autor: misi
Hmmm…10. časť… myslela som, že pri takomto čísle budem končiť… a v skutočnosti kľúčový príbeh, hlavná časť začína až teraz… je naozaj sranda písať takú dlhú ff… hlavne vďaka ľuďom, ktorí ju čítajú xD
Ich cesta do Ruska trvala už päť dní a Tom začínal mať pocit, že je snáď nekonečná. Navyše cestovanie za dňa -akokoľvek boli ich plášte hrubé a nepreniknuteľné- ich vyčerpávalo čoraz viac a tak museli robiť časté zastávky. Takže keď neuháňali hustým tmavým lesom, alebo si z ľudí nerobili dobrovoľných darcov krvi, tak niekde zašití odpočívali. Tak či onak, bola to nudná, jednotvárna cesta. Po pár dňoch už ani nevnímal, kde sa momentálne nachádzajú, pretože všade boli stromy rovnako vysoké, rovnako blízko pri sebe.
Čo ho však občas rozptýlilo bolo, že prišiel na Alanovu výnimočnú vlastnosť, ktorú mu ale veľmi závidel. Al totižto dokázal splynúť s prostredím a byť prakticky neviditeľný a nepočuteľný. Konečne sa tým vysvetlilo, prečo sa vždy ako blesk z jasného neba objavil vo dverách a oni ho nepočuli prichádzať. Štvalo ho, že na svoju výnimočnú schopnosť musí čakať tak dlho, no Bill ho stále upokojoval, že je to len otázkou času, kým sa uňho objaví.
Čo ho však štvalo najviac, že s Billom na seba nemajú vôbec čas. Ak sa doteraz domnieval, že je na ňom závislý, teraz si tým bol stopercentne istý. Využívali každú malú chvíľku, každú zastávku na to, aby sa niekde skryli a boli spolu. No vždy keď sa pokúšali o niečo viac ako len vrúcne objatie a bozky, začalo to dvoma slovami: „Chcem ťa.“ a končilo to troma: „Alan, ty idiot.“ Výkričník, bodka. Nič viac.
Čím viac sa približovali k Rusku, tým bolo vonku chladnejšie. Napovedal o tom aj sneh, ktorý padal celou ich cestou neustále dvadsaťštiri hodín denne. Možno to bolo aj faktom, že jeseň sa pomaly prehupla do zimy a tak bolo čím ďalej tým ľahšie cestovať za dňa, keďže obloha bola zatiahnutá nepriehľadnými bielymi mrakmi a slnko na nich nesvietilo priamo.
Aj tak sa už nevedel dočkať, kedy budú zase doma…
Piate ráno cesty sa zložili opäť v skalách na okraji lesa. Tomove neustále námietky a poznámky o tom, že existujú aj hoteli, neboli brané v úvahu, a tak už nespočetnýkrát zaspával v úkryte skalného previsu len zabalený v deke. Cítil sa, akoby sa vrátili do doby kamennej. Veď aj Neandertálci si žili lepšie.
Nesťažoval sa však dlho a po pár minútach zaspal.
Čosi ho zašteklilo* na nose. Zavrtel sa v polospánku. Znovu ho to šteklilo. Pokrčil nosom a ohnal sa rukou po tom otravnom… niečom. Jeho dlaň však narazila na čosi tak trochu mäkké, tak trochu teplé, bol si istý, že to, čo ho šteklilo na nose, nebol žiadny otravný hmyz.
Otvoril oči a nad ním sa s hraným urazeným výrazom skláňal Bill.
„Tak ja sa ťa snažím pekne zobudiť, a dostanem za to facku.“ Tom sa pozrel na svoju ruku a došlo mu, že to do čoho narazila, bola Billova tvár.
Nedostal však šancu ospravedlniť sa, pretože Bill sa sklonil ešte bližšie a vlepil mu nežný, celkom nevinný bozk na dobré ráno. Posprávnosti by to v Tomovi nemalo vyvolať zdesenie, však?
Ale keďže na svete existujú krvsajúci upíri, nič nie je po správnosti a tak Tom v panike Billa od seba odstrčil a vyskočil na rovné nohy.
„Uvidia nás,“ šepol na objasnenie a začal sa obzerať okolo.
„Hanbíš sa za mňa?“ nahodil Bill výraz zbitého šteniatka.
„Nie, len… kde sú?“ znovu šepkal.
„Keiko-san zachytila stopu, a tak s Alanom skúmajú, kam ich až zavedie. Sú rýchli, takže nepotrvá dlho, kým sa vrátia,“ odpovedal mu Bill nepochopiteľne taktiež šeptom, znovu pristúpil k Tomovi, naklonil sa k nemu. „Nebudeme už dlho sami,“ a pobozkal ho naliehavejšie ako predtým.
„Nechce sa mi veriť, že sú preč,“ šepol Tom užasle a vrhol sa na Billove pery s rovnakou naliehavosťou, rukami mu zachádzal pod tričko.
„P-počkaj,“ zastavil ho Bill poplašene.
„Deje sa niečo?“
„Ja len… chýbal si mi,“ s nevinným úsmevom sklopí zrak.
„Aj ty mne,“ pohladil ho po líci a užíval si Billov odovzdaný výraz. Znovu sa naklonil, aby ho pobozkal, tentokrát pomaly a nežne.
„Vieš,“ začal Bill trochu nesmelo, „myslel som, že ti dnes porozprávam jeden príbeh.“
Príbeh? Áno, Tom bol nato zvyknutý. Posledných pár dní mu Bill často rozprával príbehy o upíroch. Zozačiatku sa cítil ako malé dieťa, potom si však uvedomil, že Bill sa mu takto konečne snaží niečo vysvetliť. Objasniť, ako to v tomto svete chodí. Získal tak kopu vedomostí o ďalších úžasných výnimočných vlastnostiach, vie približne ako prebieha upírsky súd, akým životom žijú čistokrvní upíri, načo slúži Veľká rada a začína sa trošku orientovať aj v početných pravidlách ich sveta. Navyše ho Bill uisťoval, že všetko to, čo mu rozpráva, sa skutočne stalo, a tak ho ešte viac mrzelo, že väčšina príbehov končila smutne; vyhnanstvom, alebo smrťou niekoho milovaného.
„Príbeh? Aký?“ opýtal sa s detskou zvedavosťou.
„No, myslím, že je načase porozprávať ti niečo o,“ opäť zaváhal, „mojej minulosti.“
Tom si nebol istý, či mu pri Billovych slovách skutočne spadla sánka*, v duchu ju však spustil až po zem.
„Skutočne? Myslíš to vážne?“
„Isteže,“ usmial sa Bill nad jeho prekvapením a potláčaným nadšením. „Ale najskôr… poviem ti iný príbeh. Tiež veľmi dôležitý. Bude to nadlho, tak si radšej sprav pohodlie,“ posadil sa na deku.
Tom sa pochybovačne poobzeral. Že pohodlie.
Nakoniec sa však zložil vedľa svojho učiteľa a hlavu mu položil do lona. Po čele ho pohladila láskavá dlaň a on zavrel oči, aby sa mohol sústrediť na Billovo rozprávanie.
„Môžem začať?“ spýtal sa Bill a Tom len prikývol na súhlas, oči stále zavreté. „Stalo sa to už veľmi dávno, keď ešte neexistovali naše spoločenstvá a tiež žiadne pravidlá. V tom čase ešte Najstarší vystrájali* po svete a riskovali odhalenie našej existencie. Tak dávno, že si to už mnohí nepamätajú, muž menom Lyssander miloval jednu ženu. Chceli sa vziať, avšak ich rodiny s tým nesúhlasili.“
„Ako Rómeo a Júlia,“ uchechtol sa.
„Neprerušuj,“ zaťahal ho Bill za spletený prameň vlasov.
„Prepáč.“
„Rozhodli sa teda, že spolu utečú.
Deň pred ich plánovaným útekom Lyssander hlboko v lese kontroloval tajné chodníčky, ktorými sa mali nepozorovane dostať do susedného mesta. Mal však smolu, pretože narazil na jedného z Najstarších, ktorý bol práve na love. Žiadny človek, akokoľvek mocný, by proti okrídlenej beštii nemal najmenšiu šancu.
Stalo sa ale niečo nečakané a neobvyklé. Nikto nevie, prečo sa vtedy Najstarší nad Lyssandrom zľutoval a nezabil ho. To, čo spravil, však bolo možno ešte horšie. Zmaril jeho možnosť na šťastie a premenil ho na upíra. Možno zo zlomyseľnosti, možno z čistého rozmaru…
trvalo dva mesiace, kým bola Premena úplná a Lyssander sa znovu prebral k životu. Jeho život sa však tým okamihom zmenil. Vedel, že musí hľadať. Hľadať niekoho, kto mu vysvetlí, čo sa s ním stalo. A aj našiel. Nie je podstatné, kto to bol, naučil ho však všetko potrebné pre život upíra.
Trvalo celý rok, kým sa opäť vrátil do svojho rodného mesta pre svoju milovanú. Avšak keď prišiel, čakalo ho veľké sklamanie a bolesť. Rodina toho dievčaťa podlo využila jeho zmiznutie a okamžite ju vydala za najbohatšieho šľachtica v meste.
Našiel ju a aj keď si to nechcel priznať, z jeho krásnej snúbenice zostala len utrápená troska. Miloval ju však natoľko, že stále pomýšľal na útek. Ona jeho ponuku prijala, dokonca bola ochotná opustiť svojho muža a dve práve narodené deti. Bola schopná kvôli nemu všetko zahodiť. Nenudím ťa?“
„Nie,“ otvoril oči, „Čo sa stalo potom?“
„Jednu noc sa spolu chystali utiecť, ale jej rodina ich prichytila a oboch ich pri úteku zabili.“
„Oboch?“
„Psst. Nedokázali zniesť zradu. Oboch ich pochovali v neoznačených hroboch, aby sa nikto nič nedozvedel. Oficiálne to bolo šialenstvo, čo zabilo jeho Lásku. Všetci predsa vedeli, v akom psychickom stave sa nachádzala posledný rok.
Lyssander sa však za pár dní zotavil zo zranení, opustil svoj hrob a vrátil sa, aby pomstil smrť svojej Milovanej. Zabil celú jej zlomyseľnú rodinu, manžela. Nažive nechal jedine jej dve novorodené deti. Asi to bolo len zo zlomyseľnosti, možno z ľútosti nad neviniatkami.
Pomsta mu však nepriniesla žiadnu úľavu a tak bol odsúdený naveky trpieť nad jej hrobom…“
„Ďalší smutný príbeh,“ poznamenal a otvoril oči. Pozrel na Billovu tvár.
„Vyzeráš unavene a… ustarane,“ zhodnotil.
„Spomienky.“
„Má snáď s tebou tento príbeh čosi spoločné?“
Bill si povzdychol. „Teraz ti poviem iný príbeh: boli sme s bratom ešte malí, keď sme prišli o rodičov.“
„Ty si mal brata?“ znovu mu do toho skočil.
„Áno,“ usmial sa Bill a trochu skúmavo sa naňho zahľadel. „Vieš, už dávnejšie som si všimol to, čo v ten večer poznamenala Keiko-san. Máš jeho oči.“
„Musí ti chýbať.“
„Bol to najbližší človek, akého som za života mal. Tým som si istý. Miloval som ho. Nie ako teba. Takým tým bratským spôsobom. On bol najdôležitejšia osoba v mojom živote a myslím, že to vnímal rovnako,“ Bill zasnene hľadel do diaľky, ponorený v spomienkach.
„Povedz mi viac,“ vyzýval ho.
„Vychovával nás otcov brat a keďže sme boli jedinými dedičmi nášho rodinného majetku, dosť sa čudujem*, že sme obaja zostali nažive tak dlho. Predsa len bezbranné deti… bolo by ľahké sa nás zbaviť a zhrabnúť majetok. Myslím však, že strýko skôr vyčkával.
Zo svojho ľudského života šľachtica si toho veľa nepamätám. Predsa len sú to storočia, čo som bol človekom. Pamätám si však posledný rok života a o tom ti môžem porozprávať.
Keď sme dosiahli dospelosti, môj brat, ako starší z dvojčiat, prebral správu nad rodinným majetkom. Oženil sa, no aj tak mi stále povoľoval bývať spolu s jeho rodinou v našom sídle. Pamätám si naše dlhé nočné rozhovory…“ znovu zasnene hľadel do diaľky.
„A čo ty? Nikdy od teba nikto nechcel, aby si sa oženil? Tvoja rodina?“ udivene sa Billa opýtal. Vedel čoto o starých zvykoch. Bolo pravidlom, že šľachtické rodiny sa zasľubovali vo veľmi mladom veku.
„Jedinou mojou skutočnou rodinou bol môj brat. A on mi nikdy nič také nenavrhoval. Vedel, že som nikdy nejak horlivo netúžil po ženách a manželstvo by pre mňa znamenalo rovnakú klietku ako preňho. Vedel som, že mu chýba sloboda, ale zdal sa byť šťastný.“
„A čo bolo ďalej?“
„Aby sa stal skutočne pánom svojho domu, potreboval od kráľa splnomocnenie, dekrét o vlastníctve, potvrdenie svojho pôvodu. Bolo až podozrivé, že presne dva týždne pred tým, čo sa celá táto záležitosť mala uskutočniť, môj brat ochorel a nemohol vstať z lôžka. Som si istý, že to bola strýkova práca. Namiesto brata som sa mal teda ku Kráľovi vybrať ja. Vyrazil som, avšak do cieľa som nedorazil. Cestou ma prepadli a zajali, uniesli… nazvi to ako chceš, no jednoducho som padol do rúk upírov.
Neviem, prečo si vybrali práve mňa a doteraz mi to nikto z Rady Starších nechce povedať, ale spravili zo mňa prvého Strážcu a zároveň… ale to je už iný príbeh.“
Porozprávaš mi ho?“ znovu otvoril oči.
„Čoskoro,“ usmial sa naňho Bill a prstami prechádzal po jeho tvári. „Moja premena nebola dlhá, ale bolo to asi to najbolestivejšie, čo som kedy zažil. Každú sekundu som si želal, aby som už umrel, aby to skončilo,“ nachvíľu sa odmlčal a Tom dostal príležitosť zase sa do toho vmiešať.
„Prečo si ja svoju premenu nepamätám?“
„Neviem, je to zvláštne. Ako veľa vecí na svete. A už ma neprerušuj, lebo to nedopoviem.“
„Prepáč, pokračuj. Som zvedavý,“ znovu zavrel oči a snažil sa vrátiť duchom do deja.
„Keď som sa prebral, cítil som sa hrozne a nevedel som, čo sa so mnou stalo. Ako prvé ma však napadlo, že sa musím vrátiť domov, aby sa o mňa brat nebál.
No keď som sa vrátil, zistil som, že to, čoho som sa tajne obával, sa stalo realitou. Medzičasom môj brat podľahol chorobe. Neboli vtedy také lieky a ja by som mu tiež nedokázal pomôcť, ale aj tak ma nesmierne žralo, že som nebol pri ňom, keď to potreboval.
Celý náš majetok medzičasom padol do rúk môjmu strýkovi a ja som vedel, že ak zostanem doma, nepotrvá dlho a bude sa chcieť zbaviť aj mňa. Nebol som si však istý tým, či chcem prežiť. Môj život sa stal prázdnym. Chvíľu potom som zistil kým som, čím som sa stal a v tom okamihu som to začal nenávidieť. Nenávidel som seba. Svojmu novému životu som dával za vinu bratovu smrť. Utápal som sa v zúfalstve, snažil som sa nemyslieť. Naozaj mi na ničom nezáležalo. Celé dni som len preflámoval nezastavoval som sa často, aby som nemusel myslieť. Vtedy som spoznal aj Sai a Meyi. Boli len jedny z mnohých, ktoré mi pomáhali zabudnúť na život, že existujem a ako ma to bolí.“ Tom stisol Billovu ruku. Bolo mu ľúto, čím všetkým si musel prejsť. Naozaj si nemyslel, že má za sebou takýto život.
„A ďalej?“ nabádal ho k rozprávaniu, keď už sa Bill netváril, že sa chystá pokračovať.
„Ďalej? Myslím… spravil som najväčšiu chybu, akú si pamätám… našiel som si učiteľa. Vlastne on si našiel mňa.
Bolo to raz, keď som sa vrátil domov. Raz za čas som to robil. Len tak z výsmechu, aby som strýkovi pripomenul, že býva v mojom dome. Aj keď sa všemožne snažil popierať akúkoľvek spojitosť v jeho živote so mnou. Mal som proste dobrý pocit z toho, keď som videl ako sa zatváril zakaždým, keď ma zbadal*. Cítil ku mne odpor, možno sa aj trochu bál. To ma tešilo. Ale inak ma tam nič nečakalo. Stále som premýšľal, čo bude zajtra, ako to prežijem… vravel som si, že musím vydržať. Ale len tak prečkávať celú večnosť? Preto som stále častejšie rozmýšľal, ako to ukončiť.
Jedného večera som v našej záhrade sedel pod stromom, pozoroval som hviezdy, rozhodnutý počkať tam do rána na slnko,“ Tom si spomenul že presne na to myslel, keď zistil, čo sa stalo s jeho rodinou. Ešte viac stisol Billovu ruku a snažil sa nemyslieť na to, čo by bolo, keby ho nepoznal.
„Bol som si úplne istý, že už ma nič nečaká, že už som o všetko dôležité prišiel a nie je dôvod ďalej sa trápiť. To bolo však len dovtedy, kým sa na nedotkli prvé slnečné lúče. Bolo to snáď ešte bolestivejšie, ako premena a ja som sa musel stiahnuť do tieňa stromu,“ Tom prešiel rukou, po jazve na Billovom zápästí. „Pokladal som sa vtedy za zbabelca, že som to nevydržal a bol som odhodlaný spraviť to znovu, tentokrát úspešne, nech to stojí akúkoľvek bolesť. Pár minút bolesti by predsa bolo nič v porovnaní s večnou prázdnotou. Slepo som si myslel, že v tej prázdnote budem žiť naveky. No v poslednej chvíli, keď už stačilo len pár milimetrov a ja by som znovu pocítil tú neznesiteľnú bolesť, ktosi ma stiahol za ruku, pritiahol si ma do náručia a zúfalo ma prosil, aby som to nerobil. Vtedy som vôbec nechápal, čo sa deje.“
„Bol to tvoj učiteľ?“
„Áno, stal sa ním. Povedal mi, že ak to urobím, ani on už nebude mať zmysel života. Že vraj musím žiť. Vykričal som mu, že sa zbláznil, že sa vôbec nepoznáme, ale aj tak vyzeral, že to celé myslí vážne, a tak s pocitom viny, že by som toho muža mal na svedomí, hlúpo som mu sľúbil, že sa o samovraždu viackrát nepokúsim.“
„To bola tá chyba?“
„Nie, moja najväčšia chyba bola, keď som súhlasil, že sa nasťahujem k nemu, aby ma mohol učiť a chrániť. Bola totižto pravda, že okrem najpotrebnejších vecí som o živote upíra a taktiež o sebe toho veľa nevedel.“
„A tak si s ním odišiel?“
„Uhm, býval v obrovskom sídle, skoro ako hrad, či zámok. Neveril som vlastným očiam. Bol som zaslepený všetkou tou krásou. A hlavne jeho krásou a silou. Bol som šťastný a zamilovaný.
Trvalo takmer 400 rokov, kým som si uvedomil, že ma len využíva. Nebol mojím stvoriteľom, a tak mi dával piť svoju krv, aby vytvoril puto a udržal si ma. Vravel, že ma miluje, a keď som zistil pravdu, skutočnú pravdu, nevedel som zniesť pocit, že som len náhrada a utiekol som od neho. Odvtedy som ho už nevidel a on sa ma nikdy nepokúšal hľadať. Kvôli sľubu, ktorý som mu dal, som sa už nikdy nepokúšal privodiť si smrť, a tak som len čakal a čakal, či sa nadomnou nezmiluje a nepríde sama.“
„Počkať. Bol si jeho náhrada?“ zareagoval Tom pohotovo na slovo, ktoré mu v tom príbehu nedávalo zmysel.
„Áno, náhrada. On veľmi lipol* na minulosti. Stále mi vravel, že sa na ňu podobám.“
„Na koho? Na koho sa podobáš?“ vyzvedal nedočkavo.
„Môj učiteľ sa volal Lyssander a miloval moju matku.“
Tom otvoril oči dokorán.
„Takže tá žena…“
Bill prikývol.
Nemohol tomu uveriť. Ten sviniar! Ako mohol…!? To je… zvrhlé! Choré! Neodpustiteľné!
„Aj ja som si to vtedy myslel,“ uchechtol sa Bill.
„Biiill, sľúbil si mi predsa, že mi nebudeš čítať myšlienky,“ zachmúrene naňho pozrel.
„Prepáč, ale keď máš myšlienky tak intenzívne, je to akoby si mi kričal do ucha. Nie je to moja vina,“ nahodil ublížený výraz.
„Musel si to mať ťažké,“ sústrastne pohladil Billovu ruku.
„Celých dvesto rokov. Mal som ale Selenu a Alexandra. So všetkým mi pomáhali. Aj tak to nebolo najveselšie. Až kým si neprišiel ty,“ Bill sa usmial.
„Budem rád, keď toho Lyssandra nikdy nestretnem.“
Bill nereagoval a tak Tom pokračoval v hlasnom rozmýšľaní. „Zaujímavé. Takže moji predkovia boli nemecká šľachtická rodina…“
„Vlastne nie. Predpokladám, že do Nemecka sa odsťahovala bratova žena s deťmi, až potom, čo ju strýko vyhodil. Vôbec som vtedy netušil, kam zmizla? Neskôr som sa sem tiež presťahoval.“
„Odkiaľ teda pochádzaš?“
„Moja rodina má Anglické korene, no narodil som sa v Charenton-le-Pont. Je to malebné mestečko nie tak ďaleko od Paríža.“
„Takže Francúzsko? Ani vo sne by ma nenapadlo… hm, to miesto si už raz spomínal. Vravel si Alanovi-…“
„Je to stará záležitosť.“
„Môžem sa ťa niečo opýtať?“
„Uhm,“ prikývol Bill s očakávaním.
„Vy dvaja sa neustále hádate ako starí manželia… nebolo medzi vami kedysi niečo viac?“
Bill sa rozosmial. Vyzeral byť skutočne pobavený tou predstavou.
„Zaujímavá úvaha. Sklamem ťa, ak odpoviem nie? Vieš, že som Strážca a Al tiež. My dvaja sme sa nikdy veľmi nemuseli, a preto sme neboli príliš nadšení, keď nás spolu poslali do Charenton-le-Pont chytiť jedného upíra, ktorý porušil pravidlá a zabil. Nemohlo to skončiť inak, ako že sme sa my dvaja pochytili a upír ušiel,“ Bill sa zahihňal.
„Ale prečo sa teda nemáte radi? Ja viem, Alan je otravný skrčok, ale ty by si dokázal vychádzať s každým,“ zamyslene pozoroval padajúce vločky snehu, pred ktorými boli v skalnom previse chránení.
„Všetci vedia, že mi závidí.“
„A čo?“
„Myslím, že mi to nemusí závidieť, ale som Prvý Strážca. Som niečo špeciálne.“
„Aj pre mňa si prvý a špeciálny,“ uškrnul sa a zhryzol si peru. Bill sa naňho provokatívne usmial, kým sa k nemu sklonil a pobozkal ho.
Keď sa od neho odtiahol, Tom znovu stočil pohľad na padajúci sneh a zamyslel sa.
„Je na tom niečo iné? Myslím na tom, že si Prvý Strážca,“ práve spozoroval medzi vločkami postavu v bielom plášti takmer splývajúcu so snehom.
„A toto je ten iný príbeh.“
„Povieš mi ho?“ postava sa ladne a vznešene niesla k nim a on spoznal Keiko.
„Určite,“ ale nepozeral sa naňho. Obozretne pozoroval Keiko. Kdesi v diaľke za ňou sa objavil aj Alan.
Slečna Keiko prešla pomalým krokom až pod ochrannú klenbu skalného previsu a stiahla si z hlavy kapucňu. Sneh sa rozsypal všade okolo nej.
„Keiko-san,“ pozdravil ju Bill miernym úklonom hlavy.
„Bol uňho, to je isté,“ šepla ostražito smerom k Billovi, „Musíme zistiť, či od neho dostal to, čo chcel.“
Tom si ani tento raz nebol istý, o čom sa rozprávajú, vedel však, že sa to čoskoro aj tak dozvie. Nebol dôvod znervózňovať sa.
„Bill, chcel si mi čosi vysvetliť,“ pripomenul mu, keď už aj Alan stál pod previsom a striasal zo seba sneh.
„Áno, to, prečo som bol vlastne stvorený.“
„Ale to mu nemôžeš povedať!“ namietal Al.
„Má právo to vedieť,“ odbil ho Bill pokojne.
„Ale už beztak je v ohrození života a-…“ zamiešala sa do toho Keiko, no Bill ju prerušil.
„Keiko-san, nezabúdaj, že viem načo myslíš. Nemaj strach, žeby to v budúcnosti zneužil. Osobne naňho dohliadnem.“
Tak teraz už vôbec ničomu nechápal. Zdvihol sa z Billa do sedu a nervózne sa zahniezdil, aby mu konečne bola venovaná pozornosť. Neznášal, keď sa rozprávali o ňom a bez neho. A to robili dosť často. Pripadalo mu to ako zrada od Billa, že mu najskôr nevysvetlil o čo ide.
„Je mi jedno, čo si o tom všetci myslíte. Mám právo vedieť o Billovi všetko. Je to predsa môj-…“
„Milenec?“ prerušil ho Alan posmešne.
„Závidíš?“ pozrel mu priamo do očí pevným pohľadom.
„Hej vy dvaja, chcete sa tu o mňa pobiť?“ uchechtol sa Bill.
„Toto je vážna situácia,“ napomenula ich Keiko.
„Poviem mu to, či sa vám to páči, alebo nie,“ Bill znovu zvážnel.
„Potom budeš musieť sám znášať následky. Čo ak sa znovu rozhádate, ako minule?“
„To už je naša vec. A minule… sme sa udobrili,“ oponoval jej Bill vyrovnaným tónom.
Tom začínal mierne šalieť a zatínal päste, aby každú chvíľu nevyskočil a nevrazil niekomu. Prečo mu to už nepovedia?! Už tušil, že to, o čom sa tu rozpráva, bude opäť nejaká závažná zlá správa, a keďže Keiko-san spomenula minule, pôjde zrejme opäť o Billov život. Keď ale dospel k poslednej myšlienke, už si nebol taký istý, či to chce skutočne počuť. Už nebol tak nedočkavý, skôr zmeravel* a najradšej by Billa zastavil, keď sa naňho otočil a začal rozprávať; no nemohol.
„Keď sa dnešná Rada Starších rozhodla, že Najstarších uvezní -keďže nie je žiadny známy spôsob, ako ich zabiť- , potrebovali aj niečo ako spätnú poistku. Vybrali si mňa a stvorili ma z krvi Najstarších. Tí teraz spia a jediný spôsob, ako ich prebudiť, je moja krv. Ja som kľúč k prebudeniu Najstarších,“ Tomovi sa začala nekontrolovateľne točiť hlava. Toto bolo priveľa informácií za jeden deň aj naňho. Mal pocit, že padá do mdlôb a nevedel, ako to zastaviť. Matne počul ešte niečo o tom, že sa Billa Sebastian nakoniec určite pokúsi zabiť a potom už len cítil, ako padá dozadu. Skúsil sa podoprieť rukami, no lakte sa mu podlomili a on čakal náraz.
Avšak žiaden náraz neprišiel. Dopadol do čejsi náruče a temno pred očami sa mu začalo zase rozplývať. Uvedomil si, že to Bill ho zachytil.
V posledných dňoch si pripadal trochu precitlivelý, no všetko to bolo len kvôli nemu. Pretože sa oňho bál.
Do očí mu skutočne udrelo svetlo a všetko bolo zase biele, no aj tak ich radšej zavrel a snažil sa z pamäti vymazať dianie posledných piatich minút.
Keď oči opäť otvoril, cítil na tvári Billov studený dych. Bol rozrušený.
„Tomi,“ šepkal, akoby sa ho snažil zobudiť. Tom si chcel aspoň nachvíľu myslieť, že to celé bol sen.
Doteraz vedel, že sú v nebezpečenstve, ale to nebolo až také zrejmé, ako keď mu Bill narovinu povie, že sa ho Sebastian istotne pokúsi zabiť.
„Prepáč,“ pozrel na Billa a snažil sa opäť posadiť.
„Ty prepáč mne,“ Bill sa tváril previnilo. Tom si všimol, že Keiko a Alan sa diskrétne vzdialili. „Nemal som byť tak ľahkomyseľný. Mal som dopredu vedieť, ako znášaš takéto správy. Mal som vycítiť tvoje napätie-…“
„Dosť. Nebudeme o tom už hovoriť; súhlasíš?“
Bill sa tváril zarazene: „V poriadku.“
Zostalo ticho a oni na seba len pozerali. Bill neisto a nechápavo; Tom otrasene, ale pevne.
„Stmieva sa. Mali by sme vyraziť,“ prehovoril Bill náhle a s výrazom stále neistým sa postavil zo zeme.
„Budeme tam do rána?“ opýtal sa ho len tak mimochodom.
„Za pár hodín sme na mieste.“
Vyrazili rýchlo, v tichosti a napätej atmosfére. Bill zjavne nevedel, čo má teraz od Toma čakať, či sa hnevá, alebo je len otrasený. Šli v tichosti aj preto, lebo si vlastne ani nemali čo povedať. Všetci boli príliš ponorení do vlastných myšlienok a vnútorných úvah.
Preto si Tom ani nevšimol, že už dorazili na miesto, kde mal bývať Billov starý známy. Až keď ho Bill oslovil, vzhliadol pred seba a ohromene vydýchol keď zbadal, že stoja pred obrovským zimným sídlom, ktoré svojou veľkosťou pripomínalo kráľovskú rezidenciu. Vyzeralo ako zámok. Dokonca ani dve veže nechýbali. Bola to ohromujúca stavba.
Spamätal sa a došlo mu, že za ostatnými zaostáva. Poponáhľal sa, aby ich dobehol.
Pomaly kráčali dlhou príjazdovou cestou až ku schodom k hlavnému vchodu. Keď stúpali hore schodmi, všimol si, že Alan a Keiko po ňom zvedavo pokukujú. Akoby čakali čo spraví, či niečo povie, na niečo sa opýta. To však nemal v pláne, a tak keď sa zastavili pred obrovskými drevenými dverami, všetci spoločne vzhliadli k ťažkému zlatému klopadlu.
Bill zaklopal a otvoril im malý nevýrazný mužíček – zrejme sluha. Za ním blikotalo svetlo sviečok, ktorou bola zrejme osvetlená hala. Tomovi napadli hneď tri dôvody, prečo to tak mohlo byť. Buď bol majiteľ romantik, alebo mu po tom, čo si na dvere zavesil zlaté klepadlo, už nezostali peniaze na lustre; alebo proste vypla elektrina.
Všetci štyria pozerali na malého mužíčka -Tom si bol takmer istý, že to je človek- a on so záujmom na nich, no nikto nestihol nič povedať a z haly sa ozval zamatový hlas: „William?“ oslovil kohosi z prichádzajúcich. V tom tóne nebolo prekvapenie, len neopísateľné nadšenie. „Si tu.“
Nízky mužíček otvoril dvere do takej šírky, aby mohli vstúpiť dovnútra a zároveň uvidieť majiteľa toho prekrásneho hlasu. Keď ho Tom zbadal, mohol len dúfať, že si nikto nevšimol jeho užasnutý výraz. V tej chvíli v duši klial, ako je možné, že niekto s tak nádherným hlasom môže aj rovnako úchvatne vyzerať.
Je síce pravda, že na každom upírovi -musel to byť upír- ktorého doposiaľ stretol, bolo niečo krásne. Ale na ňom bolo krásne úplne všetko. Jeho štíhla vypracovaná postava, jeho dokonalá belostná pleť, belaso modré oči, ústa akoby ich ktosi vykrojil formičkou a vlasy… jeho dlhé vlasy pripomínali lúče mesačného svitu. Naozaj boli strieborné.
Žiadny smrteľník -a on si bol istý, že ani nesmrteľník- sa nemohol popýšiť takýmto zjavom. A aj tak z jeho úchvatnej dokonalosti vyžarovalo čosi temné, záporné, čo sa jej vyrovnalo. Akoby sa okolo jeho postavy vznášala tmavá silueta, ktorá odrážala jeho skutočné ja. Avšak tá krása bola tak neuveriteľne zaslepujúca, že si Tom nechcel pripustiť, že skutočne existuje.
A on tam pred nimi stál ako mýtická bytosť a belasé oči sa upierali len na jednu osobu. Pohľad toho upíra sa upieral jedine a výhradne na Billa. Bledé -akoby bez kvapky krvi- pery sa pohli a kútiky sa vydvihli do nádherného úsmevu. Tom od tých dvoch bledých, mäkkých vankúšikov nemohol odtrhnúť pohľad.
„Vitaj späť, William,“ prehovoril opäť tým zamatovým hlasom smerom k Billovi.
Bill ale neodpovedal. Obozretne striehol na každý jeho pohyb. Bolo vidieť, že ho jeho krása nijak neuchvátila. Chvíľu si ich hostiteľa ostražito prezeral, vyzeralo to, že váha, potom ale vydýchol a predsa len mu pozdrav oplatil: „Dávno sme sa nevideli, Lyssander.“
Čože?! Ten Lyssander?!
zašteklilo – zašimralo
sánka – čelist
vystrájali – vyváděli
čudujem – divím
zbadal – spatřil, uviděl
lipol – lpěl
zmeravel – ztuhnul
autor: misi
betaread: Janule
na tak to je síla….oni šli k němu? To je Billí odvážnej…a doufám, že Tom se do něj moc nezakouká! Má přece Billího!
hmmm….čítala som si spätne vaše komentáre a našla som tam jeden, ktorý som predtým nestihla….myslím, že bol od Deni a prosila ma, aby som posielala dieliky častejšie…
Deni: skutočne sa snažím, ako len viem. problém je však v tom, že túto poviedku píšem priebežne vo svojom voľnom čase, ktorého teraz moc nemám. každú voľnú minútu využívam nato, aby som čosi napísala..dokonca všade behm so zápisníčkom, aby som kdekoľvek mala po ruke niečo, kde sa vyjadrím xD…mno a mrzí ma, že to tak dlho trvá, ale nemám nič napísané dopredu a aby som poslala jednu časť, vždy čakám, kým si ako zicher napíšem aspoň dve strany z nasledujúcej časti… mno takto nejak to u mňa chodí.. ale určite sa budem snažiť čo to len pôjde, aby som posielala diely častejšie…
a prepáč za VEĽMI oneskorenú odpoveď xD
No, já mám šoky! Takže Bill žil s Lyssander. Tím, co ho milovala jeho matka. A on ji. Omg! To je zvrhlej, že se dal dohromady s jejím sinem. A teď se s ním Bill znovu setkal. Tome, hlavně se nezakoukat! Ale myslím, že ne.
Jinak jsem asi blbá, ale já nějak nepobrala, jak jsou spolu Bill a Tom příbuzní…
Miluju tuhle povídku, máš to tak skvěle promyšlený.
Tom a Bill? hmmm mno to je tak, že Bill mal jediného brata a ten mal ženu a deti…logické xD….mno a keĎ potom zistili, že rodokmeň Tomovej rodiny siaha až k tej Billovej, tak sa dá ľahko zistiť, že Tom je vlastne vzdialeným potomkom Billovho dvojčaťa….ale sú to už generácie xD
vysvetlené…dúfam, že aj pochopené xD
misi: Jo, už to chápu xDD Takže je to asi fakt nějaký jeho pra-pra nějaký synovec 😀
Díky x))
rado sa stalo xD
Jo a ještě něco, stala ses jedna z mých nej autorek =)) Těšíím se na pokráčko, je to lepší jak detektivka 😀
jeeej…ďakujem xD…som veľmi rada, že sa ti moja poviedka tak páči…snažím sa xD