autor: misi
Ten Lyssander? Tom zaťal zuby. Myslel, že skutočne počuje, ako mu v žilách buble krv -napriek tomu, že okolo seba pociťoval známy chlad vlastného rozrušenia. Nevedel, na koho svoj hnev obrátiť skôr. Či na Billa, ktorý mu zatajil, kam skutočne idú, alebo na Lyssandra, ktorý Billovi tak veľmi ublížil. Až doteraz mohol dúfať, že túto osobu nikdy nestretne.
Avšak tvárou v tvár tomuto stvoreniu, ktoré vyzeralo ako mystická víla, vedel, že jeho snahy o pomstu by boli predom prehraný boj. Vedel, že sa mu nemôže vyrovnať. V ničom. A to ho skutočne štvalo najviac.
Už chápal, čo Bill myslel tým, že bol zaslepený jeho krásou a silou…
Lyssander ešte chvíľu uprene hľadel na Billa a potom stočil pohľad doľava.
„Keiko-sama, je mi cťou privítať vás v mojom sídle,“ usmial sa na ňu trochu povrchne – aj tak pôvabne a neodolateľne. Keiko si zachovala nečitateľný výraz. „A… Alan, ak sa nemýlim,“ a potom jeho belasé oči spočinuli na Tomovi. „A ty budeš…??“ nechal vetu nedokončenú a skúmavo si Toma prezeral.
Toma pod tým ľadovým pohľadom striasalo. No aj tak sa nakoniec odhodlal k odpovedi.
„Som Tom,“ snažil sa o vyrovnaný tón.
Lyssander vykrivil kútiky do skazeného úsmevu a všetok Tomov pokoj bol tu-a tam.
„Áno, už som o tebe počul,“ vyslovil pomaly a Tom opäť nemohol odtrhnúť oči od jeho bledých pier. Cítil, ako mu dokonale podlieha. Jeho telo sa začalo nepatrne triasť. Nie hnevom, alebo rozrušením. Bolo to vzrušením. „Roztomilé,“ opäť prehovoril a jeho hlas bol pre Tomove uši rovnako kvílením ako uspávankou.
Táto situácia sa mu nepáčila, akokoľvek bol očarený Lyssandrovym pôvabom. Stále sa snažil pripomínať si, že toto je jeho nepriateľ, jeho sok, keď jeho telom prechádzali ďalšie a ďalšie vlny vzrušenia z Lyssandrovho upreného pohľadu. Bál sa, že každú chvíľu padne pred ním na kolená. Vonkoncom nechápal, prečo to tak je, a prečo s tým nikto nič nerobí. Prečo s tým Bill nič nerobí?! Cítil sa, akoby bol odrezaný od reality, akoby tu nebol nikto iný okrem ich dvoch. Ale nemerali sa nenávistnými pohľadmi, ako by to správne malo byť. Lyssandrov nadradený posmešný výraz Toma hneval. Ale nedokázal to dať najavo. Totálne zahmlenie mozgu spôsobilo, že len odovzdane pohľadom mapoval jeho bledú tvár.
Odrazu ho akási neviditeľná sila nútila sklopiť zrak a skloniť hlavu. Tlačilo ho to k zemi, akoby sa snáď mal pokloniť až k nohám toho dokonalého Diabla. Z posledných síl stočil hlavu doľava, snažil sa hľadať pomoc u Billa, akoby ho on mal zbaviť toho okúzlenia, tej zmyselnosti, ktorá ho zrážala k zemi. Keď sa stretol s Billovym ľahostajným pohľadom, naozaj už nevedel, čo si má myslieť. Je toto nejaké spiknutie? „Bill,“ s námahou zachrapčal.
Musel vyzerať, že zvádza nejaký vnútorný boj. No ani Bill mu nepomáhal. Akoby boli všetci v miestnosti začarovaní. Nevedel si predstaviť, čo s ním teraz bude. Jeho vnútrom sa rozliala tichá beznádej a už-už sa chystal povoliť v odolávaní a podvoliť sa, keď Billov hlas praskol scvrkávajúcu sa tlakovú bublinu, ktorá bola chvíľu jeho väzením.
„Daj mu pokoj,“ Toma až zarazila tá ľahostajnosť, s akou to vyslovil. Akoby mu v skutočnosti vôbec nezáležalo na tom, čo sa s ním stane.
Lyssander sa zasmial zvonivým smiechom a napätie okolo Toma nadobro povolilo.
„Tak si ma nakoniec vymenil za túto trosku,“ preniesol Lyssander nadradeným tónom. Tom nevedel ako sa tvári či kam sa pozerá. Bál sa, že keby naňho znovu pozrel, stretol by sa s jeho pohľadom, znovu by prepadol tomu šialenstvu.
„To viac nie je tvoja vec a skutočne to s tebou nemienim preberať,“ zaznel halou Billov odmeraný tón.
„Myslím, že už tušíš, prečo sme za tebou prišli,“ ozvala sa Keiko, snažiac sa zvrtnúť tému.
Hala sa naplnila Lyssandrovym zvonivým smiechom.
„Isteže. Bol tu. Sebastian za mnou prišiel pred pár mesiacmi, aby ma požiadal o pomoc, rovnako ako sa to chystáte spraviť vy. Prirodzene som to odmietol,“ uškrnul sa škodoradostne.
„Klameš. Bol tu najneskôr včera,“ Billove oči sa zúžili do nenávistných mriežok.
„Nenechal si ma dohovoriť. Maj vo mňa trochu viac dôvery, William,“ opäť ten úškrn*. „Včera tu bol už len preto, aby sa mi vysmial. Našiel vraj iný spôsob.“
„Ak je to tak, musíme vyraziť čo najskôr, aby sme tam boli skôr ako on,“ Bill sa otočil na Keiko. „Stopa je ešte čerstvá, všakže?“ Keiko prikývla. „Nemôžme teda strácať čas,“ zvrtol sa na Lyssandra. „Budeme potrebovať tvoju po-…“
„Ešte predtým však… musíte byť vysilení z dlhej cesty,“ prerušil ho Lyssander a pokynul sluhovi.
Ten v momente priniesol podnos s piatimi striebornými čašami. Celá hala napáchla železitou vôňou krvi a Tom sa nečudoval, keď odhalil pôvod tekutiny v čaši, ktorú mu sluha podal. S odporom sa zadíval na tmavú hladinu. Toto je zvrhlé. Nestačí snáď, že sajú ľuďom krv? Tento morbídny luxus je už priveľa. Je to zrejme jeho ľudské služobníctvo, kto mu dobrovoľne poskytuje svoju krv.
Tom nebol hladný, avšak tá vôňa ho nesmierne lákala. Keď sa však opäť zadíval na tmavú hladinu tej lákavej tekutiny, naplo ho na zvracanie. Takto nie!
„Ďakujem, nie som tak vyčerpaný,“ vrátil čašu späť na podnos.
„To nevadí,“ skonštatoval Lyssander zamatovým hlasom. Tom naňho pre istotu nepozeral. „Dúfam, že neodmietnete ponuku zostať u mňa dozajtra,“ povedal to takým tónom, že aj napriek nesúhlasným pohľadom, Bill nakoniec v mene ich všetkých súhlasil.
„To som rád.“ Tom jedným okom zachytil jeho zmyselný úsmev. Náhle sa však otočil jeho smerom. „Ak teda nestojíš o toto malé pohostenie, môj sluha ti ukáže izbu.“
„Pôjdem tiež,“ ozval sa Bill znudeným tónom a nikto nič nenamietal, keď spolu s Tomom opustili veľkú halu, aby nasledovali sluhu na poschodie.
Prechádzali veľkou širokou chodbou s vysokým stropom. Pozdĺž ju lemovali dvere. Niektoré boli otvorené a odhaľovali krásu rozličných spoločenských salónikov. Bill sa celý čas odťažito držal niekoľko krokov za Tomom.
Sluha ich uviedol do priestrannej komnaty s obrovskými oknami skrytými za tmavomodrými závesmi.
Tom sa rozhliadal vôkol seba a nemohol uveriť, že si niekto môže dovoliť bývať tu.
Keď sa otočil späť ku dverám, všimol si, že sluha tam ešte stále stojí a čaká.
„Je ešte niečo, čo tu máš na práci?“ oslovil ho Bill zvedavo.
„Pane, vaša komnata je na treťom poschodí.“
„Lyssander, aké priehľadné,“ uchechtol sa Bill. V tej chvíli Tomovi až hrozivo pripomenul práve Lyssandra. „To nebude potrebné.“
„Ale Môj pán na tom trval,“ namietal sluha.
„Ja trvám na tomto.“
„V poriadku. Budete si ešte niečo priať?“
„Môžeš odísť.“ Sluha sa uklonil a zavrel za sebou dvere.
„Myslíš, že nás počuje?“ šepkal Tom narážajúc na Lyssandra.
„Kým sme v dome, áno.“
„Potrebujem sa porozprávať,“ zatváril sa naliehavo.
Bill prikývol, schmatol ho za ruku a zrýchlenými pohybmi vyšli z izby. Chodbami, dverami, tajnými chodbičkami -ktoré Bill už zrejme poznal- sa dostali až do záhrady.
Bola veľká a plná záhonov bielych kvetov, ktoré pozoruhodne rozjasňovali noc. Všade inde v tomto ročnom období bola zima a sneh, na tomto záhadnom mieste to vyzeralo ako uprostred jari.
Bill ho zatiahol pod veľký košatý strom a trpezlivo čakal, kým Tom sám začne hovoriť.
„Môžem?“
Bill prikývol. Odkedy sem prišli, akoby sa zmenil. Akoby to bol niekto iný. Vyzeral stále rovnako krásne ako ten starý Bill, tento Bill sa však správal odťažito, tváril sa nervózne a výbušne. Niečo nie je v poriadku. Vôbec sem nemali chodiť.
„Nemali sme sem chodiť. Bill, uvedomuješ si, že si nás dvoch voviedol priamo do jamy levovej? Ten muž… nemohol si ma upozorniť skôr, že tvoj starý známy je tvoj bývalý učiteľ?“
„Tým sa ale nemení fakt, že potrebujeme jeho pomoc. On je jediný upír, ktorý zároveň ovláda alchýmiu,“ takže to o ňom hovorilo to dievča, Ritta, vtedy v klube. „Bol to on, kto pomocou nej uzavrel a zapečatil hrobku najstarších a on je jediný, kto ju môže otvoriť.“
„To nie je pravda. Počul si predsa, čo povedal: Sebastian našiel iný spôsob.“
„Ale taktiež som počul, že mu to istý čas trvalo. My nemáme čas, Tom.“
„A ty si myslíš, že nám len tak pomôže? Určite zato bude niečo chcieť. Jemu určite nezáleží na tom, či Najstarší budú žiť alebo nie. Bojím sa, že daň bude vysoká.“
„On je predsa ten, ktorému zničili život.“
„Nezdá sa mi, žeby ho tá minulosť nejak zaujímala. Vyzerá skôr, že je celkom nadšený momentálnou situáciou.“
„Volá ma William, Tom. On je jediný, kto ma oslovuje mojím starým ľudským menom. Priam lipne na minulosti.“ William, Billy, Bill… a zas William…
„Na minulosti s tebou! Tebe snáď nedochádza, o čo sa bude pokúšať? Že ťa -teraz, keď si mu sám vliezol do rúk- bude chcieť dostať naspäť? Vidím ako sa na teba pozerá. Akoby ste stále boli…“ milenci. Nechcel to vysloviť nahlas.
„Upokoj sa. Zajtra odtiaľto odchádzame.“
„Ale on pôjde s nami.“
„To nie je isté. Je príliš silný. Nedokážem sa mu dostať do hlavy a prečítať jeho myšlienky. Nemám poňatia, ako sa rozhodne.“
„Netvrdil si náhodou, že on je jediný, kto nám môže po-…“
„Pst,“ Bill mu priložil ruku na ústa. Ktosi prichádza. Tom tekal pohľadom zo strany na stranu a odrazu sa priamo pred nimi zaleskol závoj strieborných vílích vlasov.
Bill ho pustil a ustúpil o krok od neho.
Belasé* oči blýskli pohľadom presne na to miesto vedľa Toma.
„Prekrásna noc,“ prehovoril ležérnym tónom. Tom sa z toho hlasu cítil byť omámený.
Vedel, že tie slová neboli určené jemu a tak radšej mlčal. Pozrel na Billa, ten neodpovedal.
Lyssander sa provokatíkvne usmial. „Myslím, Tom, že by si sa mal vrátiť do svojej izby,“ nespúšťal oči z Billa.
Tomove nohy sa dali do kroku bez toho, aby to sám chcel. „Nie,“ zaťal päste a premáhal sa, aby zastavil. S námahou sa otočil späť. „Zostanem tu,“ prehovoril pevným hlasom. Všimol si, že Bill a Lyssander stoja stále na rovnakých miestach, no očami sa priťahovali ako magnety. Bolo by možné, žeby Lyssandrova moc pôsobila aj na Billa a preto sa teraz správa tak čudne?
„Poslúchni ho, Tom. Choď,“ prehovoril k nemu Bill bez toho, aby naňho pozrel.
„Neodídem!“
„Choď!!!“
Tom sa otočil a pomalým krokom sa šuchtal* späť do… hradu? Celý čas, až kým neprišiel ku vchodu, sa snažil napínať uši, aby začul čosi z ich rozhovoru, aby vedel, čo sa tam deje, no nepočul nič. Všade bolo podivné ticho.
Kým vkročil dovnútra, zaváhal. Mal by sa vrátiť? Nie, videl, že je nevítaný. Začínal Lyssandra nenávidieť. Závidel mu jeho moc, krásu, bohatstvo, no najviac to, že je teraz s Billom osamote…
Vrátil sa do jeho a Billovej spoločnej komnaty a nervózne sa prechádzal hore-dolu. Ručička starodávnych kukučkových hodín sa už blížila k polnoci a Bill sa ešte nevrátil. Tom začal prepadať panike. Keď skutočne odbila polnoc, napäto vykročil na chodbu. Poobzeral sa. Po Billovi ani stopy. Rozhodol sa, že ho pôjde hľadať. Vykročil… myslel si, že smerom do záhrady, no nezastavil sa ani pri odbočke do tajnej chodbičky, ani pri schodisku. Pokračoval v chôdzi, nohy ho samé niesli a on to nevedel zastaviť. Až keď kráčal širokou chodbou s červeným kobercom, uvedomil si, kam vlastne mieri, a že je to ten najhlúpejší nápad. No aj tak nedokázal zastaviť.
Až pri vysokých dverách na konci chodby sa jeho nohy zastavili. Bol presvedčený o tom, že presne vie, čo, alebo kto je za tými dverami. Mal chuť odísť.
Vedel, že to nie je správne už vtedy, keď sa jeho ruka blížila ku kľučke, keď opäť proti svojej vôli vykročil vpred… ale skutočne sa nemohol zastaviť.
Dvere sa potichu otvorili a on opatrne vstúpil do miestnosti osvetlenej mihotavým svetlom krbového ohňa.
Pri okne sa zablysli striebristé pramienky.
Vedel to.
„Čakal som ťa,“ prehovoril Lyssander zamatovým hlasom, no z jeho tónu prebiehali zimomriavky po chrbte.
„Kde je Bill?“
„Predpokladal som, že teraz už je s tebou.“
Nie je možné, aby sa minuli!
„Ak si mu niečo urobil…“
„Nebuď smiešny,“ zaškľabil sa. „Možno sa konečne spamätal a utiekol od teba,“ prešiel k malému konferenčnému stolíku, na ktorom stála fľaša vína.
Pozrel na ňu, potom na Toma. Tom pokrútil hlavou.
„Tak nie,“ mykol plecami a otvoril fľašu.
Miestnosťou sa znovu rozniesla tá známa sladká, železitá vôňa. To, čo si práve nalieval do pohára, nebolo víno…
„Zvrátené,“ Tom upieral pohľad na fľašu.
„Aj tak viem, že tiež túžiš po krvi,“ usmial sa Lyssander a odpil z pohára. Biele bezkrvné pery sa razom zafarbili dočervena. Zmyselne si ich prešiel jazykom.
Mal pravdu. On skutočne túžil po krvi, ale nie takto. Radšej by sa nechal vyhladovať…
„Nemám pravdu? Chceš sa napiť,“ ďalej ho provokoval.
Tom zatínal päste prichádzajúcim hnevom.
Lyssander prešiel pár krokov a posadil sa na pohovku neďaleko krbu. Opäť sa zahľadel na Toma.
„Je tak ľahké v tebe čítať. No jednu vec nepochopím. Ty mi ju ale určite rád objasníš,“ vykrivil kútiky a Tomove nohy sa opäť pohli… smerom k nemu. Kráčal k pohovke ako bezduchá bábka na špagátikoch a nevedel, ako zastaviť.
Vždy, keď sa o to pokúšal, hrozne to bolelo. Akoby mu ktosi trhal telo na kúsky. No nevzdával boj, až kým nestál tesne pred Lyssandrom.
Ten k nemu vzhliadol, s vážnym výrazom si ho prezeral. Zrazu sa usmial. „A teraz mi povedz: Čo ho na tebe tak priťahuje?“ skúmal Toma pohľadom a jemu z toho po tele prebiehali zimomriavky.
Neodpovedal. Hľadel naňho nenávistným pohľadom, možno aj trochu vystrašeným z toho, že nevedel, čo sa bude diať.
Lyssander ho ďalej skúmal, prstami si zamyslene prechádzal po brade. Odrazu k nemu natiahol ruku a prstom mu pokynul, aby sa k nemu sklonil.
Toma čosi bez varovania stiahlo na kolená. Nemohol sa sám ani pohnúť.
Lyssander sa k nemu naklonil, až Toma na tvári ovanul jeho studený dych.
„Tie oči poznám. Presne viem, kto si. A on mi vravel, že som úchyl. Aká irónia,“ dlhý necht ukazováčika obkreslil jeho čeľusť. „Čím to asi je? Ty mi to nepovieš, že?“
Tom by mu povedal všetko čo vie, keby to znamenalo, že mu dá pokoj. Ale on sám nikdy nechápal, prečo si Billova priazeň vybrala práve jeho.
Lyssander si ho za golier* pritiahol trochu bližšie. „Ale len hlboké oči nestačia,“ pohladil ho chladnou rukou po líci, „vyzeráš tak nevinne, neskúsene. Je to vzrušujúce,“ uchechtol sa a skĺzol prstami na jeho krk. „Ako asi chutíš?“ Tom si znovu v prítomnosti upíra pripadal, ako na nejakej výstave, kde ho len hodnotia a zapisujú mu „plus“ alebo „mínus“.
Ostrý necht sa nemilosrdne zaryl pod jeho kožu, zaštípalo to a on cítil, ako mu po krku steká kvapka vlastnej krvi. „Voniaš lákavo.“
Chcel mu nato niečo povedať, namietať, ale skôr, ako stihol svoje slová vysloviť, bledé pery sa prisali na jeho krk a ním prebehla vlna vzrušenia. Nie taká, ako keď to spravil Bill. Tieto ústa boli mrazivé, neboli tak nežné, no jeho telo reagovalo takmer s rovnakou túžbou.
Zaklonil hlavu, aby mal Lyssander k jeho krku lepší prístup. Začínal sa samým vzrušením triasť a premáhal sa, aby nezastenal.
Odrazu ľadové pery zmizli z jeho krku a Lyssander so spokojným vrnením znovu prechádzal jeho čeľusť. Presunul sa k jeho ústam a až keď zhryzol jeho spodnú peru, Tom akoby sa prebral z tranzu.
„Dosť! Prestaň!“
Ten svetlovlasý diabol ho však nepočúval. Stačil jediný pohľad a Tomove pery stuhli, akoby boli z kameňa. Nemohol nimi ani pohnúť, nemohol rozprávať.
„Hm, vravel si niečo?“ naklonil hlavu na stranu.
Znovu sa oprel dozadu, odpil si z pohára.
Akokoľvek ho Tom v tej chvíli nenávidel, musel pozorovať jeho pery, ako sa dotýkajú červenej tekutiny, jeho spokojný výraz, keď na jazyku ucítil prvú kvapku… Aj keď ho už jeho krása neuchvacovala tak, ako keď ho prvý krát videl, jeho zjav pre Toma predstavoval číry odvar toho, čomu hovoril upír. Ten, ktorý bezcieľne prelieva ľudskú krv, niekto, z koho permanentne sála chlad a strach, jeho krutosť nepozná medze, je sebecký no vznešený a veľmi krásny. Temný a zmyselný.
Lyssander sa k nemu naklonil a jazykom sa dotkol jeho meravých úst. Tomovi do očí vhŕkli slzy zúfalstva, keď začal bozkávať jeho nehybné pery.
„Začínam tomu prichádzať na chuť,“ šepkal mu Lyssander zastretým hlasom a rukou hladil jeho hruď cez látku trička. „Možno sa mu páči tvoje telo. Rád sa naň pozriem,“ pokračoval túžobne a Tom si bez okolkov vyzliekol tričko. Opäť zostal nehybne kľačať pri jeho nohách, len s rýchlo sa dvíhajúcu hruďou.
Belasé oči zahoreli mrazivým plameňom.
Čo by nato asi povedal Bill, keby toto videl?
Zhrozene pozoroval, ako studené bledé ruky mapujú jeho telo a on s tým nemôže nič robiť, len nato bezmocne prihliadať. Bezmocne?
„Nie! Nechaj ma!“ vykríkol vo chvíli, keď Lyssander skúmal pracku* jeho opasku, a chcelo sa mu kričať ďalej od bolesti, lebo každé slovo mu trhalo telo na kusy.
Lyssander sa stiahol. Opretý o operadlo pohovky obozretne sledoval Tomovo utrpenie.
„Si silnejší, ako som si myslel,“ poznamenal prekvapene, „ale na mňa si stále príliš slabý,“ znovu sa uškrnul.
Nie! Už ho viac nebude ovládať! Odolá! Odolá akejkoľvek bolesti, už len preto, že v opačnom prípade by mohol Billovi veľmi ublížiť. Nechce mu už ublížiť!
„Tom! Vypadni od neho, Lyssander!“ práve Bill sa ako zázrakom objavil vo dverách.
„Lyssander? Kedysi si ma volal krajšie,“ uškrnul sa úlisne a opäť zobral do ruky svoj nedopitý pohár.
Akonáhle Tomovo telo prestalo ovládať to kúzlo a aj pocit neznesiteľnej agónie pominul, schmatol zo zeme svoje tričko a vyštartoval ku dverám. Cítil sa ako zbabelec, že uteká, ale v tej chvíli inú možnosť nevidel. Zastavil sa pri dverách a čakal na Billa, ktorý ešte chvíľu Lyssandra prepaľoval pohľadom, potom sa otočil a pomalým krokom nasledoval Toma ku dverám.
„Ešte niečo,“ prehovoril Lyssander a oni sa obaja zastavili. „Oceňujem tvoju silu odolať mojej moci,“ Tom cítil na chrbte jeho prenikavý pohľad. „Prezradím ti tajomstvo, že to ešte nikto pred tebou nedokázal. Ani William nie,“ dodal škodoradostne.
úškrn – úšklebek
belasý – modrý
šuchtal – šoural
golier – límec
pracku – sponu
autor: misi
betaread: Janule
Klikni na novou anketu, dík J. :o)
Oh bože!
Já myslela, že toho Lyssandera roztrhnu! Grrr! Jak tam s Tomem manipuloval a jak ho ochmatával, blbec! Vrr!
Ale musím uznat, že se mi líbily poslední věty. Tom je silnej, když se dokázal postavit i jemu!
Ach bože, vážně je to naprosto úžasný! A těším se na další díly, jen se bojím, že to tam ten Lyssander nějak pokope a něco udělá! Mám divnej pocit, určitě bude chtít dostat Billa nebo bude oblbovat Toma… Chjo!
Těším se na další díl a doufám, že tu bude brzy!!!!
Je to DOKONALÝ!
bože! Tahle povídka je prostě dokonalost! Je neuvěřitelně nádherná
Miluju prostě "The Vampire Story"!
To je fakt další z mých nejoblíbenějších povídek. Je to celý tak dokonale smyslný a tajemný, sexy a… Je toho moc. Spojitost s upíry… Máš to dobře vymyšlený x) Dokážu si takto upíry představiit.
Ten hnusák Lyssander mi tak pije krev (xDD)! Co chce po Tomovi, to ho chce jako nějak svést či co? Doufám, že se Bill nenechá nějak omámit a nevrátí se mu k němu náklonost. Se přeci říká: "Stará láska nerezavý"…
Je to čim dal zajímavější a tajemne.