave vŕtať stará otázka.

„Prečo ide s nami aj ona?“ zašepkal smerom k Billovi, aj keď mu bolo jasné, že to nič nezmení na skutočnosti, že ostatní počúvajú.

Bill sa naňho prekvapene otočil. „Keiko-san? Je to najlepšia stopárka, akú poznám. Veľmi sa nám zíde jej pomoc pri hľadaní Sebastiana. Nevieme, či už sa dostal na miesto.“

„To chápem. Ale prečo je tu…“

„Al? Už som ti spomínal, že je to Posol. Nie so všetkými sa totižto môžeme spojiť telepaticky. Al je najrýchlejší bežec, akého na tejto planéte nájdeš,“ vysvetľoval ďalej Bill.

„Aha.“

„Mňa by skôr zaujímalo, čo tu robíš ty,“ preniesol Al výsmešným tónom. „Si tu snáď ako Billovo rozptýlenie?“ toto bola veľmi blbá poznámka po dni, kde si Tom už dvakrát spomenul na svoju bezmocnosť, a tak skôr ako by ste stihli žmurknúť, Al bol prirazený k stene, na hrdle Tomova ruka, ktorá ho drtila obrovskou silou.

„Odvolaj to,“ precedil pomedzi zuby.

„Pusti ma,“ zachrčal Al.

Tom ho pozdĺž steny vydvihol do vzduchu tak, aby Alanova tvár bola na úrovni tej jeho, takže jeho nohy viseli niekoľko centimetrov nad zemou. Bolo jasné, že ho Tom nemôže zaškrtiť, ale určite mu bolo dosť nepríjemne.

„Vravím, odvolaj to!“ prikázal mu už pevnejším hlasom a zovrel jeho hrdlo ešte silnejšie.

„Tom!“ počul za sebou Billa.

„Nenechám sa urážať. A teba tiež nie,“ zasyčal. „Odvolaj to,“ otočil sa späť na Alana.

„Nie.“

„Tom,“ Bill ho objal odzadu, snažil sa ho ukľudniť. „Pusť ho, nevie čo hovorí,“ šepkal mu do ucha v sprievode malých pusiniek, ktoré akoby patrili k jeho naliehavému tónu.

„Ale Bill-…“

„Tom, prosím.“

Znovu sa obrátil späť k Alanovi a ruka sa mu triasla potláčanou zlosťou, keď sa rozhodoval či ho pustiť. „Môžeš poďakovať Billovi,“ zavrčal naňho a konečne uvolnil zovretie svojej ruky. V druhej pocítil Billovu dlaň.

Alan sa zviezol popri stene na zem a s rukami zapretými o podlahu sa rozkašľal.

Bill sa z bezpečnostných dôvodov snažil stále zasopteného Toma odtiahnuť až na druhý koniec miestnosti.

Alan zdvihol hlavu a s pohŕdavým úškľabkom sa zadíval na Billa. „Chrániš svojho miláčika, čo?“

„Ty-…“ vyletel hneď Tom, no Bill ho zastavil a postavil sa pred neho.

„Alan. Neskúšaj ma ďalej provokovať. Ak sa ti už zahojili jazvy zo Charenton-le-Pont, kľudne sa ti môžem postarať aj o nové,“ hľadel naňho tým svojím neústupčivým, temným pohľadom.

Aj Alanove smaragdové oči sa zúžili na štrbinky, potom s nenávistným pohľadom vstal a začal si hojiť krk, na ktorom sa mu medzičasom začali tvoriť modriny.

„Ak máme chytiť Sebastiana, musíme spolupracovať. Nepripravujme sa o šancu vnútornými rozpormi,“ pokračoval ďalej múdro.

„Myslím, že na to už je neskoro,“ ozvala sa konečne aj Keiko. „Táto miestnosť je preplnená negatívnymi pocitmi.“

Je snáď jej výnimočná schopnosť nejak zameraná na empatiu? Prebehlo Tomovi hlavou a priviedlo ho to na iné myšlienky.

„Tak už sa poponáhľajme, lebo nám ujde noc,“ upozornila ich Keiko stojaca pri dverách a Al pri nej.

Z čajovničky na nich úskostlivo pozerali Sai a Meyi, ktoré pravdepodobne dostali zodpovednosť za „hotel“, kým tu majiteľka nebude. No nevyzerali, že by ich to nejak potešilo. Zrejme smútili za svojou pani.

Bill vykročil ku dverám a on ho automaticky nasledoval.

Keď prechádzali okolo Alana, Tom doňho nasupene vrazil a šepol jeho smerom: „Dokážem ti, že sa mýliš.“

meravo – ztuhle

hrča – boule

triašku – třas

nečujne – neslyšně

prerátam – přepočítám